Bienále architektúry v Benátkach 2016

Keď vedenie bienále zvolilo za hlavného kurátora 15. Bienále architektúry Čiľana Alejandra Aravenu, svet tušil, čo sa asi stane. Rezignovalo sa na to, čo príde, ale zdôraznilo sa to, čo je okolo nás. „Reporting from the Front“ alebo voľne preložené „Správy z prvej línie“. Tak znie názov 15. Bienále architektúry v Benátkach, ktoré zaostrilo pohľad na svet, ktorý práve žijeme.

S jeho radosťami, ale najmä trápeniami. Výzvami, ale aj premárnenými príležitosťami. Občas sa zdalo, že architekt sa premieňa na hlavného inžiniera projektujúceho záchranu planéty Zem alebo prinajmenšom ľudského druhu. Ten sa horlivo snaží upratať prostredie, ktoré by bolo politicky korektné, trvalo udržateľné, sociálne ústretové a ohľaduplné k prírode. To sú leitomotívy dneška, ktorými sa súčasná civilizácia bráni pred svojou skazou. V povetrí lietali pojmy ako segregácia, nezrovnalosti, periféria, prírodné katastrofy, migrácia, kriminalita, doprava, znečistenie, odpad, nedostatok domov…

Pohľad z druhej strany vytvára z modelu bizarný mimozemský hmyz, ktorý pripomína Cronenbergovu Muchu. Aj to sú pôvaby architektúry.

„Nebolo ľahké dosiahnuť adekvátnu mieru názorového rozpätia a syntézy,“ povedal Alejandro Aravena (nar. 1967), architekt, ktorý si tento rok prevzal Pritzkerovu cenu, akúsi obdobu architektonickej Nobelovej ceny. „Medzi jednotlivými prvkami existuje veľké napätie, ktoré sme chceli ponechať v ich zápase. Snažili sme sa upozorniť na nedostatok jasných významov, na bezohľadný nátlak, nedostatok času a nástojčivosť rôznych záujmov, ktoré sú neustálou hrozbou a zároveň dôkazom, prečo ťaháme za kratšiu časť povrazu.“ A ešte jeden dôležitý odkaz Aravenu: „Veríme, že rozvoj architektúry nie je gólom do vlastnej siete, ale cestou k zlepšovaniu kvality ľudského života.“

Záber počas neformálneho otvorenia pavilónu ČR a SR na benátskom bienále. Ústredným objektom je trojrozmerný model SNG v červenej farbe, ktorý v zmenšenej mierke zodpovedá postavenému areálu.

Jarmok nápadov

Na bienále to nie je úplne o domoch, hoci, samozrejme, v druhej línii ich cítiť. Všakovaké modely, fotografie, miestami až výtvarné inštalácie s množstvom monitorov, vysvetľujúce texty… Jednoducho akýsi jarmok nápadov, ktoré by sa hodili aj na bienále umenia. Niečo je zrozumiteľné, invenčné, provokatívne, ba až vtipné, iné sme tu už kedysi videli, ďalšie boli doslova nudné, ba až nekomunikatívne. Ale ako celok – celkom fajn. Na bienále sa dá pouvažovať, zabaviť, ale aj oddýchnuť a pomeditovať. Podľa toho, čo od podobných akcií očakávate. Ak ste sa dostali na úvodné štyri dni bienále, mohli ste stretnúť samotných autorov a kurátorov, zájsť na workshopy, prednášky či diskusie.

Španielsky pavilón získal Zlatého leva za najlepšiu národnú prezentáciu. Volá sa Unfinished (Nedokončené) a predstavuje nový typ architektúry, ktorá sa objavuje v krajine po finančnej kríze.

Niektoré štáty zorganizovali aj pred otvorením pavilónu tlačové konferencie, iné sa spoľahli na divákovu intuíciu. Časť v Arsenale sa mi zdala kompaktnejšia, časť v Giardini (kde sú aj národné pavilóny) zasa pestrejšia. Aravena v úvodný deň pobehoval po celom výstavnom teréne a kontroloval prezentácie. „Zatiaľ je to dobré, dúfam, že to ocenia aj diváci počas celého trvania bienále,“ povedal pri podpisovaní do časopisu ASB. Niektoré štáty chceli zanechať aktívnu stopu po celom bienále, a tak rozdávali tašky. Napríklad Poľsko vsadilo na žltočierne, na ktorých sa vynímal nápis Fair Building – Férové stavanie. Iné sa zase vzdialilo od umenia stavať a ponúklo umenie tvoriť. V tomto zmysle zaujalo Rumunsko, ktoré predstavilo Selfie Automaton, kde mohol návštevník rozpohybovať drevené marionety.

V izraelskom pavilóne skúmajú vzťahy medzi biológiou a architektúrou. Inými slovami, architektúra je výskumnou platformou všetkého živého. Architekti Bnaya Bauer, Arielle Blonder, Noy Lazarovich, vedec Dr. Ido Bachelet a kurátor Dr. Yael Eylat Van-Essen vyzvali na riešenie skupiny architektov a vedcov, medzi ktorými bol aj laureát Nobelovej ceny za chémiu Prof. Dan Shechtman.

No a taká Austrália predstavila samu seba bazénom s plytkou vodou, kde ste si mohli ovlažiť nohy či posedieť ako na pláži. Spojené štáty zachraňovali Detroit, toho času mesto duchov, a v škandinávskom pavilóne ste si mohli zase vyskúšať terapiu na diváne v štýle Sigmunda Freuda. Rusku sa celkom výpravne a s nadhľadom podarilo vyrovnať s komunistickými pätročnicami, pričom Nemecko evidentne zápasilo s migrantmi. Švajčiarsko predstavilo jaskyňu ako Incidental Space (Náhodný priestor), do ktorej sa dalo vojsť a ktorá mala vyvolávať otázky o tvorbe architektúry a jej vnímaní. Holandsko sa zase zaodelo do modrej, pretože rozprávalo o architektúre, ktorá si za svoju misiu zvolila mier a pokoj – najmä v Afrike.

Architekt Christian Kerez pripravil pre švajčiarsky pavilón projekt s názvom Incidental Space (Náhodný priestor). Dominantou je jaskyňa, do ktorej sa dá vojsť aj z nej vyjsť, pravda, museli ste byť bosí. Pozor na zmenšené priestory, aby ste neprišli k menšiemu úrazu, ako sa to stalo kolegovi z Čiech (zlomený prst na nohe).

A Izrael, ako jeden z mála, skúma vzťahy medzi biológiou a architektúrou. Akosi symbolicky sme s kolegami končili dvojdňový exkurz po jarmoku ideí v španielskom pavilóne. Znel príznačne – Unfinished (Nedokončený) – a ako sme sa dozvedeli o deň neskôr, dostal Zlatého leva za najlepší národný pavilón na bienále architektúry. Neviem, či bol najlepší, ale bol podnetný. Kde a kedy sa končí naše uvažovanie o priestore, ľuďoch, bývaní, rodine? Nikde a nikdy… Sú to nikdy nekončiace konštrukcie, medzi ktorými sa dá prechádzať – tak, ako predstavilo aj Španielsko.

Transsolar zo Stuttgartu (architekti Matthias Schuler a Anja Thierfelder Freie Architektin) pripravili v Arsenale inštaláciu, ktorá vytvára zaujímavé vizuálne efekty.

Pozvanie do tanca

Vedľa francúzskeho a britského a oproti nemeckému sa už tradične nachádza funckionalistický pavilón Českej republiky a Slovenskej republiky, ktorý v roku 1925 navrhol Otakar Novotný. Projekt pre benátske bienále sa nazýva Starosť o architektúru: vyzvanie arché architektúry do tanca. Autorský tím v zložení Benjamín Brádňanský, Petr Hájek, Vít Halada, Ján Studený, Marián Zervan a komisárka výstavy za SNG Monika Mitášová na ňom prezentoval príbeh jednej stavby, Slovenskej národnej galérie. Vybrala ho sedemčlenná medzinárodná porota, pričom jej predseda Adam Gebrian vyhlásil, že „ide o jednu z mála stavieb nedávnej minulosti na Slovensku, ktorá má potenciál zaujať široké medzinárodné publikum.“ Áno, je to silná stavba Vladimíra Dedečka, dokončená v roku 1979, ktorú oceňujú skôr vonku ako na Slovensku a ktorá práve prechádza rekonštrukciou.

Poľsko stavilo na Fair Building (Férové stavanie) a počas otvorenia pavilónu rozdávali návštevníkom žlto-čierne tašky, ktoré zanechávali výraznú stopu po celom bienále.

Ústredným objektom pavilónu je trojrozmerný model SNG v červenej farbe, ktorý v zmenšenej mierke zodpovedá postavenému areálu. „Kovový model váži asi 1,5 tony a je krížencom medzi sochou a architektúrou,“ povedal Ján Studený a dodal, že pôvodne sa uvažovalo o tom, aby návštevníci mohli po ňom aj chodiť, ale talianski organizátori to z bezpečnostného hľadiska nedovolili. Autormi nazvaná „Stena frontových línií“ ukazuje prostredie zápasu, boja, stratégie starostlivosti, obstarávania a na druhej strane je „Stena porozumenia a tanca“ – pro­stredie výziev do tanca, stratégie starosti a projektu. Ak sa chcete o stavbe dozvedieť viac, musíte ísť po obvode pavilónu a z monitorov vypozerať jeho príbeh. Bude to stačiť na tanec s architektúrou? Odpovede budú asi rôzne a budú záviseť aj od miery stotožnenia sa s témou a najmä poriadnou dávkou trpezlivosti odpozerať si náš záujem o architektúru.

Jednou zo sprievodných výstav bienále je aj retrospektíva Zahy Hadid v neskorogotickom Palazzo Franchetti. Modely nedávno zosnulej architektky kontrastovali s prostredím i benátskymi lustrami – presne v duchu, v akom Zaha naozaj žila.

Vízie

„Tohtoročné bienále, podobne ako tie predchádzajúce, neponúka víziu,“ povedal architekt Imrich Vaško, „Len som si potvrdil, čo som predpokladal: aj toto sa pozerá najmä dozadu, prípadne je zahľadené na prítomnosť.“ Dá sa s tým súhlasiť. Architektúra na takomto fóre by mala ponúkať aj vízie, futuristické tvary, ale aj utópie v štýle mesta Hyperion od architekta Vincenta Callebauta, pre ktorého bol inšpiráciou najvyšší strom planéty – sekvoja Hyperion. Napriek tomu nie je Bienále architektúry 2016 jarmokom márnivosti a keď sa budete túlať benátskymi uličkami a dostanete sa aj na Via Garibaldi, odbočte na bienále. Nebudú to vyhodené peniaze.

Austrália priniesla pohodičku. V plaveckom bazéne sa dalo osviežiť a pri odpočinku pri ňom ste mohli pochopiť, čo tento relax pre Austrálčanov znamená.

Selfie Automaton v rumunskom pavilóne vyvolal otázku, kam až siahajú hranice architektúry. V každom prípade to bolo čosi iné a drevené marionety ste si mohli rozpohybovať – stačilo nasadnúť na bicykel. (Foto: Laurian Ghinitoiu)

Zlatého leva za najlepšiu prezentáciu v rámci spoločnej výstavy v Giardini získal Paraguajčan Solano Benítez za monumentálny oblúk z tehál a dreva. Zmysel? Týmito materiálmi chcel poukázať ako lacné materiály a intenzívna práca môžu „zmeniť núdzu do hojnosti“. (Foto: Luke Hayes)

Brazília mala sociálnu tému. Kurátor Washington Fajardo priniesol príbehy ľudí, ktorí bojujú s pasivitou inštitúcií v brazílskych veľkých mestách. Návštevníci sa mohli do tejto aktivity zapojiť.

Šéfredaktorka českého ASB Tereza Janišová zapózovala na diváne, ktorý v škandinávskom pavilóne evokoval slávne psychoanalýzy Sigmunda Freuda. Názov pavilónu bol príznačný – In Therapy.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY, FOTO: MÁRIA NOVÁKOVÁ

Článok bol uverejnený v časopise ASB.