Bienále architektúry v Benátkach 2010

Dvanásty ročník benátskeho Bienále architektúry sa niesol v duchu svojho podtitulu People meet in architecture (Ľudia sa stretávajú v architektúre). Na prvý pohľad veľmi vágna téma, ktorá akoby umožňovala účastníkom výstavy predstaviť hocičo, však po zhliadnutí niekoľkých expozícií vytvorila skladačku s jasným spoločným menovateľom. „Kritériá výberu viedli architektov, umelcov a inžinierov k tomu, aby odpovedali na výzvu témy a vytvorili priestor na skúmanie vzťahov medzi ľuďmi,“ povedala v úvodnom príhovore hlavná kurátorka tohtoročnej výstavy, japonská architektka Kazuyo Sejima, prvá žena v histórii bienále na tejto pozícii a držiteľka Pritzkerovej ceny 2010.

Mraky, hadice, hovoriace domy
Štandardne vysoká úroveň, množstvo prístupov, konceptuálne chápanie zadania a „performance“. Tieto a mnohé ďalšie charakteristiky môžu čitateľovi aspoň trocha priblížiť to, čo tvorilo podstatu tohtoročnej výstavy.

V priestoroch bývalých muničných skladov Arsenale napríklad návštevníci prechádzali skutočným mrakom.
Vytvorili ho architekti z ateliéru Tetsuo Kondo Architects. Koncept nazvali Transsolar a vyjadroval vzájomné ovplyvňovanie človeka a prostredia, v ktorom žije.

V priestore, ktorý si na svoj obraz prispôsobil dánsky architekt Olafur Eliasson, si na svoje prišli najmä (no nielen) deti. Architektovu inštaláciu s názvom „Your split second house“ (Tvoj rozkúskovaný sekundový dom) tvorilo niekoľko hadíc, visiacich zo stropu v tmavom priestore, osvetľovanom iba stroboskopickým svetlom. Voda, ktorá nimi prúdila, spôsobovala ich náhodný pohyb a bola zdrojom zábavy detí, ktoré so smiechom behali v mokrom koridore inštalácie. Stroboskop umožňoval ľudskému oku zachytiť polohu hadice a prúdu vody len na zlomok sekundy – a táto malá trhlina medzi predtým a potom mala pozorovateľa inšpirovať k zamysleniu sa nad vzťahom k súčasnosti a zmene.

Zaujímavosťou bola aj prezentácia 12-minútového 3D filmu s názvom If buildings could talk… (Keby budovy mohli hovoriť…) režiséra Wima Wendersa. Vo filme sa budova Vzdelávacieho centra Rolex v Lausanne naozaj prihovára ľuďom. Trojrozmerný zážitok podfarbený príjemnou hudbou zobrazuje komunikáciu architektúry s užívateľom.

Fascinujúcim konceptom, ktorý na prvý pohľad s architektúrou nesúvisel, bola aj expozícia kanadského tímu v Giardini – parku, v ktorom sú umiestnené pavilóny zúčastňujúcich sa krajín. Názov Hylozoic Ground (Hylozoické miesto) skrýval inštaláciu, ktorej opis je takmer nemožný – je to akýsi prales tvorený z umelých materiálov, ktorý sa vďaka senzorom a mikroprocesorom hýbe, vydáva zvuky a pulzuje. Hylozoizmus je myšlienkový smer, podľa ktorého všetky veci v prírode žijú a cítia. Obraz architektúry ako živého a cítiaceho organizmu sa kanadskému tímu podarilo zobraziť famózne. 

Vízie budúcnusti
„Žijeme v postideologickej spoločnosti. Sme viac prepojení ako kedykoľvek predtým, naše kultúry, rovnako ako ekonomiky, sa stali globálnymi. Ľudské vedomie a štýl života sa od základov zmenili. Vzťahy sa často formujú pomocou nepriamej komunikácie. My však stále veríme, že architektúra hrá v tomto procese ešte vždy dôležitú úlohu – má moc otvárať nové perspektívy.“ Aj tieto slová použila kurátorka bienále Kazuyo Sejima pri jeho otvorení. Dodala tiež, že bienále je miesto, kde sa návštevník môže poprechádzať pomedzi prognózy budúcnosti. Je to miesto, kde návštevník zistí, že futuristické a bláznivé návrhy nemusia vznikať len na pôde škôl a univerzít, ale že sa nimi zaoberajú aj renomované architektonické kancelárie. A že nemusia byť len experimentom, ale aj predvídavou víziou ani nie veľmi vzdialenej budúcnosti.

Benátske levy
Bienále architektúry je uznávanou inštitúciou, ktorej ocenenia si laureáti aj odborná verejnosť vážia. Tento rok šesťčlenná medzinárodná porota opäť ocenila niekoľkých architektov, i keď treba povedať, že úspechom je na bienále už len zastupovať svoju krajinu. Zlatého leva za najlepšiu národnú účasť získalo Bahrajnské kráľovstvo za svoju prezentáciu s názvom Reclaim (Vrátiť do pôvodného stavu). Porotu presvedčil silný sociálno-politický kontext expozície architektúry bez architektov, ktorá vyjadrovala zmeny v krajine, nespokojnosť jej obyvateľov a ponúkala riešenie.

Ďalší zlatý lev – tento raz za najlepší projekt – putoval do ateliéru junya.ishigami+associates. Podľa poroty expozícia Architecture as air: study for château La Coste (Architektúra ako vzduch: štúdia pre zámok La Coste), ktorá bola znázornená efemérnou štúdiou budovy v životnej veľkosti, „posunula hranice reálnosti, viditeľnosti, tektoniky… a architektúry samotnej“.

Zlatého leva za celoživotný prínos získal Holanďan Rem Koolhaas – pohnútky udelenia tohto ocenenia snáď netreba vysvetľovať. To isté platí aj o Zlatom levovi in memoriam – porota ho udelila Kazuovi Shinoharaovi, zosnulému v roku 2006.

Prečo tak letmo?
Vzhľadom na to, že termín uzávierky nám nedovolil venovať v tomto čísle časopisu výstave v Benátkach toľko priestoru, koľko by si určite zaslúžila, pokúsili sme sa pripraviť aspoň letmý pohľad na udalosti, expozície a ocenenia. V októbrovom vydaní časopisu ASB však prinesieme obšírnejšiu reportáž, v ktorej sa budeme špeciálne venovať aj českému pavilónu, ktorý bol tento rok domovom návrhov architekta Martina Rajniša a jeho architektonickej kancelárie e-mrak, a pokúsime sa doplniť aj vizuálnu mozaiku z výstavy.

Tamara Leontievová
Foto: Kateřina Kotalová

Článok bol uverejnený v časopise ASB.