Bohuš Kubinský: Dobrá architektúra je ako mramorová socha. To, čo robíme, má zmysel

Čítate upravený prepis rozhovoru z podcastu How I Met My Architect so sochárom, s umeleckým vizionárom a pedagógom Bohušom Kubinským, ktorý vznikol v novembri 2021.

Poďme úplne od začiatku, prečo si sa rozhodol byť sochár?

Mladosť som prežil v Novej Bani, ktorá bola známa výrobou mlynských kameňov do celého Uhorska. Nad Novou Baňou je sopečné pohorie Háj, kde je veľmi kvalitný ryolit, materiál na mlynské kamene.

Dokonca som býval aj na ulici, ktorá sa volala Kamenárska. Môj starý otec patril k známym novobanským kamenárom, ktorí vedeli nájsť lom aj ťažiť ryolit. Ešte ako žiak základnej školy som ho poprosil, či by ma nenaučil robiť s kameňom.

Práve vtedy moji rodičia dokončovali dom a potrebovali tam urobiť opornú stenu od cesty. Starý otec ma naučil základy, ako rozštiepiť kameň a opracovať plochy. Raz cez prázdniny som sekal ten kameň pri ceste. Moji kamaráti išli okolo, išli sa kúpať do neďalekého tajchu. Zastavili sa pri mne a odvtedy ma potom volali Kamenár.

Oni sa hrali a ty si sekal kameň a staval múr?

Nieže by to bola detská práca, mňa to skutočne bavilo. Smeroval som k tomu, že chcem ísť na umeleckú priemyslovku.

Takže si mal výhodu, keď si tam prišiel…

Ani nie, lebo som nastúpil na celkom nový odbor Reštaurovanie štukovej výzdoby. Tam som sa spoznal aj s Monikou, mojou terajšou manželkou, sme spolu už od pätnástich rokov.

To je teraz koľko rokov?

V septembri sme mali 30. výročie svadby. Pred svadbou sme sa poznali 15 rokov. A ešte spolu aj tvoríme.

Aké je to tvoriť celoživotne s partnerkou? Vy ste vlastne v práci stále a potom ste doma spolu…

Niekedy je to fajn, inokedy nie. Všetko, čo sa týka umenia, nie je len o galériách a projektoch. Chceme sa umením aj živiť. Veľká výhoda je, že rozumieme, čo ten druhý robí. Neviem si ani predstaviť, že by moja manželka bola napríklad banková úradníčka, čo sú dva rozdielne svety. Takto si vieme pomôcť, navzájom sa potiahnuť. Alebo aj vyvážiť rodinný rozpočet či nápady. Stále si navzájom pomáhame.

Vy ste vlastne taká jedna entita, keď ste spolu už viac ako 40 rokov…

Rozmýšľam, či entita. Až ma zamrazilo…Príde mi to ako niečo vesmírne, ale sme. Keď som na nejakom sochárskom sympóziu, napríklad na Novom Zélande, trvá to dva-tri mesiace. Bez druhého nám bolo dlho. Ďalšíkrát sme už sme išli spolu, aby sme spoločne prežili tie pekné emócie. Preto pracujeme aj na viacerých spoločných projektoch.

Čo sa týka sochárstva, kameň je tvoj obľúbený materiál…

Áno. Ešte by som sa ale rád vrátil do obdobia strednej školy, kde som študoval reštaurovanie. Archeológia, archeologický mód v umení, to bola pre mňa ďalšia rovina. Vždy ma zaujímala aj zaujíma história. Úplne som sa vžil do toho, že budem reštaurátor.

To mi vydržalo len na strednej. Na vysokej, kam som sa dostal až na tretíkrát, som už chcel byť sochár. Aj tu som sa najskôr dostal na reštaurovanie. V rokoch 1986 – 1987 nebolo ľahké dostať sa na sochárstvo, ale stále som sa o to pokúšal. Robil som práce navyše, ktoré som tam ukazoval. Na škole dovtedy viedol sochárstvo len sochár Kulich. V tom čase nastala príhodná doba, s nástupom Gorbačova prišlo uvoľnenie. Vtedy vzniklo ešte jedno oddelenie pod vedením pána Gáspára. Keďže som sa tam stále blahosklonne hlásil, prvýkrát mi povolili prestup z odboru na odbor, čo predtým vôbec nebolo zvykom.

V Chtelnici, kde sme mali ako mladí sochári detašované pracovisko, ma to znova chytilo a už nepustilo. Znova som sa vrátil do detských rokov, chcel som robiť s kameňom. Keď bola prvá príležitosť po revolúcii získať zahraničné štipendium, moja voľba padla na Florenciu. No tam som zistil, že na akadémii sa vlastne robí skoro to isté, čo u nás. Preto som sa z Florencie vybral vlakom do Carrary na akadémiu, kde som sa chcel naučiť robiť s kameňom. Ale aj Carrara bola to isté čo Florencia.

Pri Carrare je dedina Torano, firma Essegi F. Majiteľom, bratom Santiniovcom, som doslova zaklopal na dvere, že sa chcem u nich učiť. Povedali mi: „V poriadku, tu máš miesto a rob.“ Rektor z Florencie mi dal súhlas a pustil ma. V Carrare som prežil nádherný čas. Samozrejme, prišla tam za mnou potom ku koncu aj Monika.

Ako vyzerá proces získavania kameňa z Carrary, konkrétne mramoru?

Keď som bol v Torane, prišiel nás občas navštíviť pán bez ruky. Spýtal som sa ho, čo sa mu stalo a on mi povedal o nehode v lome, pri ktorej prišiel o ruku. Nakoniec sme sa spriatelili. Zasvätil ma do ťažby kameňa a hľadania kvalitného materiálu. Ukázal mi rôzne typy a druhy kameňa.

Vzal ma aj do svojho bývalého lomu, ktorý už patril niekomu inému. Táto skúsenosť mi neskôr veľmi pomohla v učení sa, ako vybrať správny kameň. Lebo techniku a technológie ťažby sa už človek naučí. Keď som získal štipendium, kúpil som si sochárske náradie. Dlho som sa živil skromne – jedol som špagety s cesnakom a červené pomaranče. Jednu brúsku mi posielala Monika priamo zo Slovenska, lebo ani na to som nemal.

Výsledkom môjho snaženia, môjho prvého pobytu v zahraničí, bola socha, ktorú som musel vysekať tak, aby som ju vedel odniesť do vlaku alebo autobusu, teda nesmela vážiť viac ako 50 kilogramov. Urobil som ju dutú, ako škrupinku. Táto socha bola neskôr vystavená v Národnej galérii, v sekcii Umenia 20. storočia. Bolo to prvé dielo, na ktorom som si odskúšal všetky technológie.

Po návrate na Slovensko bola moja diplomová práca zameraná na mramor a kameň. Časť práce som venoval dielam, ktoré som vytvoril v Carrare a niečo aj na Slovensku. Ďalšiu Gottwaldovej ruke zo súsošia na Námestí slobody. V Taliansku som si uvedomil, že tam stále stoja aj Mussoliniho sochy. V tejto súvislosti som premýšľal o histórii a o tom, či je správne také sochy likvidovať alebo by im stačilo iba nájsť nejaké iné miesto.

 Vráťme sa späť do Carrary: ako teda vybrať správny kameň?

Vybrať kvalitný kameň nie je jednoduché. Ceny sú vysoké, človek si musí veľmi dobre premyslieť, čo si vyberie. Nie je to proces, ktorý by sa dal zvládnuť za jeden alebo dva dni, niekedy to trvá aj týždeň. Počas toho týždňa si prechádzame firmy ponúkajúce kameň. Často sa stáva, že dostanete kameň väčších rozmerov, ako potrebujete, pretože vám nikto neodreže z bloku presne toľko, čo potrebujete. Konkurencia je veľká, hlavne od obdobia masívnej výstavby v Dubaji.

Kvalitné sochárske kamene sa musia starostlivo vyberať. Je to ako v knihe o Michelangelovi. Musíte prísť ráno s krhličkou, poliať ho a hľadať praskliny. Požiadať, aby vám kameň otočili, skontrolovať, či sa tam hodí to, čo chcete vytesať. Ak má kameň praskliny, čo je pri veľkých blokoch bežné, musíte si spraviť projekt kameňa a zistiť, kadiaľ tá prasklina vedie. Niekedy sme si to nafotili, zaznačili praskliny sprejom. Potom sme odišli a vrátili sa po týždni aj s 3D modelom.

V kameňolome sa pohybuje cena od 70 do 140 000 eur. Zaplatíte, ale potom už nikoho nezaujíma, ak sa zmýlite. Nikdy by som nevytvoril dielo z prasknutého kameňa alebo niečo lepil, to by bolo proti môjmu umeleckému cíteniu. A ani mi to nedovolí česť. Treba si dobre premyslieť, čo človek kúpi.

Je to taká hra. Prvý deň prídeme, pijeme kávu alebo ideme na večeru, bavíme sa o úplne iných veciach. Niekedy až druhý deň začneme hovoriť o kameni. Majitelia alebo riaditelia firiem nás pozývajú skoro ráno do lomu, ukazujú nám kvalitný materiál. Najlepšie sa vyberá na mieste, lebo je to čerstvý kameň. Aby si si to vedel lepšie predstaviť: sochársky kameň je ako odkrytá šedá hora. V nej sa zrazu objaví 40-metrový fľak bieleho kameňa, nazývaný aj vajce. Ten fľak nakoniec zaplatí aj to ostatné, menej kvalitné.

Raz som vyberal kameň na svoje narodeniny. Vybral som si jeden, ktorý bol určený do arabskej krajiny. Majiteľ preškrtol nápis a napísal tam moje meno. Niekedy musíme kameň vyberať rýchlo, napríklad pred futbalovým zápasom. Vtedy boli práve Majstrovstvá sveta, a hralo Taliansko proti Slovensku. Vyhrali sme 3 : 1. Po zápase mi majiteľ povedal: „Keby ste prišli o deň neskôr, ten kameň vám nepredám.“ Ale snáď to myslel zo žartu.

Zamerajme sa teraz na tvoje diela, ktorých je veľmi veľa. Jedno ma obzvlášť zaujalo – Pulzujúce srdce univerzity, ktoré dnes stojí pred Žilinskou univerzitou. Tá socha mi pripomína slávne dielo Anisha Kapoora Cloud Gate v Chicagu, ktoré je známe svojim zrkadlovým efektom…

 Začnem od konca a potom sa vrátim na začiatok. Asi pred dvoma týždňami bola socha oficiálne odhalená za prítomnosti Milky Vášáryovej. Bolo to skvelé, pretože sa tu stretla kultúra, umenie a akademický život, ktoré sú pre našu spoločnosť také potrebné, ale často zanedbávané. Socha tam stojí už viac ako rok, na miesto bola osadená v decembri 2019. Pôvodne sme plánovali slávnostné odhalenie na marec alebo apríl, ale nastali komplikácie.

Ako vlastne dielo vzniklo? Stojí za ním rektor pán profesor Andačko a pani kvestorka. Išiel som na univerzitu prezentovať úplne iný projekt a vzal som so sebou aj model tejto sochy, ktorý som mal doma. Podobné, ale menšie dielo som vytvoril v roku 2016 na sympóziu na Novom Zélande v New Plymouthte. Na univerzite ma rektor požiadal, aby som sa pozrel na podstavec, ktorý mali asi dva roky a aby som naň navrhol dielo, symbol univerzity. Môj model sa mu veľmi páčil, tak som sa vrátil na miesto a začal premýšľať, ktorý by reprezentoval univerzitu a všetky jej fakulty.

Zvažoval som rôzne materiály, až mi napadlo použiť zrkadlovo leštenú antikorovú oceľ, aby sa v soche odzrkadľovali ľudia a okolie. Táto myšlienka svetlých lesklých objektov ma inšpirovala k názvu Pulzujúce srdce univerzity.

Čo nasledovalo potom? Aký je proces po odsúhlasení?

 Projekt musel ešte získať súhlas umeleckej rady a akademickej obce. Pri projektoch tohto rozsahu je kľúčová vzájomná dôvera. Musel som byť presvedčený o svojej schopnosti projekt nielen navrhnúť, ale aj zrealizovať.

Zároveň druhá strana musela mať dôveru, že som schopný projekt zvládnuť na základe predložených skíc a vizualizácií. Táto dôvera bola potvrdená aj tým, že som obdržal finančné prostriedky na vytvorenie cenovej ponuky, čo nie je bežná prax. Požiadal som o cestu do Číny, aby som mohol vyrokovať cenu s realizujúcou firmou. Cestoval som do tejto krajiny, pretože v Európe sme neboli schopní vyrobiť dielo v požadovaných rozmeroch za akceptovateľné ceny. Oslovená čínska firma spolupracuje s umelcami z celého sveta.

Rokovania trvali štyri dni a boli náročné, ale nakoniec sme sa dohodli. Výsledkom rokovaní bolo zmenšenie pôvodných rozmerov diela, aby to bolo prijateľné pre obe strany. Tým, že som bol na rokovaniach osobne, vznikli s firmou veľmi dobré vzťahy, ktoré nám umožnili sledovanie výroby na diaľku.

Vybral som sa tam až zhruba v polovici výrobného procesu na kontrolu rozpracovanosti a potom aj na oficiálne prebratie a skontrolovanie diela. Počas poslednej návštevy štúdia v Xiamene som mal možnosť spoznať pracovný tím pán Yanga a presvedčiť sa o kvalite ich práce. Bola to kombinácia manuálnej práce a high-tech technológie.

Výsledné dielo sa malo pôvodne rozrezať na 6 kusov, preniesť a priamo na mieste ho mal čínsky tím za 3 týždne u nás poskladať, čo ale rektor striktne odmietol. Dielo sa napokon prevážalo celé, čo si pre jeho veľkosť a potrebu atypického upevnenia v otvorenom kontajneri vyžiadalo špeciálnu logistiku.

Pri preberaní diela som sa opäť stretol s pánom Yangom. Hotové vyleštené dielo som si ešte raz prešiel rukami: našiel som zopár drobností, ktoré by som ešte dotiahol. Ani v najmenšom nemali problém a hneď to opravili. Celý proces od návrhu po realizáciu bol pre mňa veľmi dobrou skúsenosťou, ktorá mi ukázala význam osobného angažovania a komunikácie v umení.

 Čo v prípade, ak sa dielo počas prepravy poškodí?

Dohoda s čínskou firmou znela, že zabezpečia prepravu diela k lodi a potom sa začína jeho cesta pod dohľadom prepravnej spoločnosti. Čiže bolo stále poistené. Aby som minimalizoval riziko poškodenia, poistil som ho aj ja.

Dielo dorazilo do Žiliny v ranných hodinách, zahalené hmlou, len pár dní pred Vianocami. Deň predtým sme mali vernisáž našej výstavy Pohyb pamäti v Novej synagóge. Pomôcť nám prišiel aj Marek Adamov so svojím tímom. Adrenalín z otvárania prepravného boxu bol neopísateľný.

Dielo bolo starostlivo zabalené v čiernom obale. Urobili sme otvor, doslova som vliezol dovnútra a kontroloval, či je všetko v poriadku. Boli tam z Číny pribalené aj laná, ktoré pôvodne nemali byť súčasťou balenia. Keďže dielo nemá presne definovanú prednú a zadnú časť a ťažko sa uchytáva, mali sme pripravenú sieť aj so špeciálnymi lanami, ktorú sme x-krát testovali na modeli.

Námestie, kde malo byť dielo inštalované, bolo práve dokončené a ešte v záruke, čo nám neumožňovalo priblížiť sa k podstavcu so žeriavom. Museli sme operovať zo vzdialenosti 50 metrov, čo vyžadovalo použitie protizávažia s hmotnosťou 250 ton. Inštalácia bola náročná a vyžadovala si navigáciu žeriavu pomocou vysielačiek pre mikroposuny. Predstavoval som si, že práce na inštalácii potrvajú do noci, ale vďaka efektívnej príprave a nečakanému prínosu čínskych lán sme boli hotoví oveľa skôr. Tie laná mám dodnes odložené na pamiatku. Až keď bolo dielo na mieste osadené, odľahlo mi. Vlastne aj celej rodine, ktorá to so mnou prežívala.

To bol skvelý príbeh. Poďme teraz k dielu To Cache, ktoré je z veľmi zaujímavého materiálu…

Trošku predbehnem. Asi v roku 2016 sme s Monikou urobili projekt z netradičného materiálu, ktorý sa volal Exclusive. Piekli sme oplátky na strojoch, ktoré už samy o sebe vyzerajú ako umelecké dielo. Dali sme si na rubovú stranu ešte vyfrézovať motívy, ktoré poukazujú na xenofóbiu.

Bol to taký politický happening. Na základe toho nás oslovila Zuzana Godálová, nech vymyslíme projekt pre Nástupište 1 až 12 v Topoľčanoch. Výstavný priestor bol na autobusovom nástupišti, ktoré stojí na mieste, kde bola voľakedy židovská štvrť. Tak sme si povedali, že vytvoríme dielo z macesu, nekvaseného chleba. Asi dva mesiace predtým som bol v kamenárstve v Zlatých Moravciach. Tam som videl v rohu veľa škatúľ s macesom.

Pýtam sa ich, či tak radi jedia maces. „Nie, my ho vyrábame.“ Pekáreň sa volá Mackáreň. Vyrábal sa tu maces do celého Uhorska, neskôr Československa. Opravili si staré anglické stroje a tradičným spôsobom pečú nekvasený chlieb dodnes. Vtedy mi napadlo, veď Mackáreň nie je tak ďaleko, spravíme na Nástupište dielo z macesu. Keď sme sa o tom s Monikou rozprávali, pili sme kávu za stolom, na ktorom máme čipkovaný obrus.

Pozrel som na tú čipku a bolo mi to jasné. Babičkinu čipku sme potom zväčšili do monumentálnych rozmerov. Pointa diela spočíva v pozvaní k spoločnému stolu na debatu, odhliadnuc od vierovyznania a náboženstva.

Najskôr som vyrobil sieť 6 × 3 m, na ktorú sme z macesu vyrezali jednotlivé časti čipky a potom sme ich na mieste prišívali. Prvýkrát sme narábali s jedlom. Ani omrvinka nevyšla nazmar, veď je to jedlo, všetko sme jemne našili a pripevnili na sieť. Potom sme to znovu rozobrali. Vtedy sme si Monikou povedali, že chceme robiť inštalácie, ktoré môžu putovať.

Prizvali sme Evu Šuškovú a Fera Királya, aby nám urobili zvukovú kompozíciu. Po dlhom čase sme znova začali robiť aj s hudobníkmi a inými médiami. Ďalšia zastávka diela, už aj so zvukovou kompozíciou, bola v Eton Gallery. Tam už bolo dielo vo vitríne, takže mohlo putovať. Pri vitríne mohli návštevníci zanechať odkaz alebo niečo povedať. Vytvárali akustickú stopu, ktorá pomocou senzorov reagovala na ich pohyb. Ich hlas sa stal súčasťou diela.

Domov si potom mohli odniesť hmotný artefakt – výtlačok s vlastnou zvukovou stopou aj s dátumom, kedy sa stali súčasťou To Cache. Po Eton Gallery bolo dielo vystavené v Kunstverein Passau, v Umelecko-priemyslovom múzeu v Prahe. Naposledy, ako som už spomínal, bolo vystavené v rámci našej výstavy Pohyb pamäti v žilinskej Novej synagóge. Fungovalo to tam do oficiálneho vyhlásenia lockdownu. Vtedy sme ho zložili a všetky časti máme uložené v ateliéri. Teraz máme dva tipy, kde by sme ho chceli vo svete vystaviť. Musím ho skontrolovať, či je všetko v poriadku. Výhoda je, že dielo máme hermeticky uzavreté a že je nekvasené J.

Dlhé roky pôsobíš ako pedagóg na Fakulte architektúry a dizajnu v Bratislave. Ako vnímaš spojenie umeleckých diel a architektúry?

Myslím si, že architektúra a umenie by mali byť v súzvuku. Architekti aj umelci by mali spolupracovať na kreovaní dnes veľmi aktuálnych verejných priestorov, lebo si môžu navzájom veľmi pomôcť. Ak má človek vzťah k umeleckým dielam, má iný vzťah aj k okoliu. Umenie nám spolu s architektúrou môže spríjemniť život.

Ak tam absentuje vzdelanie či výtvarný vkus, nenazýval by som to ani architektúrou. Pre mňa je dobrá architektúra vtedy, keď nad niečím žasnem alebo tam niečo cítim. Je to periférne vnímanie. Nie sme len fyzikálne entity, architektúru vnímame všetkými zmyslami. Prelína sa to aj s umením.

Dobrá architektúra pre oči je niečo ako pekne vytesaná mramorová socha a vy ani nemusíte vedieť prečo. Kultivuje, obohacuje vás. Keď je priestor príjemne zariadený, tá rezonancia je mäkká, ohybná. Každý priestor má aj nejakú vôňu. Aj umenie môže mať rôznu vôňu podľa materiálu, z čoho je vyrobené. Takisto svetelný smog je spoločný pre umenie a architektúru.

Dobrá architektúra nemusí vyvolať zaručene dobrý pocit…

Niekedy môže byť desenzualizácia na škodu. Ja mám rád emocionálny zážitok, či už z umeleckého diela, alebo architektúry.

Skôr som mal na mysli, že niekedy sa cielene priestor komponuje tak, aby vyvolal pocit úzkosti.

Ale aj to je pocit…

Myslím, že po pandémii sa zmení názor na verejný priestor aj svet okolo nás. Možno by sa malo objaviť viac krásy a harmónie. Možno budeme potrebovať viac priestorov ticha. Možno aj umenie pôjde týmto smerom. Mám pocit, že sa niečo zmení.

Vedel by si si spomenúť, ktorá stavba naposledy v tebe vyvolala takýto silný pocit?

Filharmónia v Hamburgu. To je presne architektúra, kde človek žasne. Bol som šťastný, že som na tom mieste. Stál som tam veľmi dlho, ako keby som bol jej súčasťou. Keď som sa potom začal o tú stavbu viac zaujímať, pochopil som ten neskutočný prístup k tvorbe. To by bolo u nás až nepredstaviteľné, koľko modelov vzniklo a na čo všetko sa tam myslelo. Veľmi rád by som sa tam ešte išiel niekedy pozrieť. Táto budova vyvolala vo mne silný pocit.

Aby aj nie, keď stála 789 miliónov eur…

Veď to!

Začal si žasnúť, už keď si stál vonku alebo až v koncertnej sále?

Nie, už ako som sa približoval. Postupne, bližšie, ako som prechádzal Hamburgom a potom aj tou novou štvrťou.

Bol si tam aj na nejakom koncerte alebo nie? Lebo to by bol určite pridaný zážitok…

To by bol. Možno niekedy v budúcnosti.

Na povolaní architekta je skvelé, že pri cestách sme uspokojení takmer všade, pokiaľ je teda človek vnímavý a pokiaľ chce objavovať miesta. Nemusíme cestovať konkrétne za cieľom. Tá cesta je cieľ.

… aj zážitok. Podobný pocit sme mali teraz z Bienále architektúry. Zaujalo nás tam zopár pavilónov. Čakali sme, že to bude viac o pandémii, no architektúra, ale aj umenie sa vážne začína zaujímať o klimatickú krízu. Niektoré súvislosti tam boli ukázané veľmi zvláštnym spôsobom. Mal som pocit, že planétu doslova humpľujeme a že už je čas to zastaviť. Táto myšlienka sa niesla celou expozíciou.

Načrtli sa tam aj nejaké riešenia?

Čerpať z lokálnych zdrojov a neznečisťovať, maximálne recyklovať. Mal som pocit, že príkladom nám môže byť arabský svet. Napríklad v Bejrúte sa pri sile postavila budova z pôvodných materiálov, bolo tam zastúpené aj lokálne umenie, ľudia, ktorí tam našli prácu, tam aj bývali. Taký krok späť niekedy nezaškodí.

Momentálne prebieha napríklad Expo v Dubaji, kde je základná téma udržateľnosť. To mi príde extrémne pokrytecké, lebo Dubaj je synonymum neudržateľného prístupu a rozvoja. Pritom tam experti ukazujú, ako treba separovať odpad. Keď opustíš brány výstavy a vstúpiš do mesta, všetko hádžeš do jedného kontajnera. Tam neexistuje žiadny ekologický prístup…

Boli sme tam pred pár rokmi u priateľa architekta a mám z toho mesta veľmi zvláštny pocit. Autom sme si prešli aj také miesta, kam sa človek normálne nedostane. V diaľke zrazu vidím pyramídu z pneumatík. Najskôr som si myslel, že to je stavba. Alebo stačí letieť nad Dubajom. Pod sebou vidíte len malé zelené fliačiky, všade inak samá púšť. Až sa vám zdá, že tá púšť to mesto musí pohltiť, že si to príroda zoberie späť.

Ale vyzerá to na bezbrehú pokladnicu, ktorá všetko zvládne. Budovy si ochladia, vodu si dovezú, lebo sa tam nič nedopestuje. Je to zrkadlo technickej vyspelosti, že aj v takýchto nehostinných podmienkach sa dá vybudovať mesto, aj keď by tam prirodzene vôbec nemalo byť.

Hej, a potom prechádzaš z jednej z chladničky do druhej… Musím povedať, že z dubajského Expa mám naozaj zmiešaný pocit. A celkovo sa zamýšľam nad zmyslom výstavy Expo.

Je to iné ako v roku 1889, keď sa svetu ukázala Eiffelova veža. Vtedy to svoj význam malo… Kedy to podľa teba stratilo zmysel?

Podľa mňa s nástupom internetu. Teraz je už všetko na webe. A možno ešte dovtedy, kým bol svet rozdelený. Teraz sa venuje už aj príprave expozícií čoraz menej času. Napokon, vynaložené financie by sa dali oveľa lepšie použiť tu na Slovensku. Podobne je to aj s olympijskými stavbami. Po gréckej sláve je asi načase prehodiť výhybku.

Mne by napríklad vôbec neprekážalo, keby olympiády organizovalo pár miest vo veľkých štátoch sveta. Bolo by to akceptovateľnejšie, keby sa zakaždým nemusela budovať nákladná infraštruktúra.

Súhlasím. Aby to doslova nezruinovalo štát, lebo to sú naozaj megalomanské podniky.

 Teraz by som sa rád presunul do pravidelnej rubriky. Aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

Môj prvý pokus o docentúru. Na pražskej Akadémii mi projekt tesne neprešiel z dôvodu, že som mal v portfóliu aj jeden letecký záber. O pol roka neskôr som docentúru úspešne zvládol.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

Mal by som sa naučiť povedať rázne nie. Inak si to prenášam domov a zaťažujem tým svoje okolie. Niekedy je najlepšie, keď človeka rovno pošlete do kelu.

Vieš sa rozčúliť? Si extrémne pokojný človek, neviem si to ani predstaviť…

Mám vysoká prah citlivosti, kým som pokojný. Keď sa stretnem so zákernosťou alebo podrazmi, vtedy viem vybuchnúť.

Poďme teraz pozitívne, aká je tvoja najlepšia vlastnosť?

Možno empatia. Prejavuje sa to aj v mojej pedagogickej praxi. Nebývam striktný, skôr som v úlohe moderátora, len počúvam a usmerním. Nesnažím sa študentom vnucovať svoje názory. Keď spolu robíme projekty, vládne tam pohoda, fajn atmosféra. Pri práci je to veľmi dôležité. Tím sa snažím nastaviť tak, aby sme zvládli to, čo chceme robiť.

Myslíš, že máš aj schopnosť vyvolať v ľuďoch nadšenie? Lebo aj to je jeden z predpokladov byť úspešný. Celoživotne.

Často sa mi to stáva práve pri študentoch. Veľakrát spočiatku ani nevedia, do čoho idú. Potom vidím, ako sa postupne mení atmosféra. Tí, čo tomu spočiatku neverili, začínajú preberať iniciatívu, vedia si urobiť poriadok medzi sebou. Tak to býva aj pri veľkých projektoch. Keď sa to preklopí do určitej fázy, to nadšenie dokáže robiť divy. Až sa niekedy čudujem, kde sa to v tých ľuďoch berie.

Byt alebo dom?

Vyskúšali sme si jedno aj druhé. Teraz bývame v ateliéri, prerobili sme starú židovskú školu, sú to pekné priestory.

Poďme teraz do gastro scény: aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?

Na ŠUP-ke v Kremnici som vyhral súťaž v jedení vyprážaného syra. Zjedol som ich 24. Ale keď nad tým rozmýšľam, nemám nič, čo by som preferoval. Viem, čo nemám rád a prečo. Ale najobľúbenejšie? Chute sa menia. Aj s vekom.

Kávenky alebo Kakaové rezy?

Kávenky.

Dostali sme sa k poslednej, veľmi obľúbenej otázke: čo si myslíš o tom, že architekti nosia čierne oblečenie?

Už som počul ten názor, ale ja nie som o tom až tak presvedčený, že by to nosili cielene alebo že by to bola nejaká uniforma.

No podľa mňa dosť cielene a je to uniforma…

Tak potom asi preto, že je elegantná. Ale už nosia aj rôzne odtiene čiernej. Naposledy pri odovzdávaní cien som si všimol aj všelijaké vtipné nápisy a logá. Už mám pocit, že sa to postupne mení, že to nie je až taká uniforma. Nakoniec, aj ja mám teraz na sebe čiernu, teda v odtieňoch. Aby som nebol úplne v čiernom, jednu ponožku mám bielu a druhú čiernu.

Pekne ďakujem, že si prijal moje pozvanie, bolo to veľmi príjemné rozprávanie. Držím palce a teším sa na ďalšie monumentálne alebo iné dielo s hlbokým ideovým konceptom.

Aj ja veľmi pekne ďakujem. Myslím, že to čo robíme, má zmysel. Je super, že to nie je strata času. Tak to má byť. Vďaka.