BYRÓ architekti: Chceme sa venovať architektúre, ktorá dáva zmysel nám i okoliu

Pred šiestimi rokmi sa spolužiaci Tomáš Hanus a Jan Holub rozhodli opustiť svoju prácu v renomovaných architektonických štúdiách a založiť BYRÓ architekti. Ich spolupráca im už priniesla niekoľko úspechov.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Stoja napríklad za víťazným návrhom na prebudovanie nymburskej železničnej stanice na moderný dopravný uzol a vďaka kompletnej rekonštrukcii domu v historickom centre Kutnej Hory sa dostali medzi najúspešnejších ocenených Českou cenou za architektúru 2024. A čo ich inšpiruje v ich práci? „Radi odpisujeme od šikovnejších kolegov, ale najradšej asi mimo sveta architektúry,“ hovoria v nasledujúcom spoločnom rozhovore, ktorý sa zameral predovšetkým na ich kutnohorskú realizáciu.

Medzinárodná porota Českej ceny za architektúru 2024 ocenila vašu rekonštrukciu rodinného domu v Kutnej Hore ako jednu z najlepších realizácií tohtoročnej súťaže. Isto vás to povzbudilo do ďalšej práce. Čo vás pri nej vlastne motivuje?

V prvom rade je to určite pozitívna spätná väzba zo strany klientov a vlastný dobrý pocit. Ak sa nám navyše realizáciou podarí zaujať pohľad nejakej odbornej poroty, je to pre nás, samozrejme, veľmi potešujúca skutočnosť. No nie je to kľúčové. V neposlednom rade musíme platiť nájom, čo nás motivuje tiež.

V medailóniku súťaže ste uviedli, že najväčšou výzvou bolo rozhodnúť sa, a teraz parafrázujem vaše slová, či nadviazať na vrstvu pôvodnej histórie domu, alebo staviť na vlastnú inšpiráciu. Nakoniec ste sa rozhodli hranice medzi starým a novým skôr rozostriť ako zdôrazniť. Prečo ste si vybrali práve takéto riešenie?

Pretože je to podľa nás menej doslovný prístup, nie tak jednoducho čitateľný oproti vypointovaniu toho, čo je skutočne staré a čo nové. A možno aj preto, že je to v konečnom dôsledku vlastne jedno – dom má tvoriť jeden celok. Nechceli sme, aby dom vyznel banálne a chceli sme sa dostať o trochu ďalej. Navyše, tých skutočne pôvodných autentických vrstiev mal dom už pomenej.

Čo sa vám podľa vás na rekonštrukcii v Kutnej Hore podarilo?

Stretnúť skvelých klientov, to predovšetkým. Aj keď na tom v podstate nemáme žiadnu zásluhu. A potom to, že v určitých momentoch možno skrz dom vidieť z ulice až na dvor a naopak – to je z nášho pohľadu pri 16-metrovej hĺbke dispozície celkom ojedinelé.

Porota ocenila dynamický a zároveň plynulý prechod medzi priestormi s rôznym stupňom súkromia. Môžete nám to priblížiť?

Nemôžeme interpretovať slová poroty, takže, prosím, s licenciou, ale asi ide o prácu s prepojením vnútorných priestorov domu, čo bol jeden z leitmotívov nášho návrhu. Dynamike potom dopomáha aj denné svetlo, ktoré putuje domom cez jednotlivé priestory a premieňa sa v priebehu dňa.

V prípade uvedeného rodinného domu nešlo len o interiér, ale aj o všetko vybavenie prepracované do detailov. Čo to znamená? Bavia vás detaily?

A bol to zároveň aj exteriér, ktorý sa s tým vnútrom spája, hoci pôvodne nebol súčasťou zadania – museli sme o tom investorov presvedčiť. Vnútri sa išlo skutočne do detailov, týkalo sa to okrem iného aj väčšiny nábytku navrhnutého na mieru, čo zase tak často nerobíme. Boli sme pod drobnohľadom, doteraz sme sa nikdy nestretli s takými starostlivými investormi. Neprešla nám ani zmena farebnosti kľučky…

Kde a ako získavate inšpiráciu pre vaše realizácie, pre vašu prácu?

Samozrejme, radi odpisujeme od šikovnejších kolegov, ale najradšej asi mimo sveta architektúry.

Nemalá časť vašich realizácií sú rekonštrukcie menších objektov, pripomeňme stodoly a chaty na Šumave, rodinné domy, opätovné využívanie materiálov. Na druhej strane ste navrhli prestavbu nymburskej železničnej stanice. Ako sa pasujete s takými rôznorodými výzvami?

Evidentne rôzne. A my to práve robíme s týmto cieľom. Máme teraz na mysli predovšetkým architektonické súťaže, čo je jedno z ťažísk našej práce. Oproti koncovým klientom máme možnosť vybrať si zadanie a venovať sa niečomu inému, než máme inak v praxi príležitosť – meradlom, povahou, komplexnosťou zadania.

Vlastne by sme sa celkom radi etablovali ako architekti reštaurácií, športových hál alebo rodinných domov… aj keď s tými rekonštrukciami to teraz, zdá sa, trošku hrozí – takže sa učíme odmietať.

Môžete nám priblížiť samotný proces od prvotnej myšlienky až po finálny návrh?

Vo všeobecnosti – najprv sami sebe položíme jednoduchú otázku: „Ako by to malo fungovať?“ Tým začíname vždy, otvára nám to obzory. O zadaní nejaký čas premýšľame, či už s ceruzkou, alebo bez, spoločne sa o tom zhovárame, hľadáme referencie a v neposlednom rade sa snažíme čo najviac pochopiť a precítiť prostredie a jeho okolnosti.

Potom sa ide navrhovať, čo, bohužiaľ, trvá v rámci celého procesu iba chvíľu. Následne sa prehovára úradník, čo také zábavné nebýva. Naopak, vykonávaciu dokumentáciu vnímame ako dôležitú súčasť procesu, pri ktorom sa opäť dostávame pomerne blízko k návrhu a máme možnosť ho ďalej ovplyvniť a posunúť. Stavba, napriek všetkým komplikáciám a nepríjemnostiam, ktoré s ňou bývajú spojené, je pre nás fázou, na ktorú sa tešíme najviac.

Čím si myslíte, že v porovnaní s inými štúdiami dokážete presvedčiť zadávateľa, poroty, oslovovať verejnosť?

Aj napriek snahe o nadhľad a odstup od seba toto, s dovolením, asi posúdiť nedokážeme. Snažíme sa o akúsi uveriteľnosť, ale či to je dostatočné… to nevieme.

A na záver – aké sú vaše plány do budúcnosti?

Pokiaľ to bude možné, aj naďalej sa venovať architektúre, ktorá dáva zmysel nám i okoliu.

Preklad: Andrea Veselá