Bývať po japonsky

Domy v Japonsku fungujú na osobitných princípoch. Záujem podnecujú radikálnym riešením, kreatívnou inakosťou priestorov, atmosférou minimalizmu. Kultivovaná ostrovná architektúra čerpá z tradícií, vzťahu k prírode a vzorcov geometrie, no aj z iného prístupu.

Japonsko je krajinou s najväčším počtom autorizovaných architektov na obyvateľa. Stabilne silný stavebný boom pochádza z túžby po novote, ale aj stále prítomného pocitu neistoty, nestálosti. Okrem ekonomických, kultúrnych a náboženských dôvodov k nemu prispievajú aj časté zemetrasenia. Dôsledkom prejavujúcim sa vo výstavbe je materiálová nekvalita. Hodnotová trvácnosť japonských domov sa pohybuje len okolo 15 rokov, životnosť je maximálne 30. Dnes už je síce kvalitatívna úroveň vyššia, no rodina stále premýšľa o svojom bývaní v medziach jednej dekády. V kombinácii s chýbajúcimi plánovacími stimulmi majú architekti možnosť osobitne voľnej tvorby.

 Japonská architektúra sa nehrdí prvoplánovým luxusom, skôr zaujme originálnym riešením.

V Japonsku sa stavajú hlavne menšie domy pre strednú vrstvu obyvateľov. Je cítiť, že financie sa pretavujú do architektúry kultivovane, investuje sa najmä do priestorových kvalít. Na prvý pohľad voľná až hravá dispozícia obytných priestorov podlieha pri bližšom skúmaní geometrickým pravidlám. Častou koncepciou japonských domov sú princípy raumplánu. Zariadenie interiérov býva jednoduché – minimalistické a nechýba typická japonská izba. Oproti európskemu má japonský spôsob bývania mnoho odlišností.    

Príbytok Geo Metria zároveň zreteľne a plynulo ukazuje svoju spätosť s prírodou a kontinuitu.

Architektonická kancelária Mount Fuji Architects Studio funguje od roku 2004 a sídli v Tokiu. Zakladajúcimi partnermi sú Masahiro a Mao Harada. Pred prácou na vlastných zákazkách získaval Masahiro Harada skúsenosti v ateliéroch svetoznámych architektov, ako sú Kengo Kuma alebo Arata Isozaki. Web: www.14.plala.or.jp/mfas/fuji.htm

Otázka intimity a delenie priestoru

Pre japonské bývanie je typická otvorenosť priestoru. Tá často presahuje aj hranice interiéru. Zastúpený je však aj opačný pól, a to formou radikálnej uzavretosti. „Obnaženosť“ príbytkov posúva hranicu intimity na úplne inú úroveň. Miestnosti v domoch sú spravidla navzájom poprepájané, často nielen opticky. Vytvára sa množstvo rôznoúrovňových priehľadov a otvorov s posuvnými dverami alebo úplne bez dverí. Jednotlivé funkčné úseky sa obvykle delia iba paravánmi. Obľúbeným predelom sú závesy ako jednoduché a skladné riešenie prajúce multifunkčnosti. Architektonické štúdio Mount Fuji Architects často narába s prvkom políc na knihy. Inšpiratívnym príkladom je ich realizácia menšieho domu zasadeného v prudkom svahu v oblasti Hakone pri Tokiu. Autorov viedli v návrhu prírodné danosti lokality.

Názov vily Moya-Moya znamená v preklade zdvojené slovo hmla. Autor slovnou hrou odkazuje na skladbu a špecifickú optiku priehľadného ošatenia vily.

Japonský architekt Fumihiko Sano pracoval po vysokoškolskom štúdiu v stavebnej firme orientovanej na tradičný japonský štýl. Tesárske zameranie dnes využíva vo vlastnom ateliéri Phenomenon, ktorý založil pred piatimi rokmi. Web: www.fumihikosano.jp

Nasledovali najmä morfológiu terénu, množstvo zrážok a svetelnú atmosféru. Nehľadali nový dizajn, snažili sa inšpirovať prírodou, porozumieť jej princípom a zredukovať architektúru na to podstatné. Koncepciu postavili na krížení dvoch jestvujúcich smerov vrstevníc. V dome pomenovanom Geo Metria sa tieto smery zhmotnili do skupiny zhruba 12 m dlhých rámov laminovanej dyhy nesúcich strechu. Nosníky sa na trase vzájomne križujú a pretínajú hlavný obytný priestor na štvrtiny – jednotlivé funkčné zóny – v netradičnej forme knižnicovej zásteny. Intenzitu transparentnosti takéhoto predelu si majiteľ určuje sám svojou zbierkou kníh či iných predmetov.

Viacúčelová hala v príbytku dominuje, zvyšné priestory sú veľkosťou skromné.

Foyer plné možností

Nástupným priestorom príbytkov v Japonsku býva hala v širšom slova zmysle. Môže reprezentovať privítacie foyer, priestor dvora vhodného na relax, hry, pestovanie alebo fungovať ako dielňa. Hlavnou úlohou je vytvorenie optickej a priestorovej bariéry, ktorá oddeľuje odhalený japonský interiér od verejného priestranstva. Raz je medzipriestor stvárnený ako formálne pokračovanie domu s presvetlením bez zasklenia, inokedy celistvými stenami polopriesvitných materiálov alebo kombináciou textílií a priechodov. Takýto priestor nemusí byť vytýčený ani ako čisto interiérový či exteriérový. Príkladom je vila MoyaMoya z predmestia Tokia. Požiadavka majiteľky, ktorej obľúbené hobby je analýza a farbenie kimona, bola spojiť bývanie s ateliérom. Fumihiko Sano z kancelárie Phenomenon navrhol umiestnenie ateliéru do centra dispozície.

Na zostavenie nosnej konštrukcie – stromu – bol použitý polárny súradnicový systém, ktorý určuje polohu bodu vzdialenosťou od počiatku a uhlom odchýlenia.

V pracovnom čase sa tak najväčšia izba domu stáva dielňou, kde majiteľka učí svojich študentov technikám farbenia textilu. Na večer sa dvojpodlažná hala mení na miesto stretnutia rodiny a spoločného trávenia voľného času. Originálnym spôsobom je riešené optické a bezpečnostné odčlenenie interiéru od ulice. Vila je z troch strán zahalená do dvojvrstvového plášťa siete z nehrdzavejúcej ocele. Priehľadná hranica s priechodným odstupom od domu je úplne perforovaná len v mieste nutných vstupov do domu a balkóna na poschodí. Takáto filigránska predsadená fasáda citlivo reaguje na všetky zmeny počasia, sily vetra a ročných období. Sieťovina v dvoch vrstvách vytvára optický moaré efekt. To ju dynamizuje, neustále premieňa a namiesto očakávanej priehľadnosti plášť veľa zrkadlí.    

Prístup k svetlu

Múdra architektúra je taká, ktorá vie podľa potrieb premenlivo pracovať so svetlom. Japonské budovy sú plné svetla. Majú množstvo otvorov, používajú najmä bielu farbu a svetlé drevené povrchy. Realizuje sa však aj veľa bývania v hlbokých prielukách a na úzkych parcelách. Také domy sa ťahajú do výšky za svetlom ako rastliny. Projekt domu Tree House ovplyvnilo príliš blízke susedstvo, ktoré obmedzovalo súkromie z viacerých strán. Problém horizontálneho presvetlenia vyriešili Mount Fuji Architects vytvorením malého átria a svetlíka. Hlavným motívom vily pre pár na severe Tokia je špecifická konštrukcia pripomínajúca strom. Pozostáva z 32 nosníkov združených v centrálnom stĺpe.

Japonské bývanie Tree House odkazuje súčasným spôsobom na tradíciu symetrického štvrtenia štvorcového pôdorysu so stredovým stĺpom.

Ich konce opisujú krivku hyperbolického paraboloidu. Inak povedané, nosníky rotujú okolo stĺpa, zvierajúc medzi sebou vždy uhol 11,25 stupňa, pričom každý je posadený o 55 mm vyššie ako predchádzajúci. Po prekonaní otočenia o 360 stupňov tak vzniká rozdiel výšky až 1,7 m vhodný na svetlík a východ na strechu. Skulptúra stromu po obvode interiéru plynulo prechádza do všadeprítomného policového systému. Dispozícia ostáva otvorená, funkčné rozdelenie vychádza zo vzniknutých svetelných podmienok. Tie sú tiež definované šírkou a výškou priestoru, ktorú okrem špirálovito stúpajúceho stropu ovplyvňujú aj štyri rôzne úrovne podlahy. Denná zóna dostane dostatok svetla aj najvyšší priestor, nočná menšiu výšku s tlmeným svetlom.

Obľúbenou témou v projektoch architektonickej dvojice Mount Fuji Architects je vzťah geometrie a prírody.

V japonskej architektúre funguje nevšedné partnerstvo. Voľnosť architektonického vyjadrenia sa snúbi so skromnosťou a umiernenosťou. Tá je pre Japoncov typická a jej prítomnosť je v ich domovoch cítiť. Na prvý pohľad protichodné charakteristiky vytvárajú tú správnu kombináciu s iskrou.

TEXT: Beáta Paňáková

Článok bol uverejnený v časopise ASB.