Centrum moderného umenia v Lisabone ožilo vďaka japonskému redizajnu

Múzeum Calousta Gulbenkiana dokonale spája prírodu s kultúrnym dedičstvom. Japonsko-portugalská fúzia tu funguje možno až prekvapivo dobre.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Budova s jednou z najvýznamnejších svetových zbierok moderného a súčasného portugalského umenia sa verejnosti znovu otvorila na jeseň 2024 po takmer štyroch rokoch.

Stalo sa tak po rozsiahlej rekonštrukcii pod vedením uznávaného japonského architekta Kenga Kumu. Ide o jeho prvý dokončený projekt na území Portugalska. Optimalizuje využitie slnečného svetla a pomocou nových sklenených plôch sa spája ešte viac s okolím.

Centro de Arte Moderno, skrátene CAM, sa nachádza v zelených záhradách Nadácie Calousta Gulbenkiana v Lisabone. Tvoria ho ikonické budovy zo 60. rokov minulého storočia navrhnuté britským architektom Lesliem Martinom. Sú ponorené do lesa s rozlohou vyše sedem hektárov. Ten je dedičstvom zberateľa a filantropa Calousta Gulbenkiana (1869 – 1955).

Inšpirácia japonským konceptom

Súčasná rekonštrukcia zahŕňa nový dizajn, ktorý spája budovu so záhradami a s mestom prostredníctvom japonského konceptu engawa – prechodného priestoru medzi interiérom a exteriérom. V tradičnej japonskej architektúre engawa funguje ako symbolický prah, ktorý umožňuje plynulé spojenie medzi vnútorným priestorom a prírodou. Koncept pozýva návštevníkov zažiť tichú harmóniu medzi architektúrou a krajinou, podporujúc interakciu s prostredím, čo bolo aj jedným z hlavných cieľov projektu.

Múzeum sa prepojilo s okolím aj prostredníctvom otvorenia nových chodníkov a znížením starých múrov okolo záhrady, čím sa posilnilo spojenie medzi záhradou a mestom Lisabon. Tento prístup umožňuje verejnosti voľne sa pohybovať záhradou až k múzeu, vzniká tak neustály dialóg medzi umením, prírodou a mestským prostredím.

Dokonalé prepojenie budovy so záhradou

Zhmotnením konceptu engawa a zároveň najviditeľnejším prvkom je zakrivená štruktúra, akoby markíza pokračujúca zo strechy, ktorá kombinuje drevené obklady v dolnej časti s keramickými v tej hornej. Tento prvok symbolicky nadväzuje dialóg medzi pôvodnou budovou, otvorenou v júli 1983, podľa návrhu britského architekta a novou záhradou, ktorá vznikla pod taktovkou Vladimira Djurovica z Landscape Architecture.

Inšpiráciou pri markíze – 107 metrov dlhej a 15 metrov širokej – bola spomínaná engawa – označuje aj priestor okolo tradičných japonských obydlí, ktorý nie je úplne vonku ani vnútri. Drží ju séria oceľových podpier, ktoré sa dvíhajú do rôznych výšok –od dvoch metrov na okraji záhrady až po desať metrov pri fasáde budovy.

Vďaka inžinierom z firiem Buro Happold a Quadrante sa dosiahlo výrazné zakrivenie podopreté jemnými stĺpmi, a to bez zásahu do existujúcej budovy. Tam, kde sa táto strecha končí, sa v opačnom smere rozprestiera menšia strecha, ktorá návštevníkov navádza k vstupu do múzea.

Dizajn strechy je dokonalou japonsko-portugalskou fúziou. Je zdobená bielymi, ručne vyrábanými portugalskými dlaždicami. Rozprestiera sa po celom areáli, trblieta sa odrazmi pohybujúcich sa listov okolitých stromov a láka návštevníkov. Keď sa však priblížia k budove, zážitok sa mení. Vďaka jaseňovému drevu pod strechou sa zrazu človek ocitá v teplom, chránenom priestore.

Strecha nielen poskytuje ochranu, ale zároveň vytvára príjemnú atmosféru. Návštevníci sa tu môžu zhromažďovať a pohodlne objavovať vonkajšie priestory. Tieto materiály, zakorenené v portugalských aj japonských tradíciách, odrážajú spoločný kultúrny rešpekt k remeslu a prírode.

S dôrazom na krajinu okolo

Krajinársky dizajn od VDLA dopĺňa architektonickú víziu tým, že premieňa areál múzea na pohlcujúci mestský les. Hustá vegetácia a rôzna koncentrácia zelene pozývajú návštevníka na prechádzku krajinou, ktorá sa pri každom kroku odhaľuje a prináša sériu skrytých pokladov: čistinky a lúky, záhradné zákutia a reflexné vodné prvky.

Dôkladne navrhnutá záhrada sa v priebehu rokov rozvinie do ešte prirodzenejšieho a poetickejšieho prostredia. Vytvára zmyslový zážitok, ktorý prehlbuje spojenie medzi zastavaným prostredím a prírodou.

„V našej vízii pre CAM vytvárame plynulú symbiózu, kde architektúra a príroda spolu harmonicky konverzujú. Inšpirujeme sa podstatou engawy, odhaľujeme nový príbeh exteriéru, ktorý pozýva návštevníkov spomaliť a urobiť si z tohto priestoru svoj vlastný. Myšlienka jemnosti a prechodu sa prenáša aj do interiéru CAM, kde sme vytvorili nové otvorené priestory. Aj takto sme spojili budovu so záhradou a s vonkajším svetlom,“ okomentoval zámer projektu architekt Kengo Kuma.

Okrem strechy sa architekti snažili osláviť pôvodnú krásu už existujúcej budovy tým, že odhalili jej konštrukciu cez minimálne zásahy, pričom sa vytvorili plynulé výhľady na záhrady zo všetkých strán. Otvorili sa steny predtým uzavretých priestorov, ako sú átrium a technické miestnosti, ktoré teraz slúžia ako nové átrium, hlavné jadro a obchod, pričom sú vizuálne prepojené so záhradou okolo.

Okrem toho na poschodie pridali novú galériu. Rozšírila sa kapacita múzea na vystavenie rozsiahlej umeleckej zbierky Gulbenkiana a podporu nových spoluprác s umelcami. Gulbenkianovo múzeum ide za hranice obyčajnej budovy. Je to integrované prostredie, kde v harmónii nažívajú umenie, architektúra a krajina.