Česi stavajú nezničiteľné budovy: Ako prežilo silo v Bejrúte a Atómový dom v Hirošime?

Príbehy od seba delia desiatky rokov a výrazná geografická vzdialenosť, no niečo majú spoločné. Obe stavby, ktoré prežili mohutnú explóziu, stavala česká firma. Skutočne naši susedia vedia, ako postaviť budovu, ktorá prežije armagedon?

Po nedávnej explózii dusičnanu amónneho v Bejrúte neostalo v epicentre výbuchu takmer nič. Jediná budova, ktorú katastrofa celkom nepochovala, je dominanta známeho libanonského prístavu – silo na uskladňovanie obilia.

Teraz sa presunieme v čase o 75 rokov dozadu do Japonska. Je 8.15 ráno. Nad Hirošimou práve vybuchla atómová bomba Little Boy. Z prosperujúceho veľkomesta zostáva v sekunde mesačná krajina. Jediné, čo v okruhu 10 štvorcových metrov stojí, je tzv. Hirošimský priemyselný palác, dnes známy ako Atómový dóm.

Inovácie v konštrukcii aj v metóde stavby

Bejrútske silo stavala v rokoch 1968 až 1970 pardubická firma Průmstav. Za čias hlbokého socializmu Česi vyhrali konkurz nad krajinami ako Francúzsko, Nemecko či Grécko. Stavbu pred výbuchom tvorili tri rady prepojených skladovacích buniek, vysokých viac ako 60 metrov. Masívna konštrukcia v Bejrúte dokázala udržať až 120 000 ton obilia, čo je 85 % spotreby obilnín v celej krajine. Vo vtedajšom Československu malo najväčšie silo skladovaciu kapacitu iba 92 000 ton obilia.

Pre rozsah poškodení po explózii je bejrútske silo pravdepodobne neopraviteľné. Napriek tomu väčšina z neho stále stojí. Ako je možné, že stavba, hoci masívna, prežila výbuch so silou jednej pätiny atómovej bomby? Podľa mediálnych vyjadrení inžiniera Jiřího Požára, ktorý bol v čase výstavby generálnym riaditeľom Průmstavu, za to môže mimoriadne odolná konštrukcia a metóda, pomocou ktorej bola budova zhotovená.

Konštrukciu bejrútskeho sila tvorí zoskupenie valcov. Ako vysvetľuje Jiří Požár, valec je v architektúre veľmi výhodný geometrický tvar, a to najmä vďaka statike. Jeho skelet je mimoriadne pevný. Nie je náhoda, že sa tento geometrický tvar pomerne často vyskytuje napríklad v antickej architektúre. Keď ľudia nemali k dispozícii moderné materiály, boli fyzikálne vlastnosti cestou, ako vybudovať stavby schopné prežiť celé generácie.

Silo v Bejrúte je výnimočné aj metódou posuvného kruhového debnenia. Firma Průmstav ju v tom čase v rámci Československa používala ako jediná. Konštrukciu posuvného debnenia bežne tvorí oceľový plech ako debniaca plocha, hydraulické zariadenie, závesné lešenie a pracovné podlahy. Vďaka pevnosti sa používa pri stavbe mimoriadne namáhaných systémov, ako sú práve silá, no tiež nádrže v čistiarňach odpadových vôd, nádrže na benzín, veže či mostné piliere.

Atómový dóm zachránil betón

Druhá z nezničiteľných stavieb vznikla v roku 1915. Hirošimský priemyselný palác navrhol český architekt Ján Letzel. V tom čase budova slúžila ako výstavisko. Architekt netušil, že o 30 rokov neskôr ju všetci na svete budú poznať pod iným názvom – Atómový dóm, pamätník mieru.

Rovnako ako v prípade bejrútskeho sila, aj palác pred výbuchom čiastočne ochránili technológie. Konkrétne betón, ktorý je spoločným menovateľom oboch stavieb. Ján Letzel betón zvolil ako ochranu pred katastrofou, hoci omnoho menších rozmerov. Po príchode do Japonska sa zoznámil so zemetrasením, ktoré zo svojho rodiska nepoznal.

Vtedajšie japonské stavby pod otrasmi padali ako domčeky z kariet. Ján Letzel bol presvedčený, že práve betón dokáže zemetraseniu odolať. Vtedy nový materiál videl ako budúcnosť architektúry a ako revolúciu v stavbách viacpodlažných budov.

Ján Letzel sa dôkazu o „nesmrteľnosti“ svojej stavby pod náporom atómovej bomby nedožil. Zomrel o 20 rokov skôr v Prahe.

V čom je teda tajomstvo „nesmrteľných“ stavieb? Odpoveďou sú inovatívne riešenia. Vďaka využitiu valcov a odolnej metóde posuvného debnenia dokázalo bejrútske silo ochrániť nielen seba, ale aj obyvateľov mesta. Slúžilo totiž ako štít, ktorý čiastočne oslabil tlakovú vlnu po výbuchu. Použitie betónu zasa zaistilo, že Hirošimský priemyselný palác Jána Letzela dodnes pripomína jednu z najväčších katastrof v dejinách. Vďaka svojej výnimočnosti je zapísaný v zozname pamiatok UNESCO.