Stanovačka na hrane: Chata v talianskych Dolomitoch musela získať špeciálne povolenie

Stojí osamotená ako malá lesknúca sa škrupinka na okraji veľkého skalnatého zrázu, no napriek tomu, že takmer splýva s kamennými hradbami v pozadí, pôsobí sebaisto, akoby sem patrila odjakživa. Chata Santnerpass je pritom nielen skvelým príkladom modernej alpskej architektúry, ale aj trvalo udržateľného dizajnu.

Vyníma sa v rovnomennom priesmyku Santnerpass v dramatickej scenérii masívu Rosengarten v talianskych Dolomitoch. Stojí na pomedzí regiónu Eggental, vysokohorských „veží“ Vajolet a údolia Fassatal.

Názov masívu možno preložiť ako „ružová záhrada“, čo vyplýva z kúzla, ktoré môžu turisti pozorovať pri východe a západe slnka. Keď sa lúče opierajú o štíty Dolomitov a sfarbujú ich do rôznych odtieňov červenej, hory vyzerajú, akoby boli posiate ružami.

V spojitosti s týmto úkazom sa traduje legenda o kráľovi trpaslíkov Laurinovi, ktorý, hoci nebol pozvaný, sa pomocou neviditeľného opaska tajne dostal na slávnosť kráľa Adiga. Tam sa zamiloval do jeho dcéry, princeznej Similde, uniesol ju do svojho paláca vysoko v horách. Z veľkej lásky vraj nechal štíty hôr „zakvitnúť kvetmi“. Toto čarovné divadlo dáva miestu nezameniteľného genia loci a návštevníci chaty Santnerpass si ho môžu vychutnávať dosýta priamo na terase.

50 rokov tradície

Stavba, ktorú navrhol tím Senoner Tammerle Architekten z Bolzana, sa nachádza v nadmorskej výške 2 734 m, teda vyššie než vrchol najvyššieho slovenského štítu. Slúži na odpočinok uprostred túry, ako observatórium uprostred prírody, ale tiež ako nocľaháreň. Hoci dnes pôsobí moderne, má veľmi dlhú históriu, ktorá siaha do roku 1956, keď horský vodca Giulio Gabrielli nechal na tomto mieste postaviť jednoduchú chatu so štvorcovým pôdorysom.

Tá slúžila turistom, horolezcom a sviatočným výletníkom takmer 50 rokov, pričom po Giulliovi postupne prevzali správu jeho dcéra aj vnučka. V októbri 2012 však horské útočisko zatvorili a trvalo dlhých sedem rokov, kým sa našli noví nadšenci ochotní pokračovať v chatárskej tradícii. V roku 2018 objekt odkúpil Michel Perathoner so svojou manželkou Rominou Huber. Za veľmi sľubnou sezónou 2019 však prišiel útlm v podobe pandémie.

Aj tu ale platí, že núdza sa ľahko premení na cnosť – noví majitelia preto využili „hluché“ obdobie na kompletnú renováciu, a to za štedrej finančnej podpory rodiny Perathonerovcov. Pôvodná chatka totiž v tom čase dokázala uchýliť maximálne 17 turistov, nutne teda potrebovala vylepšiť predovšetkým kapacitu, a to na aktuálnych vyše 40 lôžok.

Výstavba v extrémnych podmienkach

Konštrukčné práce sa začali v auguste 2021, pričom do októbra zhotovili suterén a kryt pre prostriedok materiálovej lanovej dráhy, ktorá bola spolu s helikoptérou jedinou možnosťou na prepravu stavebného materiálu. V úvode novej stavebnej sezóny 2022 navyše bojovali so silnou snehovou nádielkou.

Stavebníci zotrvávali na mieste často celý týždeň, pričom obývali pôvodnú chatu, a každý piatok popoludní sa do údolia zviezli helikoptérou. Všetky práce museli byť naplánované a realizované do bodky presne, pretože aj malé zdržanie mohlo znamenať značný problém s výstavbou. V ďalšej fáze zhotovili celú konštrukciu strechy a vnútorné priečky.

Mali veľké šťastie, pretože krátko po uzatvorení krovu začal padať silný sneh a nastala tuhá zima. Na začiatku novej sezóny však bola stavba hotová, pričom časť interiéru sprístupnili prvým hosťom. Starú chatu zároveň demontovali a odviezli kus po kúsku do údolia.

Komfort uprostred drsnej prírody

Z hľadiska estetiky prevzal hlavné slovo minimalizmus. Základ predstavujú trojuholníkové priehradkové väzníky, vystužené prvkami z masívneho dreva, ktoré spolu tvoria pevnú a efektívnu strešnú konštrukciu. Tento tvar vyplýval z prvotnej požiadavky majiteľov, aby bola chata čo najjednoduchšia a aby pripomínala skôr stan.Špicaté štíty zároveň symbolizujú okolité hory.

Smerom do údolia zostáva časť krovu na jednom podlaží priznaná vďaka obnaženým väzníkom, ktoré zastrešujú pozdĺžnu terasu zaliatu slnkom. Práve táto časť chaty patrí k najobľúbenejším, pretože turistom ponúka nádherné panoramatické výhľady do okolia. Na tejto úrovni sa nachádza aj sklad, kuchyňa a jedálenská časť s najväčšími okennými otvormi, ktoré spájajú interiér s terasou. Celé podlažie je prístupné cez rampu zo severovýchodu.

V šikmine na ďalších dvoch podlažiach sú potom umiestnené subtílne, zväčša dvojlôžkové spacie kóje, usporiadané v šírkovom module 3 m a doplnené spoločnými kúpeľňami a toaletami. Všetko je riešené a zariadené skôr v sparťanskom duchu, ale nocľažníci majú o komfort postarané. V podstate chata ponúka „pohodlnejšiu“ verziu stanovačky na horách.

Zväčšili sa aj priestory pre personál, ktoré architekti umiestnili do suterénu. Okrem kancelárií a súkromných priestorov majiteľov je tu aj niekoľko spální pre zamestnancov. V interiéri sa uplatnili obklady zo smrekovca aj nábytok zo svetlého dreva, ktoré pôsobia nevtieravo a príjemne.

Kameň verzus drevo

Z priesmyku Santnerpass možno na severe vidieť aj staršiu chatu Schlernhaus, ktorú postavili ešte koncom 19. storočia. Je živým historickým náprotivkom novostavby a pripomienkou ranej vysokohorskej turistiky. S výstavbou začal nemecký a rakúsky alpský spolok ešte v roku 1883, pričom o dva roky neskôr chatu slávnostne otvorili.

Už o desať rokov ju však museli pre obmedzenú kapacitu zväčšiť. Stavebníci pritom dlhšie diskutovali o tom, či prístavbu vybudovať z dreva alebo kameňa. V tom čase padlo rozhodnutie v prospech kamennej výstavby, ktorá bola lacná a pomerne dostupná.

Vo výstavbe novej chaty Santnerpass, naopak, hlavnú rolu zohralo drevo. Ide o materiál, ktorý je pre vysokohorské prostredie ideálny po viacerých stránkach. V jeho prospech hrajú nízka prepravná hmotnosť, možnosť prefabrikácie, dobré izolačné vlastnosti, ale aj neoceniteľné ekologické hľadisko.

Naopak, obrovskú výzvu predstavujú protipožiarne predpisy. Tie často vyžadujú, a najmä vo vysokej nadmorskej výške, použitie nehorľavých materiálov, čo nahráva zasa betónu. Jeho nevýhodou je však hmotnosť, ktorá komplikuje prepravu. Pri každom lete helikoptéry možno totiž prepraviť len zhruba 0,3 m³ betónu. Navyše, takáto výstavba vyžaduje aj debniace panely.

Architekti chaty Santnerpass však vytrvali vo svojom presvedčení a získali špeciálne povolenie na výnimku (tzv. deroga) na rozsiahlejšie použitie dreva. Samozrejme, museli preukázať statickú a požiarnu odolnosť konštrukcie a dodatočne do návrhu zakomponovať vonkajšie únikové schodisko namiesto požiarneho rebríka.

Pasívna vysokohorská stavba

Nosná konštrukcia strechy umožňuje ekonomické dimenzovanie stavby s prihliadnutím na silné vetry a hrubé snehové pokrývky. Je zhotovená zo 120 mm hrubého masívneho dreva, doplnené je 60 mm drevovláknitou izoláciou. Vonkajšie opláštenie z pozinkovaného oceľového plechu so stojatými drážkami ponúka silnú ochranu pred neduhmi krutého vysokohorského počasia.

Ba čo viac, počíta sa s tým, že materiál strešnej krytiny postupne poznačí prirodzená patina, takže s okolitým prostredím ešte viac splynie. Prevádzke zásadne pomáha fakt, že budova je postavená v pasívnom štandarde, nevyžaduje preto energeticky náročný vykurovací systém. Infraštruktúru pre elektrinu, vodu aj odpady vybudovali ešte v júli 2020 spoločne s veľkou podzemnou nádržou na vodu, ktorej zdrojom je prameň pri Santnerskom priesmyku.

Súčasťou je aj nový filtračný systém a moderné perma chladenie. Chata dnes stojí v náručí hôr nielen ako náznak „civilizácie“ a útočisko v nepriaznivom počasí, ale aj ako symbol ohľaduplného a udržateľného vysokohorského turizmu.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2024