Chrám literatúry

Marbach je rodisko Friedricha Schillera. Práve vedľa múzea venovaného tomuto veľkému romantickému básnikovi a dramatikovi sa klient, Nemecký literárny archív v Marbachu (Deutsches Literaturarchiv Marbach), rozhodol postaviť ďalšiu budovu zasvätenú literatúre. Miesto nemohlo byť vhodnejšie. Na Schillerhohe, ako ho miestni obyvatelia nazývajú, sa nachádza nielen Schillermuseum, ale vedľa neho stojí aj Archív nemeckej literatúry. Nová budova Literaturmuseum der Moderne sa tak mala stať ďalšou stavbou zasvätenou literatúre a ako tretia v celku vytvoriť verejný priestor, ktorý tu predtým chýbal. David Chipperfield sa svojej úlohy zhostil so cťou.

O ateliéri Davida Chipperfielda je známe, že sa na súťažiach zvyčajne nezúčastňuje. Tentoraz sa, pravdepodobne na popud hlavného architekta svojej berlínskej pobočky Alexandera Schwarza, ktorý sa neďaleko Marbachu narodil, rozhodol inak – a urobil dobre. Vznikla architektúra potvrdzujúca smerovanie tohto britského tvorcu, architektúra, ktorá nestavia na efekt, ale naopak, na prostotu a jednoduchosť.

Všetky tri budovy zasvätené literatúre sa nachádzajú na vyvýšenine, odkiaľ je výhľad do údolia rieky Neckar. Chipperfield s návštevníkmi múzea pracuje podobne ako Mies van der Rohe vo svojej Neue Nationalgalerie v Berlíne. Nenápadný vstup je umiestnený hore, do hlavných galérií sa schádza po schodoch dole. Tie sú teda čiastočne zapustené vo svahu, preto budova s rozlohou 75 440 štvorcových metrov pôsobí zo severovýchodu oveľa subtílnejším dojmom.

Hlavné výstavné sály sú bez priameho svetla, čo bola požiadavka vystavovateľov – maximálna miera osvetlenia pri exponátoch smie byť iba 50 luxov. Zo všetkých sál okrem jednej sa však vchádza do miestností s denným svetlom, ktoré odmení návštevníkov pobyt v šere výhľadom na údolie plné viníc s rizlingom. Z tejto strany, z juhozápadu, vynikne aj monumentalita celej stavby, akási súčasná pocta klasicizmu. Z tohto slohu Chipperfield evidentne čerpal inšpiráciu, pretavil ho však do moderne poňatého minimalizmu, ktorý tak veľmi obľubuje.

Návštevníkova prechádzka múzeom sa tak stáva akýmsi putovaním časom. Pred vstupom do budovy minie neobarokové Schillerovo múzeum z roku 1903 a betónovú stavbu Archívu nemeckej literatúry zo 70. rokov minulého storočia. Samotná budova pôsobí z diaľky ako grécky chrám, svoju súčasnosť však pri bližšom pohľade odhalí vďaka použitým materiálom a tiež vtipným upozornením na miesto, kde sa nachádza vstup – chýba tu niekoľko stĺpov. Za jeho masívnymi drevenými dverami nájdeme priestor recepcie, ktorý sa hrá s vizuálnym prepojením exteriéru s interiérom a takisto s materiálmi. Kombinuje miestny vápenec s pohľadovým betónom a sklom.

Pri zostupe dole do výstavných sál si návštevník postupne zvyká na ubúdajúce svetlo. Jednotlivé miestnosti galérie sú vzájomne prepojené, odlišujú sa však veľkosťou a svetlou výškou.

Zážitky spojené s výstavou (ktorá je koncipovaná ako interaktívna – každý návštevník má k dispozícii minipočítač) si môžu ľudia spracovať v miestnostiach, ktoré sa nachádzajú po obvode budovy a sú osvetlené priamym svetlom. Odtiaľ je aj už spomínaný výhľad do krajiny, ktorú David Chipperfield prirovnal „k talianskemu Toskánsku, avšak posiatemu benzínovými stanicami“.

Jediný priestor, ktorý nemá prístup k výhľadu, je sála, ktorá je ako jediná osvetlená prirodzeným svetlom. To prichádza z vyvýšenej časti miestnosti, zo svetlíkov, a tak pôsobí dojmom kaplnky či chrámového priestoru. Sála sa využíva aj na svadby a ďalšie ceremónie. Táto jediná miestnosť sa hrá s dekorom na rozdiel od zvyšku výstavných sál, kde vládne umiernená, ba až prísna estetika. Drevené obloženie stien dopĺňa vápencová podlaha a betónový strop.

Múzeum modernej literatúry sa stretlo s ob­divom aj s výčitkami. Niektorí budovu prirovnávali k fašistickým stavbám, zabudli však, že aj tie sa inšpirovali minulosťou. Chipperfield skôr nadväzuje na Schinkelovo neoklasicistické Altes Museum v Berlíne, vedľa ktorého v súčasnosti navrhuje ďalšie projekty (ide o vstupnú budovu a dostavbu Neues Museum na Museumsinsel – Múzejnom ostrove). Ďalším na Literaturmuseum der Moderne prekáža efektné osvetlenie recepcie svetlíkmi, ktoré však z exteriéru nepôsobia priveľmi čitateľným dojmom; niektorým dokonca pripomínajú klimatizáciu. A napokon je tu námietka proti veľmi malej otvorenosti budovy k ostatným prvkom na pahorku Schillerho­he. Pravda však je, že medzi Schillerovým múzeom a Archívom nemeckej literatúry námestie nikdy nebolo. Podľa slov autora „nebola táto strana priestoru nikdy presne definovaná, preto nebolo na škodu, keď sme budovu navrhli ostro ohraničenú“.

Okrem týchto reakcií sa však stavba dočkala skôr pozitívnych ohlasov. Dôkazom sú tohtoročné ceny RIBA. Ateliér Davida Chipperfielda v nich bodoval hneď dvakrát. Okrem Múzea modernej litera­túry si odniesol cenu aj za America’s Cup ­Building v Španielsku. Prax tohto ­54-ročného architekta nám ukazuje, že aj jednoduché stavby väčšieho meradla majú šancu zaujať.

Hana Roguljič
Foto: Christian Richters, Jörg von Bruchhausen