Dom smútku s pôdorysom slzy

Domy smútku sú miesta, ktoré sa občas vznášajú medzi nebom a zemou. Miesto meditácie, uvažovania, nádeje, ale aj priestoru nasýteného architektonickou symbolikou. Platí to aj v prípade projektu Kalnej nad Hronom, ktorý pri pohľade zhora nakreslil v pôdoryse tvar slzy.

Tento tvar vznikol úplne náhodu a vôbec sme s tým nepočítali,“ hovorí autor konceptu Matúš Vallo. „Ale pri podobných zadaniach sa takéto veci môžu vyskytnúť. Chceli sme, aby Dom smútku bol pozitívne prijímaný, aby to nebola temnota, či priestor naplnený prílišnou religiozitou. Snažili sme sa o pekný objekt vyvolávajúci dojem otvoreného priestoru. Určite bolo zaujímavé pracovať s momentom danej hodiny, ktorú tam človek strávi v podstate v smutnom rozpoložení. Myslím, že architektúra môže jeho cítenie zmeniť, prípadne uľahčiť.“

Jednoducho, ale s emóciami

Dom smútku sa v projekte nachádza na miestnom cintoríne, ktorý je priamo v obci, a z dvoch strán ho lemujú rodinné domy. Rozvojové územie hrobov bolo umiestnené na druhej strane stavby. Architekti sa rozhodli pre jednoduchú stavbu, ktorá by nekonkurovala neďalekej malej historickej kaplnke a zároveň by nenarúšala susedné pozemky rodinných domov.

Pri jednoduchosti autori sledovali vnútorný exteriérový priestor. Poučený bratislavským krematóriom Ferdinanda Milučkého za obradné miesto navrhli sklenenú stenu, za ktorou by sa odkrývala príroda – zeleň.

„Dom smútku je vždy veľmi citlivá záležitosť, plná emócií, ktoré vždy vyplávajú na povrch už z jeho podstaty,“ približuje Matúš Vallo. „Pri jednoduchosti sme sledovali vnútorný exteriérový priestor. Poučený bratislavským krematóriom Ferdinanda Milučkého sme za obradné miesto navrhli sklenenú stenu, za ktorou by sa odkrývala príroda – zeleň. Vychádzali sme z toho, že v danom momente je pre smútiacich v dome príjemné sa pozerať na zeleň a nechať myšlienky unikať von. Zdôraznili sme os s obrovským portálom, ktorý sa dal otvoriť len jednými širokými dverami s 3-ojmetrovým otvorom. Dom smútku bol dimenzovaný pre 78 ľudí na sedenie, 50 na státie a vonku mohlo stáť ďalších 70 ľudí.“

Rezopohľad

Základným materiálom mala byť tehla, pričom architekti navrhli okolo objektu akúsi ochrannú vrstvu. Mali pocit, že práve tento materiál tam patrí, veď tehla je už od nepamäti univerzálna stavebná jednotka, ktorá je svojou farbou a prirodzeným charakterom spätá s dedinským prostredím. Doplnkovým materiálom malo byť drevo, pričom vnútorný podhľad s tromi svetlíkmi chceli zrealizovať ako betónový rebierkový strop. „Práve svetlíky mali byť tým médiom, cez ktoré by sa slnko počas dňa dostalo dovnútra,“ zdôrazňuje Matúš Vallo. „Aby nám svetlo na troch miestach nadľahčilo samotnú hmotnosť priestoru.“

Dom smútku nakreslil v pôdoryse tvar slzy.

S nádejou, či bez nej?

Pre architektonickú kanceláriu Vallo Sadovsky Architects išlo o prvú skúsenosť s druhom stavby, ktorá je viazaná na nejaký obrad. Daná štúdia bola minulý rok vybratá na základe vyzvanej súťaže vypísanej mestom a mala aj finančnú nádej na realizáciu. „Po komunálnych voľbách sa to však otočilo a s najväčšou pravdepodobnosťou projekt nebude pokračovať,“ dodáva Matúš Vallo.

„Voči projektu sa ohradili aj predstavitelia katolíckej cirkvi, ktorí zjavne vidia religiozitu v iných veciach, ako sú podľa nás. Viem, že tento rok peniaze na Dom smútku neboli schválené a nádej na jeho realizáciu je už len veľmi malá. Napriek tomu to bola pre náš ateliér prínosná skúsenosť, a keby sa objavilo podobné zadanie, radi by sme sa do neho opäť pustili.“

Pôdorys

text: Ľudovít Petránsky

VIZUALIZÁCIE, DOKUMENTÁCIA: Vallo Sadovsky Architects

Článok bol zverejnený v časopise ASB.