Drevená dúha nad moravskou nivou

Porota svoj verdikt zdôvodnila trochu neurčitým tvrdením o „ekologicky udržateľnom dizajne“ napriek tomu, že toto nadmieru používané a pozmenené slovné spojenie zo správy Rímskeho klubu bolo síce pôsobivým dobovým heslom, ale jeho významové rozpätie je takmer bezbrehé. Viac či menej je stavba skutočne výberom materiálov, technológií aj typom konštrukcie berie v maximálnej miere do úvahy prostredie, do ktorého je osadená, bez toho, žeby vyzerala medzi svojimi neekologickými konkurentmi ako chudobný príbuzný.

Autori – Roman Brichta, Adam Halír, Ondrej Hofmeister, Katerina Horáková a Petr Lešek – síce o Sluňákove hovoria ako o obývateľnej terénnej vlne, ale dynamické vydutie nie je kolmé na zemský povrch, ako je v prípade terénnych vĺn zvykom, ale naopak súbežné. A tak budova sama s terénom interaguje v miere dynamizmu, ktorý je vlastný jej široko eliptickému pôdorysu. Na severe je tento segment amfiteátra zovretý valom. Na juh sa otvára zasklenou fasádou, ktorá sa pri nepriaznivom počasí zatiahne farebným zatienením, vytvárajúcim druhú vrstvu fasády. Prevládajúcim materiálom je drevo. 

Ako uvádzajú sami autori, „budova SEV (Stredisko ekologického výskumu) je projektovaná pre Magistrát mesta Olomouc ako súčasť projektu Sluňákov, areál ekologických aktivít – výukové biocentrum v Horke nad Moravou. Areál má slúžiť na to, aby sa verejnosť zoznámila s prírodou a procesmi v nej prebiehajúcimi, a má priblížiť ekologické myslenie a úlohu človeka v prírode. Zároveň bude vstupnou bránou do CHKO Litovelské Pomoravie. Areál je umiestnený na Hanej asi 10 km severozápadne od Olomouca v údolí nivy rieky Moravy, neďaleko jej ramena – Mlýnskeho potoka.“

Ekologické aktivity sú však plané, ak nie sú spojené s „hermeneutikou strachu“, ako to nazval vo svojej dobe Hans Jonas, a táto zložka silno chýba v ekologickej rozprave – to znamená premýšľanie o tých najhorších dôsledkoch, ktoré môže zahrávanie sa s prírodou priniesť. Obsah aktivít síce stojí na počiatku zadania, ale architekti majú s ich uskutočňovaním spoločné iba to, v akej miere si im podarí naplniť požiadavky investora, v tomto prípade Magistrátu mesta Olomouc.  Okrem skutočne ekologického začlenenia do krajiny, ktorá je vstupnou bránou CHKO Litovelské Pomoravie, a maximálneho využívania nefosílnych zdrojov energie je silnou stránkou projektu jej dynamizujúca krivka ako dominantný prvok celej stavby. 

Preto sa pri ňom treba zastaviť. Ak si uvedomíme, že krivka nie je samozrejmý útvar či pojem a že má zložitú históriu, lepšie oceníme aj riešenie Sluňákova. Kružnice a priamku možno považovať za medzné formy krivky. A ak sa budeme pozerať na Sluňákov na tomto pozadí, uvedomíme si dramatickosť stavby, pretože pôdorysné zakrivenie je vlastne neustálou osciláciou medzi kružnicou, ku ktorej tento pôdorys smeruje, a priamkou, z ktorej vychádza. Súvisí to s jedným historicky dôležitým problémom, tzv. rektifikáciou kružnice. Tento problém predostiera matematička Lenka Lomtatidze: „Mnoho starovekých učencov sa bez úspechu zaoberalo prevedením danej kružnice (resp. jej časti) na úsečku rovnakej dĺžky, ako je obvod danej kružnice (resp. jej časti) tzv. euklidovskou konštrukciou. Problém rektifikácie kružnice súvisí s tzv. kvadratúrou kruhu – prevedením daného kruhu na štvorec s rovnakým obsahom.“ (Lenka Lomtatidze, Historický vývoj pojmu křivka, Brno 2007, s. 11).

Až dejinné matematické pozadie ukazuje, do akej miery je útvar krivky Sluňákova v skutočnosti zložitý, aj keď jeho dynamika vyzerá jednoducho. Zložité matematické úlohy, ako rektifikácia kružnice alebo kvadratúra kruhu, nie sú abstraktné problémy pre matematikov zívajúcich nudou, ale v skutočnosti sa nimi, aj keď je to zväčša naopak, musia zaoberať aj architekti. To, že sa napríklad objavujú v stredovekej Európe rozetové okná, súvisí so spôsobom, s akým vtedajší matematici pristupovali k matematickému problému kriviek.

Keď v 20. rokoch minulého storočia ruský matematik Pavel Samuelovič Urysohn zaviedol do problému krivky rozmer kontinua, vystúpila do popredia jedna dovtedy opomínaná vlastnosť krivky – že kružnica delí rovinu na dve oblasti. Tým sa otvorila cesta na použitie krivky pri uplatnení nových konštrukčných postupov v architektúre. Zvláštnosťou Sluňákova je, že krivka tu hrá úlohu nielen konštrukčne stavebnú, ale aj urbanistickú, pretože dynamizuje priestor okolo.

Tá posledná funkcia súvisí s Cantorovým poňatím krivky, podľa neho „kontinuum C (množina, ktorá je súčasne súvislá a kompaktná) sa nazýva rovinnou krivkou s podmienkou, že neobsahuje žiadny vnútorný bod“. (cituje Lenka Lomtatidze, s. 14). Ak autorka na konci svojej knihy tvrdí, že „rôzne odbory matematiky rozumejú pod pojmom krivka rôzny obsah“, (s. 224), potom to tým skôr to platí, ak ide o krivku uplatnenú v architektúre. Jednako len drevená dúha klenutá nad lúkou rieky Moravy sa klenie skutočne elegantne.

Michal Janata
Foto: Andrea Lhotáková