Dvakrát átrium na iný spôsob

Hovorí sa, že všetko je možné, len stačí chcieť. Ale zatiaľ čo väčšina pokusov zostáva iba pri slove chcieť, zvyšná nám ukazuje, ako sa dajú prekračovať hranice možností. Napríklad splniť niečiu predstavu o ideálnom bývaní a súčasne ukázať nové alternatívy stvárnenia tradičnej formy. Podobný kúsok sa v rodnej krajine vydaril poľskému architektovi Robertovi Koniecznému a jeho ateliéru KWKPROMES. Pre dvoch rozdielnych klientov vytvoril rodinné domy, ktoré na prvý pohľad nemajú veľa spoločného. Neplánovane sa však základom konceptu v obidvoch prípadoch stalo typické átrium. Rozdielny invenčný prístup architekta k riešeniu bývania konkrétneho človeka na konkrétnom mieste nakoniec vyústil do nových originálnych typov stavieb.

OUTrium
Koncept tejto stavby vyplynul predovšetkým z požiadaviek investora. Ten mal k dispozícii rovinatý trávnatý pozemok v pokojnej nezastavanej lokalite poľskej dedinky Książnica neďaleko Varšavy a pomerne jasnú predstavu o svojom budúcom obydlí. Na parcele s rozlohou vyše 1400 m² mal vyrásť neveľký jednopodlažný dom, ktorý by dokonale korešpondoval s okolitým prostredím. Prienikom investorových požiadaviek a kontextu budúcej stavby sa z pohľadu architektov stala zatrávnená strecha, pod ktorou sa mali sústrediť všetky základné funkcie objektu.

Zelený koberec, kúsok živej prírody vyrastajúcej z objektu a nadväzujúcej na bezprostredné okolie, vytvorili celkom jednoducho – využili trávnatý porast z miesta výkopovej jamy. V tejto fáze však investor prišiel s novou požiadavkou a tá architekta postavila pred nový problém. Keďže staviteľ pôsobí v rockovej skupine, chcel do domu situo­vať aj malé nahrávacie štúdio. Navyše mal objekt počítať aj so skleníkom, ktorý potreboval dostatočný prísun slnečného svetla.

Tvorca však nechcel upustiť od zeleného konceptu, a preto začal uvažovať nad riešením, ktoré by vytvorilo osobitný nerušený priestor pre hudobné aktivity aj oranžériu, a súčasne neohrozilo ideu zatrávnenej strešnej krytiny.

Zvolil teda pohodlný prístup z prízemia priamo na strechu, na ktorej sa môže v budúcnosti sústrediť skleník. Vykrojením istého úseku strechy a spustením tohto fragmentu až na úroveň prvého podlažia sa vytvorilo exteriérové zatrávnené schodisko, zapustené dovnútra objektu. Od spoločenskej časti interiéru ho oddeľuje iba bezrámová zasklená fasáda, ktorá vpúšťa do obývacej izby bohatú nádielku prirodzeného svetla.

Vďaka transparentnému riešeniu pôsobí nové átrium takmer ako súčasť interiéru. Zároveň vyvoláva pocit intimity a bezpečia, ktorý je charakteristický pre átriové štruktúry. Pri výstupe z centrálnej zóny domu na strechu sa však človeku naskytnú veľkorysé výhľady do okolitej prírody a átrium razom prestupuje do otvoreného priestoru – smerom von (out).

Pod schodišťom sa vďaka novému riešeniu zasa naskytlo zvažujúce sa zastrešenie, ktoré môže slúžiť nielen na posedenie v príjemnom tieni, ale prípadne aj ako pódium pre súkromné domáce koncerty. Nahrávacie štúdio architekt vytvoril podobným spôsobom ako výstup na strechu domu s tým rozdielom, že iný fragment zatrávnenej plochy tentoraz zdvihol do výšky ďalšieho podlažia. Na poschodí tak vznikla miestnosť so šikmou zelenou strechou, odčlenená od zvyšku domu, ktorá sa stala výsostným kráľovstvom muzikanta.

Požiadavka jednoduchej stavby sa odzrkadlila aj vo výbere technológií, materiálov a farieb. Na výstavbu domu sa použila tehla, vonkajšie fasády i vnútorné steny pokrýva prostá biela omietka. Pridanou hodnotou zelenej strechy sú v konečnom dôsledku nielen jej estetické, ale aj izolačné vlastnosti. Keďže v zime redukuje únik tepla a v lete zabraňuje prehrievaniu vnútorných priestorov, počas každého ročného obdobia majú obyvatelia domu postarané o príjemnú mikroklímu.

Rez budovou

AAtrium
Projekt domu v blízkosti poľského mesta Opole vychádzal na prvom mieste zo zdanlivo ťažko riešiteľného problému. Jediná možnosť prístupu na hektárový pozemok, ktorý z jednej časti susedil s lesom, sa ukazovala z juhozápadnej strany. Práve táto časť parcely však súčasne vytvárala ideálne podmienky pre umiestnenie záhrady. Základnou úlohou architekta teda bolo nájsť riešenie, v ktorom by príjazd a parkovacie státia nenarúšali zelené exteriéry domu. Z tohto problému vyvstala myšlienka o prístupovej ceste položenej pod úroveň terénu samotného dvora. Aby sa docielilo ešte výraznejšie odčlenenie záhrady a terás od komunikácie, vyzdvihli ich, naopak, nad úroveň terénu a navŕšenú masu zeminy obstavali 2,5-metrovým múrom. Obyvatelia si tak môžu vychutnávať pobyt v exteriéri bez toho, aby vnímali prichádzajúce alebo odchádzajúce vozidlá.

Interiér domu sa záhrade prispôsobil výškovo a nadväzuje na ňu vďaka otvoreným zaskleným fasádam. Vstup do obytnej zóny a do garáží situoval architekt vo vnútornom dvore. Znížená príjazdová cesta vedie až sem, pričom prechádza popod samotný objekt a v átriu stúpa až ku garážovým bránam a vstupným dverám. Do záhrady sa pritom možno dostať iba cez dom alebo átrium. No zatiaľ čo objekt so záhradou živo komunikuje a otvára sa do všetkých strán, voči átriu pôsobí oveľa uzavretejšie. V tomto prípade teda ide o inverzné poňatie charakteru tradičného átria. V novom modeli už vnútorný dvor nezohráva rolu centrálnej intímnej spoločenskej zóny, ale funguje skôr ako introvertné dopravné napojenie objektu na širšie okolie.

Svojmu prostrediu, ktoré tvoria typické kockové domy šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, sa budova tvarovo prispôsobuje. Jeho štruktúra vznikla transformáciou hranola – určením, ohýbaním a usporiadaním jednotlivých rovín železobetónového monolitu vznikli steny, podlahy, stropy, átrium aj terasy. Súčasne sa týmto spôsobom zadefinoval charakter exteriéru, interiéru aj výber materiálov. Popri betóne, ktorý je kľúčovou substanciou, sa v objekte uplatnilo aj tmavé ebenové drevo v podobe doplňujúcich zariadení a ďalších prvkov.

Príjazdová cesta a podporný múr zostali verné žulovému rázu miestnej architektúry. Na rozdiel od outriového objektu, v ktorom návrh vznikal v úzkej spolupráci s klientom, v prípade aatriového domu sa vplyv investora prejavil až v konečnej fáze, kedy mal architekt pripravený základný koncept. Obidve realizácie sa však rovnakým dielom zaradili k úspešným pokusom o prekročenie hraníc architektúry.

Za projekty netradičných átriových domov získal autor nomináciu na cenu Miesa van der Rohe. Robert Konieczny tvrdí, že uznanie odborníkov ho teší najmä vtedy, ak bývanie v dome oceňujú sami obyvatelia, a to aj po dlhšom čase. Ako architekt však najväčšie zadosťučinenie pociťuje práve preto, že sa mu podarilo vytvoriť nové typy stavieb.

Rez budovou

Anna Salvová
Foto: KWKPROMES

Článok bol uverejnený v časopise ASB.