Ferdinand Chrenka: Dizajn je ako špongia, neustále nasáva všetky zmeny

Zrejme málokto je v oblasti dizajnu taký angažovaný ako Ferdinand Chrenka. Jeho aktivity vo viacerých oblastiach však vychádzajú z rovnakého presvedčenia – že dobrý dizajn kultivuje svoje prostredie. Vie to ako dizajnér, ktorého odborníci už trikrát poctili národnou cenou, ale aj ako pedagóg či kurátor. Každej činnosti venuje obrovskú dávku energie, či už navrhuje nový produkt, učí študentov, pripravuje nový projekt alebo inštaluje výstavu dizajnu v budove bývalej školy na dedine neďaleko Novej Bane, kde v súčasnosti býva. Všetko v úsilí o spropagovanie fenoménu dizajnu, ktorý prirovnáva k špongii. Absorbuje totiž všetky premeny vývoja technológií či spôsobu života podobne ako špongia vodu.

Ako sa cítite ako trojnásobný držiteľ Národnej ceny za dizajn?
Veľmi ma teší to, že som ju dostal. vyplýva to trochu z toho, že moja púť výtvarníka sa po celý čas prelína s púťou amatérskeho športovca. Už tridsať rokov sa pravidelne stretávame s partiou kamarátov, s ktorými hrávame futbal. Odjakživa som v útoku, takže rád dávam góly. Niečo podobné pociťujem aj ako výtvarník. Kým som sa nedostal na vysokú školu – na šiesty pokus – chodil som okolo nej ako smädný pes. Veľmi nerád prehrávam. Ale som šťastný človek – robím to, čo ma baví.

Národné ceny však vôbec nepovažujem za zmysel svojej práce, skôr za jej dôsledok. Prostredníctvom svojich návrhov pre konkrétnych výrobcov sa snažím kultivovať prostredie. Zakaždým, keď sa mi podarí vytvoriť dobrý produkt, prihlásim ho do súťaže. Veľmi si vážim cenu Design Prestige, ktorou v Českej republike odmeňujú prácu zahraničného dizajnéra. Keď som toto ocenenie preberal z rúk ministra kultúry, vtedy ešte Pavla Dostála, ministra hospodárstva aj ministra zdravotníctva, uvedomil som si, že dizajn nadobudol vďaka prítomnosti významných osobností celospoločenský rozmer, ktorý si naozaj zaslúži. Nemožno ho chápať len v zmysle výroby a predaja tovaru, z ktorého má štát zisk, ale aj z hľadiska jeho kultúrneho a sociálneho dosahu.

Ako sa vníma dizajn na Slovensku?
Panuje názor, že dizajn je záležitosťou biznisu, a preto nie je povinnosťou štátu starať sa oň. Aj z toho dôvodu bolo Slovenské centrum dizajnu (SCD) iba nechceným dieťaťom ministerstva kultúry a zohralo dosť tuhý zápas, aby vôbec prežilo. Keby si ho však toto ministerstvo nezobralo pod svoj patronát, ocitlo by sa v prázdnom medzirezortnom postavení. Najlepšie by bolo, keby sa v budúcnosti dizajn dostal pod ochranu svojho vlastného ministerstva. Dizajn je fenomén, ktorý prekračuje hranice jedného rezortu. Dotýka sa aj školstva, zdravotníctva či ekológie. Škandinávske krajiny sa starajú aj o sociálny rozmer dizajnu a snažia sa eliminovať negatívne vplyvy priemyselnej produkcie na životné prostredie. Myslím si že environmentálnym otázkam sa nebude u nás venovať dostatočná pozornosť, pokiaľ na to nebudú lepšie legislatívne podmienky. Ekologický dizajn potrebuje veľké finančné prostriedky ako napríklad doprava, zdravotníctvo.

Možno nájsť určité charakteristické črty v slovenskom dizajne?
V priemyselnom dizajne asi nie. Ale existuje osobitná kategória dizajnu inšpirovaného tradíciami. V spolupráci s ÚĽUV-om sa jej venujem už dlho. Spolupracoval som už na piatom ročníku bienále Kruhy na vode. Podstatou tejto súťaže je chápanie minulosti ako inšpiračného zdroja pri tvorbe súčasného dizajnu. O slovenskom dizajne by sa snáď dalo hovoriť v rámci prvého ročníka výstavy Design Match v časti „prodloužení“.

Spomenuli ste projekt Design Match. V ňom malo ísť o konfrontáciu dizajnérskej tvorby štyroch krajín – Česka, Maďarska, Rakúska a Slovenska. Prinieslo toto porovnanie nejaké závery?
Design Match pôvodne vznikol v rámci veľkej výstavy Art & Interior v Národnej galérii v Prahe, ktorú pripravoval Petr Ivanov. Vo svojom prvom ročníku sa tento projekt predstavil ako konfrontácia dvoch národov – Slovákov a Čechov. Organizačne ho pripravila agentúra Czech Design a tím študentov môjho ateliéru. Mal veľký úspech, preto vznikla myšlienka organizovať ho ako bienále. V súvislosti s európskou integráciou a tým, že zanikajú hranice aj meny, ma napadla podobnosť s niekdajším Rakúsko-Uhorskom. Naším cieľom nebola priama konfrontácia, ale skôr zápas humánneho charakteru a nadviazanie priateľských kontaktov. V dnešných časoch nedorozumení a susedských sporov našich krajín sa takéto zbližovanie ukazuje ako veľmi potrebné.

Ak pre zmenu porovnáte súčasnú generáciu mladých dizajnérov s tou vašou, v čom sa líšia?
Našou nevýhodou bolo, že sme nemali otvorené dvere. Zadania boli zväčša nezáživné a človek sa nedostal k zaujímavejšej téme, pokiaľ s ňou sám neprišiel. Otvorenosť hraníc je úžasná. Do procesu však nevyhnutne vstupujú aj povahové vlastnosti každého študenta a jeho odhodlanie, že svoju prácu bude robiť vážne. Dnes mladí ľudia stíhajú zamestnanie popri škole. Niektorí študenti do školy často vkladajú iba polovičnú energiu, z čoho vznikajú polovičné výsledky. Som nespokojný, ak nemám študenta ako partnera. Našťastie, som dosť náročný, preto mám v ateliéri prevažne ľudí, ktorí pre svoj rast niečo robia. Ich študijný výkon je v porovnaní s tým naším väčší.

Vyzerá to, že ako pedagóg ste prísny.
Myslím si, že áno. Ale vyplýva to aj z toho, že som náročný aj voči sebe. Študenti si, nakoniec, môžu sami vybrať školu, majú k dispozícii výmenné pobyty. My sme boli v ročníku dvaja, v súčasnosti ročne prijímame na katedru dvanásť študentov.

Ako ste si predstavovali svoje profesijné pôsobenie v čase, keď ste boli študentom?
Otec pracoval vo fabrike, takže celý život vstával o pol piatej, mama bola učiteľka. Páčil sa mi určitý rozmer starostlivosti o druhých, ako aj to, že vo fabrike sa vyrábajú veci, ktoré niekto potrebuje. Asi aj preto som bol jedným z mála, ktorí nemali problém zamestnať sa hneď po ukončení štúdia. Päť rokov, som pracoval v Technickom skle v Dúbravke. Ako absolvent som sa potom zamestnal v Tesle-elektroakustike. Predstava dizajnéra na voľnej nohe mi vôbec nebola blízka. Nechcel som sedieť a robiť veci v kútiku. Mal som rád kolektív ľudí, ktorí tam pracovali. Páčilo sa mi, že mali spoločnú tému a určitý cieľ.

Ako došlo k vašej spolupráci s Chiranou?
Chirana, bola v tom čase pred privatizáciou. Veci, ktoré vyrábali, by neboli konkurencieschopné, keď sa otvoril trh. Zachránilo ich odkúpenie licencie dentálneho kresla z Fínska. Z dnešného pohľadu sa zdá byť dizajn tohto kresla už zastaralý, ale v tých rokoch bol významným produktom. Dôkazom je aj národná cena za dizajn, ktorú v domovskej krajine získalo. V roku 1993 vypísal podnik konkurz na dizajn kresla. Prihlásil som sa a vyhral som ho. Odvtedy som v Chirane trávil skoro každé prázdniny. Štyri mesiace som býval v hoteli a každé ráno som, ako ostatní zamestnanci, chodil na siedmu do práce. Spolu s nimi som tam bol veľakrát večer aj do deviatej, takže som v podniku strávil kus života. Keď sme vytvorili produkt Smile (Úsmev), vysmievali sa nám, že je to skôr úškľabok nad rozpadom Chirany. Ale prvá výstava v Prahe ukázala opak. Po nej sa všetko rozbehlo, kreslá sa začali predávať.

Prečo sa podľa vás tento produkt dokázal presadiť na trhu?
Podstata je v tom, že som nad ním iným spôsobom premýšľal. Prelúskal som latinský slovník spredu dozadu a zistil som, že veľa obchodných názvov sa odvíja práve odtiaľ. Ale mne nič nepripadalo vhodné. Vymyslel som preto malú absurdnosť a zapojil som do konceptu úsmev, keďže celá stomatológia je o zuboch. Vznikli typy súprav, pričom každú charakterizoval iný typ úsmevu, napríklad šarmantný či elegantný. Manželka Erika produkt doplnila grafikou a pripravila logá.

Išlo o niečo nové, ojedinelé a veľmi komplexné, nič podobné na trhu v našom teritóriu ne­existovalo. Dokonca sa náš produkt začal predávať aj za hranicami – v Nemecku, či vo Francúzsku, teda na trhoch, na ktorých sa podnik predtým nepohyboval. Bol som milo prekvapený.

Posledný produkt Chirana Cheese sa už vyrába technológiami a z materiálov, ktoré sa používajú vo vyspelých krajinách, napríklad presné odliatky, mäkké aj tvrdé PUR peny a veľa elektroniky. Predpokladom výroby sú investície do foriem. Je to obrovský risk, pretože je ťažké dopredu určiť, či sa oplatí investovať a ako sa budú produkty predávať.

Koľko sú vôbec podniky ochotné investovať do dizajnu svojich produktov?
Ak ide o firmu, ktorá má skúsenosti so spoluprácou s dizajnérom a určitú tradíciu, zvyčajne dokáže oceniť kvalitu dizajnu. Vysoké percento firiem, ktoré u nás vznikli, však tradíciu nemá. Majitelia, hľadajúci iba cestu efektívnych investícií, často očakávajú nápady, ale nechcú za ne zaplatiť. Mnohí si myslia, že nápad sa zrodí veľmi ľahko.

Dizajnéri sú v ich očiach iba akísi kresliči, pre ktorých je navrhovanie koníčkom a ktorí sú radi, keď sa podľa ich „kresieb“ niečo vyrobí. Záujmy dizajnérov sa preto snažia chrániť autorské organizácie. Združenie dizajnérov v Čechách je v tejto oblasti veľmi aktívne. Aj na Slovensku existovalo podobné združenie, ale dnes nie je veľmi aktívne. Pre dizajnéra by malo byť prirodzené pracovať na tantiémy, ale podniky sú málokedy ochotné venovať podiel na zisku aj autorovi.

Ako dlho trvá vývoj takého dentálneho kresla?
Môžeme hovoriť o piatich rokoch, ale najintenzívnejšie práce prebiehali počas dvoch rokov. Snažil som sa o to, aby jednotlivé tvary, všetky oblúky, mali svoju logiku, aby dielce dobre do seba zapadali a nespôsobovali ťažkosti pri pohybe.

Aby som zistil, aké množstvo materiálu potrebujem na jednotlivé časti, postavil som si skelet a tvaroval som ho. Dielce som vyrobil z náhradného materiálu, odlieval do sadry a vákuovo vylisoval. V podstate som vytvoril model – akúsi sochu budúceho produktu v pomere 1 : 1, iba som použil inú technológiu, než je výrobná. Potom nasledovali investície do foriem. Mali sme napríklad problém nájsť producenta, ktorý by vyrobil „sedáky“. Nakoniec sa nám podarilo osloviť firmu, ktorá vyrábala podobnú komoditu. Producent išiel v podstate do veľkého rizika, ale vyskúšal to. Celá súprava ukrýva aj množstvo technických nápadov, ktoré paradoxne nevymyslel konštruktér. Dizajn sa v takomto prípade spája aj s technickým uvažovaním.

Dá sa odhadnúť pomer vkladu dizajnéra a konštruktéra?
Je to vcelku vyrovnané. Invenčný konštruktér je veľmi dobrý partner, a keď si navyše s dizajnérom rozumie, je to ešte lepšie. Moja práca v Chirane by nebola úspešná bez dobrého tímu a vedúceho vývoja inžiniera Jozefa Piláta. Vývojová konštrukcia však musí byť zohratá ako orchester. Keď to niekde zaškrípe, cítiť to. Dizajnér môže pomôcť vytvárať dobré vzťahy svojím postojom a správaním v kolektíve tvorcov. Je to v konečnom dôsledku práca, ktorá má zaujímavý sociálny rozmer.

Posúva vás ďalej spolupráca s tým istým podnikom?
Určite. Prial by som si však, aby sme mali prácu, ktorá by bola oveľa slobodnejšia. Tieto kreslá sú náročnou stavebnicou, v ktorej nemožno nič len tak tvarovať. Zahraničie napríklad ponúka súpravy plné špičkovej elektroniky. Sú veľmi drahé a výrobcovia sa orientujú na určitý typ zákazníka. Trh je však v tejto komodite úplne obsadený. Nájsť v ňom dieru pre nový produkt je z roka na rok ťažšie.

Často chodím na veľtrhy, jednak kvôli prezentácii vlastnej práce, jednak zo záujmu pozrieť si konkurenčnú produkciu. Komodita zubárskej techniky je napríklad taká rozsiahla, že ju nestihnete na veľtrhu presondovať ani za tri dni. Z hľadiska dizajnu je to veľmi otvorená sféra a existuje v nej obrovské množstvo všakovakých produktov.

Ste veľmi aktívny človek, ale veľa času trávite v ústraní na dedine. Prečo utekáte z veľkomesta?
Asi som tak vyrástol. Narodil som sa síce v Bratislave, ale rodičia pochádzajú z malého mesta. Môžem si dovoliť pracovať na diaľku. Už sa dá napísať knihu a poslať ju do vydavateľstva. Používanie internetu je, nakoniec, oveľa ekologickejšie ako cestovanie autom. Môžete ísť prakticky kamkoľvek. Navyše, mám pocit, že pre seba potrebujem viac pokoja.

Páči sa mi vstávať ráno na kikiríkanie kohúta. Páči sa mi pestovať zeleninu a chovať domáce zvieratá – mám spolu 10 sliepok, 10 oviec, 7 mačiek a 2 psov. Oriem, potom sa pobalím a cestujem do Milána. Na dedine sa pravidelne schádza societa, s ktorou si rozumiem. Skamarátili sme sa a stále sa navštevujeme. Dokonca som tu usporiadal výstavu dizajnu v budove bývalej školy.

Naposledy pri príležitosti 580. výročia založenia obce. Rozmýšľam aj nad zriadením centra voľného času, kde by som učil. Našej dedine vzdelanie a objavovanie talentov chýba. Neznamená to teda, že tu na svoju prácu zabúdam. Naopak, snažím sa aj sem pritiahnuť kultúru.

Doc. Ferdinand Chrenka, akad. soch. (1956) Je všestranne aktívny ako priemyselný dizajnér, vysokoškolský pedagóg i ako vytrvalý propagátor a kurátor výstavných dizajnových podujatí. Má za sebou mnoho ocenení a úspešných projektov, ktoré vzbudili medzinárodný záujem. Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na oddelení dizajnu u doc. Tibora Schottera roku 1986. Na svoju „materskú“ školu VŠVU sa vrátil na začiatku 90. rokov minulého storočia a od roku 1993 na nej pôsobí ako vedúci Ateliéru industrial dizajnu. Jeho koncepcia výučby je postavená na projektoch spolupráce s domácimi aj zahraničnými priemyselnými podnikmi. Úspešné boli najmä projekty so slovenskými firmami Sandrik Berndorf a UniLight alebo zahraničnými Compaq, Ikea, Electrolux, naposledy LG Hi-Macs. Ako priemyselný dizajnér pracuje pre viaceré podniky, v poslednom desaťročí najmä pre Pastorkalt, a. s., Nové Zámky, Mora Slovakia a najmä Chiranu – Medical, a. s., Stará Turá. Získal viacero prestížnych ocenení, predovšetkým za dizajn stomatologických súprav (NCD 1999 a 2001, Design Prestige 1999 v Brne) ale aj chladiarenských samoobslužných zariadení (Slovak Gold 2001, Grand Prix Gastra 2005 a 2007, Slovak Gold Exclusiv 2007). Svoje skúsenosti a poznatky uplatňuje aj pri tvorbe a realizácii výstavných projektov, ktoré často prekračujú hranice krajín, propagujú dizajn a jeho kultúrne a sociálne aspekty. Spolupracoval napr. na študentských projektoch Dizajn do tmy a Dizajn pre bezdomovcov (s českou odborníčkou PhDr. Lenkou Žižkovou) alebo na koncepcii a realizácii medzinárodnej výstavy Design Match. Niekoľko rokov bol členom medzinárodnej poroty Design centra Českej republiky a pôsobí aj v iných hodnotiacich tímoch (pre KEGA, ÚĽUV Bratislava). Vedie ku kontinuálnemu pozitívnemu vývoju produktu. Zdroj: Slovenské centrum dizajnu

Anna Salvová
Foto: archív Ferdinanda Chrenku, Jakub Klimo, Martin Klimo

Článok bol uverejnený v časopise ASB.