Filozofia Le Corbusiera: Okenné rámy sú ako rámy obrazov
Broňa Tarnócy 
Velikán modernej architektúry sa zamýšľal nielen nad veľkolepými urbanistickými dielami. Jeho pozornosti neunikla ani (bez)významnosť okna.
Fasády nemusia vyzerať príťažlivo pre každého z nás. Krásu nevnímame rovnako. Podľa Le Corbusiera ide predovšetkým o rozdiely v dizajne okien. Charles-Édouard Jeanneret sa narodil začiatkom októbra 1887 vo Švajčiarsku.
Architekt, urbanista, maliar a v neposlednom rade spisovateľ zomrel v roku 1965 na následky srdcového infarktu – utopil sa neďaleko Cap Martin na francúzskej Riviére. Jeho život by sme pokojne mohli rozdeliť na niekoľko ďalších.
Najdôležitejšie dielo
„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,“ tvrdil jeden z najvplyvnejších architektov 20. storočia. Podľa toho, akým tempom a smerom sa jeho tvorba uberala, bol jeho duch ustavične v pohybe, raz vyrovnaný a priamočiary, inokedy „brutálny“ a neohrabaný. V roku 1917 sa natrvalo usadil v Paríži, kde spoznal svojho krajana maliara Amédého Ozenfanta. Spolu publikovali manifest Après le cubisme – de facto protikubistický manifest purizmu.
Neskôr vydávali kultúrny mesačník L’Esprit nouveau. Ozenfant dopomohol Jeanneretovi aj k výberu pseudonymu Le Corbusier, ktorý vznikol pozmenením priezviska jedného z jeho predkov. Kreatívne priateľstvo sa však rozpadlo v okamihu vydania knihy Vers une architecture, ktorá síce obsahovala články oboch menovaných, no vyšla len pod menom Le Corbusiera.
A to naštve! Kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Le Corbusier v nej vyzdvihuje krásu racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, poukazuje na čistotu povrchu stavby, na určujúci význam pôdorysu a kladie dôraz na jeho základné formy okenných otvorov, v ktorých „slnko odhaľuje krásu“.
Architektúra podľa neho presahuje hranice úžitkovosti a je umením. Le Corbusier od nej požaduje oboje: dokonalú praktickú aj estetickú funkciu.
Nepodstatná fasáda
V teoretickej práci Päť bodov modernej architektúry Le Corbusier sformuloval zásady novej architektúry:
- 1. stĺpy (stavať dom na stĺpoch, aby sa uvoľnilo prízemie pre zeleň a voľný pohyb),
- 2. strešné záhrady (zväčšujú zelenú plochu a ich zem chráni horné podlažie pred vlhkosťou),
- 3. voľný pôdorys (nenosné priečky môžu byť v každom podlaží rozmiestnené inak),
- 4. voľné priečelie (konzolovito ukončené stropy uvoľňujú priečelie pre celkom voľné riešenie okien a priečelí),
- 5. pásové okno (systém stĺpov pri skeletovej konštrukcii umožňuje viesť okno od jedného piliera k druhému).
Le Corbusier navrhol rôzne okná pre rôzne budovy. Aj použitím zošikmených plôch alebo rôznych farieb presklenia či rámov získava vnútri diela rozmanité svetlá a odtiene a dosahuje rôznorodé vzhľady fasád. Fasády pritom nemusia vyzerať príťažlivo pre každého z nás. Krásu nevnímame rovnako. Podľa Le Corbusiera ide predovšetkým o rozdiely v dizajne okien.
Od piliera k pilieru
Le Corbusier používa okná ako intenzívne prepojenie medzi interiérom a exteriérom, ako víziu exteriéru. Zároveň pomocou rôznych farieb okien pridáva farby prirodzenému svetlu. Rozdielnosť v definícii krásy je podľa architekta najzreteľnejšia v pôsobení prirodzeného svetla vo vnútorných priestoroch. Veľmi zaujímavé je porovnanie práce s oknami a ich významu v dielach Adolfa Loosa a Le Corbusiera.
Práve na ich protikladnom prístupe môžeme najlepšie dokumentovať významnú úlohu okna v dielach obidvoch velikánov architektúry. Le Corbusier spája vnútrajšok a vonkajšok, Loos ich odpája a všetok nábytok v interiéri umiestňuje tak, aby pohľad von nebol jednoduchý a priamočiary.
V skúmaných prípadoch sú časti fasády venované oknám v Loosových budovách väčšie. Použitím nepriehľadného skla, závesov, okien mimo úrovne očí a nábytku umiestneného chrbtom k oknám zameriava pozornosť na interiér – na rozdiel od Le Corbusiera, ktorý vidí krásu v nepravidelných vzoroch okien, rôznom množstve a farbách svetiel a kontraste medzi jasom a tmou v interiéri.
Okno naprieč kultúrami
Ak je okno akýmsi okom, pozeráme sa naň alebo cezeň? Známy fotograf Takaši Homma sa na Le Corbusiera pozrel cez objektív svojho fotoaparátu. Nasnímal Le Corbusierove okná (alebo krajinu za nimi). Homma sa prvýkrát stretol s prácou Le Corbusiera v roku 2013, keď fotil na objednávku Kanadského centra architektúry (CCA).
Po tejto skúsenosti sa rozhodol skúmať a fotografovať priestorové a vnemové bohatstvo okien v Le Corbusierových dielach po celom svete. Jeho výskum je súčasťou programu Windowology, ktorý inicioval Window Research Institute. Cieľom inštitútu je definovať postavenie okien v dejinách architektúry naprieč kultúrami – v tomto konkrétnom prípade ich úlohu ako priestorov a nie plôch, ktoré spájajú interiér, budovu a okolitú krajinu alebo súkromné a verejné.
Homma prostredníctvom fotografií rieši zložitosť vzťahov medzi interiérom a exteriérom, architektúrou a krajinou, tak ako si ich predstavuje Le Corbusier. Jeho fotografie odrážajú a prepisujú stelesnené zážitky sprostredkované okom a priestorom okna. Sústredil sa predovšetkým na rám okna a jeho odkaz.
Okná sú nielen prirodzené „prázdne miesta“ vo fasáde, ale tvoria aj konkrétne vízie celého vonkajšieho a vnútorného sveta, prechádzajú z interiéru do exteriéru. Alebo naopak? Ich strategická poloha je v Le Corbusierových dielach starostlivo zvážená.
Rám okna
Le Corbusier bol architekt, ktorý vyvinul súbor nových princípov modernej architektúry, pričom jedným z týchto princípov bolo: „Horizontálne okno – fasáda môže byť zrezaná po celej dĺžke, aby sa umožnilo rovnomerné osvetlenie miestností.“
Aký je však dôvod tohto princípu? Pochopiť ho môže pomôcť tento Le Corbusierov výrok: „V živote existujem len za predpokladu, že vidím.“ Vzhľadom na toto vyhlásenie Le Corbusier venoval vizualizácii mimoriadnu pozornosť. Tento dôraz aplikoval na svoje budovy pomocou horizontálnych okien, keďže vyzerajú ako rámy. Preto videl okenné rámy ako rámy obrazov. Pre Le Corbusiera mala vizualita veľký význam.
Pri navrhovaní okien kládol dôraz na výhľady. Jeho hlavnou starosťou bolo zachytiť krásne výhľady na krajinu a mesto. Le Corbusier používa okná ako skrášľujúce objekty, a to nielen špecifikovaním ich polohy na fasáde, ale aj definovaním ich tvaru na lepšie uchopenie pohľadu von alebo v niektorých prípadoch definovaním ich tvaru, aby sa vnútri budovy získalo určité množstvo svetla a odtieňov.
Spisovateľka Virginia Woolfová sa v jednom zo svojich diel zamýšľa nad pominuteľným životom nočnej mory, ktorá preskakuje z jedného okraja jej okna na druhý a nedokáže sa dostať do krajiny rozprestierajúcej sa hneď za okennou tabuľou. Podobný pocit uzavretosti rezonoval i vo fotografovi, keď sledoval obvody svojho bytu. Rovnako ako hmyz, aj mnohí z nás boli počas uplynulých rokov obmedzení na svoje domáce priestory a našli útočisko v chvíľkových zábleskoch vonkajšieho sveta cez Zoom, FaceTime a ďalšie virtuálne okná.
Ako spieval Jaro Filip: „Na celý svet sa dívam cez okno..“
A pokračuje známym:
„Cez okno si môžme tykať
Cez okno sa môžme stýkať
Cez okno vyletí dýka
Cez okno zastrelím býka
Cez okno sa krásne híka
Cez okno urazím strýka
Cez okno budeme pykať
Cez okno skúšame dýchať…“
V súčasnosti je viac ako inokedy dôležité zaoberať sa týmto prázdnym miestom na fasáde. Má totiž väčší význam ako len umožniť pohľad naň alebo cezeň.
