FOKUS: Čakajú školy na Godota?

Nástroje na riadenie veľkosti školských zariadení majú v rukách municipálni aj štátni politici, môžu sa opierať o odborníkov, ako sú urbanisti, architekti, sociológovia, psychológovia či odborníci na školstvo. Samozrejme, iba ak chcú. Aký je to pocit držať v rukách budúcnosť?

Povinná školská dochádzka na území Slovenska bola zavedená v roku 1777. Panovníčka Mária Terézia vydala 22. augusta 1777 osobitnú študijnú osnovu s názvom Ratio educationis, ktorou sa na území Uhorska zaviedla povinná školská dochádzka pre deti vo veku od 6 do 12 rokov.

Dnes priemerné dieťa strávi do maturity v školskej budove približne 15-tisíc hodín. Aké kvalitné prostredie mu však vytvárame? Ako sa do jeho tvorby zapájajú samosprávy, architekti a v neposlednom rade developeri? Stačia nám školy, ktoré sme postavili začiatkom minulého storočia alebo v 50. či 80. rokoch? Dobehli sme zameškané alebo stále chodíme na vyučovanie po zvonení?

Môže za všetko územný plán?

„Potreby a požiadavky na školy predstavujú veľmi široké spektrum, od legislatívnych cez kapacitné až po individuálne. Čo z môjho pohľadu dnes najviac chýba, je metodické zmýšľanie. Chýbajú nástroje na stanovenie potrieb škôl v nových štvrtiach a spôsob ich realizácie, najmä pri súkromnom vlastníctve pozemkov je to takmer nemožné. Chýba mi aj metodické zmýšľanie nad prevádzkovými formami súčasných škôl, diskusia o nových typoch výukových priestorov než len klasické triedy,“ hovorí architekt Matej Siebert z architektonického ateliéru Siebert + Talaš.

Kým v niektorých mestách Slovenska sú kapacity viac ako dostatočné, inde, najmä v Bratislave, sa trhajú o každé jedno miesto a bojujú s výstavbou, ktorá do jednotlivých častí, predovšetkým Starého Mesta, láka mladé rodiny a následne i potrebu umiestnenia detí v školách. Tu však niektorí developeri ostávajú chladní, „lebo takáto vybavenosť nie je v územnom pláne“.

Starostovia mestských častí a samosprávy robia, čo sa dá, čo vládzu a čo môžu, ale ruky majú celkom zviazané, či sa im to páči, alebo nie. „Dlhodobou realitou slovenskej samosprávy je, že systém financovania samospráv a kompetenčný model nevytvárajú dostatočný priestor na jej vlastné väčšie investičné aktivity, resp. dobiehanie investičného dlhu na infraštruktúre a občianskej vybavenosti. To núti samosprávy orientovať sa primárne na také investičné aktivity, na ktoré sú k dispozícii externé zdroje, a len v objemoch, ktoré sú k dispozícii, alebo používať iné možnosti zabezpečenia dostupnosti služieb pre obyvateľov,“ vysvetľuje Peter Bubla, hovorca primátora hlavného mesta.

Ako je známe, druhým okruhom problémov (a fenoménom) je vytváranie nových väčších generačne homogénnych štvrtí, ktoré v relatívne krátkom čase po vybudovaní generujú dopyt po službách pre rodinu a deti (a následne vzdelávacích službách). Zároveň sú na starnúcich sídliskách už postupne realitou nedostatočne vyťažené školy, resp. ich dostupnosť udržateľnými formami dopravy.

Prebytok základných škôl. Vážne?

V Bratislavskom samosprávnom kraji predpokladajú, že približne polovica z chýbajúcich 360 kmeňových tried bude čoskoro zasanovaná v rámci vybudovania nových kapacít 26 základných škôl.

„Samozrejme, sú to konzervatívne odhady. Uvidíme, ako sa nám zastabilizuje medziročný nárast obyvateľov po sčítaní v roku 2021, keď budeme môcť vykonať opätovne analýzu chýbajúcich kapacít spolu s identifikovaním potenciálne tzn. silných ročníkov, ktoré v rámci jedného alebo dvoch rokov nárazovo vytvárajú dočasne zvýšený tlak na kapacity škôl,“ dodáva Lucia Forman, hovorkyňa BSK.

V meste Prešov pripravujú rekonštrukcie niekoľkých základných škôl, avšak ani v jednom prípade nejde o rozšírenie kapacít. Pôjde o zlepšenie stavebno-technického stavu budov, ktorých súčasný stav si to vyžaduje. Konkrétne objekty budú zaradené až po vyhodnotení spracovaných energetických auditov, ktoré ukážu, či splnia podmienky na čerpanie externých zdrojov.

V pláne je tiež rekonštrukcia zariadení školského stravovania. Mesto Martin teda momentálne neuvažuje o výstavbe základných či stredných škôl. „Keďže samosprávy majú obrovské množstvo špecifických povinností, narastajú im náklady. Súčasná finančná situácia znižuje možnosť väčších investícií do objektov, či už z vlastných zdrojov, alebo aj ako spolufinancovanie, a teda limituje investičný potenciál mesta,“ hovorí zástupkyňa primátora Zuzana Kalmanová.

Podobne je to aj v Žiline, ktorej zástupcovia potvrdzujú, že krajské mestá majú kapacitu dostačujúcu a demografická krivka klesá. Z tohto dôvodu zatiaľ výstavbu nových základných škôl mesto momentálne neplánuje.

„Prebiehajúci rozvoj mesta je schopný absorbovať existujúcu sieť školských zariadení. Mesto Žilina komunikuje s developermi, ktorí plánujú takéto nové mestské štvrte. Školy, či už materské, alebo základné, sú súčasťou ich návrhov. A v tomto ohľade je prístup developerov zatiaľ zodpovedný,“ vysvetľuje Katarína Gazdíková, vedúca odboru komunikácie.

Bratislava a „zvyšok“

Ak porovnáme Bratislavu a ostatné krajské mesta, situácia je v hlavnom meste pomerne zložitá. Z mesta Martin sme od zástupkyne primátora Zuzany Kalmanovej dostali jasnú odpoveď: „Nie je vhodné porovnávať Bratislavu a Bratislavský kraj s ostatnými mestami a krajmi na Slovensku. My máme prebytok a v prípade záujmu vieme tieto triedy alebo miesta ponúknuť.“

V Bratislave, ale nie len tu, je veľmi náročné realizovať projekty prospievajúce k zvyšovaniu kompaktnosti urbanizovaného územia, a to nie len pre obavu obyvateľov zo zníženia kvality života, a naproti tomu je náročné vyberať a zvyšovať príjmy mesta potrebné na obsluhu málo kompaktného územia. To posilňuje záujem o development v izolovaných lokalitách mesta (Slnečnice, Južné mesto, Bory, lokalita Vajnorského letiska a iné) a posilňuje tiež fenomén suburbanizácie.

„Pri doterajšom prístupe vlád k samosprávam, kde aj v porovnaní s okolitými štátmi pohľadom na štandardizované ukazovatele (napríklad podiel národných a subnárodných výdavkov na HDP) slovenské samosprávy dlhodobo zaostávajú, čo, samozrejme, negatívne ovplyvňuje celý rad ďalších sociálnych a ekonomických procesov. Čím dlhšie si tento fakt nebudú schopné pripustiť centrálne vlády, tým hlbšie sa budeme už aj v stredoeurópskom regióne prepadať a strácať na konkurencieschopnosti. Dostupnosť služieb vzdelávania je len jednou, rozhodne nie však jedinou oblasťou, ktorá je negatívne ovplyvnená slabým kompetenčným a ekonomickým postavením samospráv,“ vysvetľuje Peter Bubla, hovorca primátora Bratislavy.  

Školy nenafúkneme

Problémom bratislavských škôl je hlavne zlý stav jednotlivých objektov alebo nedostatočné kapacity. Jednotlivé mestské časti sa preto snažia hľadať riešenia pre zlepšenie zlej situácie. Výsledkom je veľká vlna rekonštrukcií a rozšírení školských objektov. V hlavnom meste sa aktuálne realizuje hneď niekoľko projektov, ktoré sa týkajú komplexných rekonštrukcií či nadstavieb základných škôl a ich následných rozšírení.

„Eurofondy z Integrovaného regionálneho operačného programu (IROP), ktorý sa navýšil v dôsledku snahy Európskej únie, sú výraznou pomocou. Aby mohli jednotlivé mestské časti zlepšiť stav objektov, môžu žiadať o dodatočné financie. Takto získané zdroje sú dôvodom, prečo sa na viacerých školách v Bratislave, predovšetkým v Starom Meste i celom kraji, spustila rozsiahlejšia rekonštrukcia a rozširovanie základných škôl,“ vysvetľuje Lucia Forman.

V tomto prípade je to skôr v duchu „ak neprší, aspoň kvapká“. Možno raz príde aj cunami. Zdá sa, že nielen v rámci základných škôl ale aj gymnázií prichádzajú v Bratislave silné populačné ročníky. Už tento rok sme mali možnosť zažiť túto skutočnosť na „koži hlavného mesta“.

Práve tu sa na tento školský rok hlásilo ešte viac detí na gymnáziá než predošlé roky. V Bratislave pritom ešte nečakajú na gymnáziá až také dlhé zástupy jednotkárov ako v Česku, kde majú práve najsilnejší ročník deviatakov za posledných 30 rokov. Odborníci predpokladajú, že to tak bude až do roku 2034 a dostať sa na gymnázium v Bratislave bude ťažké aj pre čistých jednotkárov.

Tento rok sa na niektoré gymnáziá v Bratislave mohli dostať naozaj len tí najlepší. A niekedy ani tí nie. Dohromady sa napríklad na tri odbory Gymnázia Jána Papánka hlásilo takmer 1 300 študentov. Prijať mohli iba 150 žiakov. Inde sa hlásilo 170 deviatakov, prijať mohli iba 30. A kde skončil ten zvyšok? Pod čiarou. Podobné čísla boli aj na Gymnáziu Ladislava Sáru.

Na bežné štvorročné štúdium sa prihlásilo päťnásobne viac deviatakov, než koľkých mohli prijať. Na bilingválny odbor sa dokonca hlásilo takmer desaťnásobne viac študentov, no prijať mohli iba 36 z viac ako 340 prihlášok. Také sú čísla. Ale čo s tým?

Čakanie na Godota

Vzdelávanie je jedným z nosných pilierov našej budúcnosti. Budovanie akejkoľvek základnej infraštruktúry vrátane školskej, by malo byť najmä v réžii verejného sektora. Tak ako sme videli v prípade materských škôl, ako silné populačné ročníky spôsobili zásadný nedostatok miest, s veľkou pravdepodobnosťou nás to isté v blízkej budúcnosti čaká aj na základných a stredných školách.

„Koncepcia rozvoja školstva, umiestnenie a štruktúra jednotlivých druhov vzdelávacích zariadení však musia byť jasné stanovené štátom, vyššími územnými celkami a obcami,“ hovorí Daniel Suchý z JTRE.

Či sa pýtame architektov, riaditeľov škôl, developerov, zástupcov miest, samospráv, všetko smeruje k štátu. To potvrdzuje aj architekt Matej Siebert, zo známeho architektonického ateliéru Siebert + Talaš: „Otázka zmien v počtoch žiakov nezávisí od architektúry, ale od úplne iných súvislostí – politických a sociálnych, ktoré limitujú demografickú dynamiku. Medzi ne určite patrí miera sociálnych istôt, masívny odliv obyvateľov z chudobnejších regiónov do bohatších, koncentrácia obyvateľov v mestách a vyľudňovanie vidieka. Nástroje na riadenie veľkosti školských zariadení teda majú v rukách municipálni aj štátni politici, ktorí (ak chcú) sa môžu opierať o odborníkov, ako sú urbanisti, sociológovia či odborníci na školstvo. Povestné čakanie na Godota a následné lamentovanie nad zlým stavom nič nevyrieši.“

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2023