Gaetano Pesce: Architektúra má robiť ľudí šťastnými a slobodnými

Na svet sa díva cez dizajnové okuliare. Vysvitlo, že ide o rám, ktorý nosieval jeho starý otec. Pred modernou štýlovosťou si Gaetano Pesce, dizajnér a architekt talianskeho pôvodu žijúci v New Yorku, uprednostnil skôr niečo osobné, k čomu ho viažu osobné putá a tradícia. A to je príznačné aj pre jeho tvorbu.
Otvorene tvrdí, že ho väčšina súčasnej architektúry nudí. Namiesto dookola sa opakujúcich abstraktných foriem globalizujúceho štýlu používa organické tvary, výraznú farebnosť, hravé formy a nezvyčajné materiály. „Architektúra sa má ľudí dotýkať. Má reflektovať špecifiká miesta, kde stojí. Zanechať emóciu, sprostredkovať otvorený názor architekta,“ hovorí so zanietením temperamentný tvorca, ktorý bol koncom minulého roka hosťom Clubovky v bratislavskom Fashion Clube.

Vaše projekty realizujete vo viacerých krajinách. Meníte svoj prístup k tvorbe podľa špecifík krajiny?
Vaša otázka sa týka jedného z najvážnejších problémov tvorby. Je to základná otázka, ktorú si musí vyriešiť každý architekt či dizajnér. Napríklad funkcionalizmus pred takmer 100 rokmi začal tvrdiť, že rovnaká architektúra môže byť kdekoľvek na svete – keďže ju zbavil všetkých „nadbytočných“ prvkov a obsahovala len prvky vyplývajúce zo samotnej funkcie architektúry. No pozrime sa aj na konkrétne príklady – Daniel Libeskind, autor známeho Židovského múzea v Berlíne, dostal o niekoľko rokov neskôr ponuku na Múzeum moderného umenia v Denvere v Colorade. Obe diela majú rovnaké prvky, aj keď židovská kultúra je celkom odlišná od kultúry v Colorade.

Som zástancom toho, že architekt má pristupovať ku každému dielu úplne odznova a plne reflektovať nielen požiadavky, ale aj kultúrny kontext okolia. Opakovať môžeme dekoráciu, nie architektúru, ktorá je podstatne hlbšou záležitosťou. Základný problém súčasnej architektúry je vyjadriť podstatu miesta, do ktorého vstupujeme. Keď sa pozrieme na budovu, mali by sme cítiť, že je berlínska, denverská či dubajská. Počasie aj materiály sú iné, ľudia sú iní, kultúra je iná. Iný je aj spôsob života a uplatňovania architektúry… Je to v súčasnosti jedna z jej najdôležitejších úloh a týka sa jej samotnej podstaty. Nezáleží na forme, na elegancii, na kráse, ale na tom, či architektúra vyjadruje skutočnosť a pravdu miesta, na ktorom stojí.

Čiže nie ste zástancom funkcionalizmu, ktorý toto celé naštartoval?
Funkcionalizmus bol významným krokom vo vývoji architektúry a ukázal, že sa dá oslobodiť od mnohých zaužívaných názorov na architektúru. Dnes už ale nemá svoje opodstatnenie.

Myslíte si teda, že sa treba vrátiť k zdrojom kultúry jednotlivých krajín?
Áno, istým spôsobom ide o návrat ku kultúrnej identite. Veľa cestujem po svete. Keď vyjdem z letiska a pozriem sa na prostredie, nič mi nenaznačuje, kde vlastne som. Svet je v súčasnosti veľmi globalizovaný – a to vo všetkých ohľadoch, architektúru nevynímajúc. Pre jednotlivé kultúry to znamená ich postupný zánik. Strácajú sa zvyky, jazyk, kultúra, typický spôsob života, špecifickosť krajín – je to nenapraviteľná škoda.
Je to teda aj na nás. Ak som architekt alebo človek, ktorý má možnosť sa tvorivo vyjadriť, nesmiem mrhať šancou rozvíjať identitu, špecifickosť miesta a využiť lokálne zdroje inšpirácie.

Globalizácii „pomohol“ aj masovo vyrábaný dizajn. Ste dizajnérom. Ako sa snažíte dosiahnuť, aby bol aj dizajn špecifický?
Za posledné roky sa technológie nepredstaviteľne posunuli vpred. Pred sto rokmi bolo veľmi náročné a drahé vyrobiť niečo, čo nebolo štandardizované. Na rozdiel od toho je dnes vďaka počítačom pomerne lacné navrhnúť nový prototyp a uviesť ho do výroby. Dnes sa dá každý prvok architektúry či dizajnu bez zvýšenia jeho ceny vyrobiť tak, ako potrebujeme. Žiaľ, málokedy to aj robíme.

Myslíte si však, že pri tvorbe v iných krajinách či pri masovo vyrábanom dizajne možno využiť aj jazyk archetypov, ktoré sú v každej krajine vnímané rovnako?
Teba využívať skôr lokálne výrazové prostriedky a proporcie. Pri tvorbe by však architekt nemal pristúpiť na všetko. Ak sa jeho presvedčenie líši od požiadaviek klienta, mal by vyjadriť svoj názor na problém. Ak túto možnosť nemá, nemal by ho radšej riešiť vôbec. Keď Norman Foster staval pre Dubaj výškovú vežu Index a mal povedať, čo bolo na projekte najnáročnejšie, odpovedal, že vyriešiť cirkuláciu ľudí v budove. Mal totiž postaviť vežu, v ktorej sa dá čo najľahšie dostať do každej časti budovy. Zároveň však musel striktne oddeliť dve podlažia, pretože sú venované ženám. Pripadá mi strašné, že rešpektovaný architekt jeho mena a spoločenskej sily pristúpil na túto podmienku obmedzeného využívania budovy ženami bez toho, aby vyjadril svoj nesúhlas.

Aké sú ďalšie kľúčové problémy, ktorými sa dnes architektúra musí zaoberať?
Výraz, expresivita, emocionalita. Dnes je architektúra veľmi geometrická. Neverím, že sa do prísnych geometrických foriem dá vtesnať to neuveriteľné množstvo emócií, ktoré je človek schopný cítiť. Keď sa pozriem na konkrétnu budovu, väčšinou nič necítim. Nedokážem ani rozpoznať, či je to kancelárska budova, obytný dom, alebo fabrika. Myslím si, že ďalšou veľkou výzvou, ktorej sa architekti zvyčajne, žiaľ, nevenujú, je vyjadriť vo výraze náplň a špecifickosť budovy. A ak treba, pokojne aj inými výrazovými prostriedkami, než bežne vídame na súčasných budovách. V architektúre je priveľa abstrakcie a málo expresivity. Stojíme pred úlohou navrátiť architektúre jej schopnosť výrazu.

O čom by teda architektúra okrem vyjadrenia jej funkcie a zhmotnenia genia loci mohla a mala hovoriť?
Môže vyjadriť politické, sociálne a osobné presvedčenie architekta. Keď som pred 20 až 25 rokmi vyučoval na fakultách architektúry v New Yorku a Štrasburgu, hovoril som študentom: Predstavte si, že máte navrhnúť justičný palác v Moskve. V tom čase bolo Rusko povestné represívnym režimom. Študenti sa nemohli vo svojich návrhoch vyhnúť vyjadreniu, či s týmto režimom súhlasia, alebo nie. Architektúra je prostriedkom vyjadrenia osobného presvedčenia architekta a je škoda – nielen pre architekta, ale aj pre kvalitu diela –, ak sa tejto možnosti architekt zriekne.

Preto je napríklad taká fascinujúca Corbusiérova kaplnka v Ronchamp, vyjadruje neskutočnú spiritualitu Corbusiérovej osobnosti, ktorá je o to zaujímavejšia, že v predchádzajúcich fázach tvorby bol iniciátorom prísne funkcionalistického štýlu. Keď robíte kostol a chcete svoju prácu urobiť úprimne, nemôžete sa vyhnúť vlastnej výpovedi o svojom chápaní viery a spirituality.

Architekt vnáša do tvorby aj svoju individualitu. V tvorbe sa prejaví nielen jeho názor, ale aj temperament, vkus, prirodzené tendencie k určitým tvarom, farbám a riešeniam. Vo vašej tvorbe je veľa organických tvarov. Spomínate si na niečo z vášho detstva a prostredia, čo tieto tendencie ovplyvnilo?
Áno. Viacerí tvrdia, že moje výrazové prostriedky majú niečo spoločné s varením, tvorbou jedla v kuchyni. Podobne ako v kuchyni, aj ja v tvorbe miešam dokopy viacero elementov. Varenie chce istú mieru hravosti a zvedavosti a vzniká pri ňom množstvo prekvapujúcich výsledkov. Nebránim sa tomuto prirovnaniu. Vo svojej „kuchyni“ používam množstvo netypických ingrediencií, mate­riálov, ktoré sú známe skôr z iných oblastí priemyslu. Inšpiruje ma príroda – neustále sa mení do prekvapujúcich foriem a v každej fáze je nádherná.

Ako využívate v tvorbe netradičné materiály?
V roku 2008 sa vo Viedni konala zaujímavá výstava – Design without form. So súčasnými materiálmi a technológiami môžeme tvoriť prakticky bez obmedzení, môžeme vytvárať nové, prekvapujúce formy, ktoré posúvajú hranice. Umožňujú nám vytvárať dizajn bohatý na výraz. Materiálu však musíme nechať možnosť vyznieť, mal by sa použiť tak, aby sa naplno prejavili jeho charakteristické vlastnosti, nesmieme ísť proti ich podstate. O toto sa usilujem aj vo svojej tvorbe.

Pracujete s kaučukom, gumou, živicou. Spolupracujte pri návrhu vašich projektov s vedeckými inštitúciami, ktoré skúmajú vlastnosti materiálov, aby ste vedeli optimálne využiť ich prednosti?
Viackrát som mal možnosť spolupracovať s chemickými spoločnosťami, ktoré práve vyvíjali nové materiály. Pri výskume sa často stáva, že vznikne nový materiál, ktorého optimálne využitie nie je vopred jasné a treba ho vyskúšať. Niekoľkokrát ma tieto spoločnosti aj oslovili a mne sa podarilo nájsť celkom nečakané uplatnenie týchto materiálov.

Väčšina ľudí, a to si dobre uvedomujem, má pocit, že chemická výroba nie je dobrá. No chemickým produktom je takmer všetko okolo nás – od našich topánok cez nábytok, textílie až po stavebné materiály.

Nie je účelom nevyužívať produkty chemickej výroby, ale vyrábať ich s minimálnymi vplyvmi na životné prostredie a zároveň využívať šetrne a správnym spôsobom. Myslím si, že keby sme nepokračovali vo vývoji nových materiálov, mohli by sme sa ukrátiť aj o mnohé ekologicky šetrné a zároveň pre ďalší vývoj osožné riešenia.

Vaša tvorba je organická a plná neopakovateľných foriem. Architektúra a dizajn v našom okolí sú však vo všeobecnosti skôr pravouhlé a minimalistické. Vyzerá to, akoby ste boli týmito prevládajúcimi formami už unavený…
Neustále opakovanie strohých foriem je pre mňa príliš nudné a považujem to za negatívny jav. Nie je to nič osobné. Náš spôsob života a komunikácie nie je abstraktný, je plný obrazov. Preto by sa aj architektúra mala zmeniť a začať používať expresívnejšie výrazové prostriedky, istú obraznosť. Architektúra a dizajn by sa tak viac priblížili vnímaniu ich užívateľov. Človek potrebuje pre plnohodnotný život viac emocionálnosti a zmyslového vnímania.

Architektúra musí zanechať určitý vnem, nesmie byť indiferentná. Musíme z nej mať pocit, že sa jej chceme dotknúť, že ju chcieť zakúsiť, pochopiť, nechať sa do nej vtiahnuť. Väčšina našej architektúry je však strnulá, chladná a odmeraná.

Pred dvoma rokmi ma požiadal jeden pár, aby som im navrhol dom na juhu Talianska v nádhernom prostredí olivového hája. Rozhodol som sa, že najlepším vyjadrením ich vzťahu k architektúre bude, ak sa inšpirujem ich portrétom. Keď sa pozriete na ich dom, nevidíte abstraktné formy, ale vyjadrenie dvoch odlišných individualít, ženy a muža v jednom celku. Jedna časť je emocionálna, druhá racionálna, jedna veselá a hravá, druhá seriózna. Je to čiastočne vtip, ale pokúšal som sa takto hľadať nové skúsenosti a možnosti vyjadrenia. Snažím sa, aby sa architektúra prihovárala.

Ako ste opisovali ženské a mužské charakteristiky domu, napadlo mi, že vaša tvorba má viac ženských prvkov…
Áno, uvedomujem si to. Dnešná architektúra je dogmatická, často totalitárna, meravá, chladná a ničnehovoriaca. Ako môže mať jedna budova tisícky rovnakých okien v pravidelnom rastri, keď za každým z nich žije či pracuje iný, neopakovateľný človek? Je veľmi smutné, ak je toto obraz dnešnej spoločnosti. Dnešné technológie nám dávajú slobodu tvorby. A tá je doménou ženskej mentality – senzuálnej, elastickej, farebnej, organickej. Mužská mentalita je skôr dogmatická, vážna, odmeraná, abstraktná, bez farby a tvaru. A to mi je cudzie.

Mám pocit, že práve v tomto období stojíme v architektúre pred významným krokom – musíme sa snažiť, aby architektúra robila ľudí šťastnými, aby nás napĺňala radosťou a optimizmom, pocitmi, ktoré doteraz v architektúre, žiaľ, chýbali.

Gaetano Pesce Architekt, umelec, dizajnér (* 1939 v talianskej La Spezii) študoval na Fakulte architektúry Benátskej univerzity. Žil v Padove, Benátkach, Londýne, Helsinkách, Paríži a od roku 1980 žije v New Yorku. Pesce pracoval ako externý lektor a profesor na mnohých prestížnych inštitúciách v Amerike i zahraničí, medziiným na Cooper Union v New Yorku. Už 28 rokov je fakultným členom na Institut d‘architecture et d‘etudes urbaines vo francúzskom Štrasburgu. Pesce pracoval aj v Taliansku, Nemecku, Belgicku, Japonsku, v Spojených Štátoch, Brazílii, čo ovplyvnilo internacionalizmus jeho prístupu. V roku 1996 bol Pesce poctený úplnou profesijnou retrospektívou v parížskom centre Georges Pompidou. V roku 1993 Gaetano Pesce získal vplyvnú cenu Chrysler Award for Innovation and Design. Gaetano Pesce, architekt, umelec, dizajnér žijúci v New Yorku, pracoval na rozmanitých zákazkách v architektúre, urbanistickom plánovaní, interiérovom, výstavnom a industriálnom dizajne a v publikovaní. Za viac než 40 rokov praxe Pesce vypracoval verejné i súkromné projekty v USA, Európe, Latinskej Amerike a Ázii, od rezidencií po záhrady a podnikové úrady. Ohromné množstvo Pesceho prác, ktoré možno spoznať podľa ich emotívnych a hmatateľných kvalít, neskrotnej farebnosti a nástojení na použití inovatívnych stavebných materiálov vyrobených pomocou nových technológií, opísal prominentný kritik architektúry Herbert Muschamp ako „architektonický ekvivalent mozgovej búrky“. Všeobecnejšie je Pesceho práca charakterizovaná diverzifikovanými sériami, dvojitou úžitkovosťou objektov a architektúry, kreatívnym používaním farieb, politickou dimenziou projektov, teóriou a praxou „poorly made“ (zle urobeného), provokatívnosťou, uplatnením a zdokonaľovaním syntetických materiálov, teóriou ženskosti. Práca Gaetana Pesceho pre svoj inovatívny charakter a nekonvenčného ducha často vyvoláva rozruch a kontroverzné odozvy. Vzdialene figuratívny aspekt a ručne vyrobená kvalita charakterizujú Pesceho najznámejšie zákazky. Patria medzi ne ponúknuté projekty pre Les Halles (1979) a prerobený Lingotto Fiat Factory v Turíne (1983), Children‘s House pre Parc de la Villette v Paríži (1985), Hubinov apartmán v Paríži (1986), Organické budovy v Osake (1989-1993), Galéria Mourmans v Belgicku (1994) a Shumanova rezidencia v New Yorku (1994). Zdroj: Clubovka

Martina Jakušová
Foto: Dano Veselský, ateliér Gaetana Pesceho

Článok bol uverejnený v časopise ASB.