Galéria Jamesa Simona

Berlínsky Múzejný ostrov (Museumsinsel) je od roku 1999 súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Päť budov, postavených medzi rokmi 1830 a 1930, predstavuje jedinečný urbánny súbor, mapujúci vývoj múzejnej architektúry za viac ako storočie.

Ročne ho navštívia viac ako tri milióny návštevníkov. Najnovší prírastok je dielom slávnej berlínskej kancelárie David Chipperfield Architects. Galéria Jamesa Simona (James-Simon-Galerie) nie je len ďalšou voľne stojacou budovou.

Spolu s Archeologickou promenádou je pomyselnou chrbtovou kosťou urbanistického plánu z roku 1999, ktorý vznikol, aby zjednotil Múzejný ostrov. Budovy jednotlivých múzeí sú síce voľne usporiadané okolo centrálneho Kolonádového dvora (Kolonnadenhof), ale sú orientované smerom von.

To znamená, že keď sa chcete presunúť napríklad z Bodeho múzea (Bode-Museum) do Pergamonského múzea (Pergamonmuseum), musíte ostrov opustiť a zas sa naň vrátiť úplne iným mostom. Galéria, otvorená v polovici júla, vytvára doteraz neexistujúci hlavný vstup.

Brána k umeniu

Ako nová brána do múzeí hrá Galéria Jamesa Simona významnú úlohu v kontexte celého ostrova. Vznikla na úzkom pozemku na západnej hrane ostrova, kde bola do roku 1938 budova colného úradu.

Je pomenovaná po jednom z najdôležitejších patrónov mesta, Jamesovi Simonovi, ktorý od začiatku 20. storočia odkázal svoje zbierky umenia a archeologických nálezov Štátnym múzeám v Berlíne. Galéria je otočená smerom na Lustgarten, Schlossbrücke (Palácový most) a na kanál Kupfergraben.

Vytvára nadzemné fyzické spojenie s Pergamonským múzeom a prostredníctvom archeologickej promenády v suteréne ho spája s Novým múzeom, so Starým múzeom a s Bodeho múzeom. Úžasné rozmery budovy zaručujú zachovanie pohľadu z Palácového mosta do hĺbky Múzejného ostrova a na západnú fasádu Nového múzea.

Vysoký kamenný podstavec budovy posilňuje breh kanála Kupfergraben, nad ktorým sa týči vysoká kolonáda, ktorá odkazuje na klasické piano nobile. Veľká časť tejto základnej úrovne bude prístupná verejnosti aj mimo otváracích hodín, čím sa rozšíria verejné priestory na Múzejnom ostrove.

Leitmotív celej stavby, štíhle stĺporadie, pripomína slávnu skicu Kultúrnej akropoly Friedricha Wilhelma IV. Stĺpy pokračujú v Stülerovej kolonáde, ktorá sa pôvodne skončila v Neuesovom múzeu v modernej podobe, a vytvárajú nový malý kolonádový dvor medzi Neuesovým múzeom a Galériou Jamesa Simona.

Klasicizmus a inovácia

Návštevníkov do budovy pozýva široké schodisko, umiestnené medzi podlhovastým soklom budovy a spodnou kolonádou. Keď návštevníci prídu na vyššiu úroveň, vstúpia do veľkorysého foyer s informačnými pultmi a priamym prístupom na hlavnú výstavnú plochu Pergamonského múzea.

Foyer uzatvára reštaurácia. Pozdĺž kanála Kupfergraben vedie po celej dĺžke budovy terasa. Na spodnom podlaží pod hlav­ným vstupným foyer sa nachádzajú dar­čekový obchod, veľká šatňa, toalety a skrinky. Výstavné priestory na dočasné expozície a prednášková sála sa nachádzajú v suteréne. Architektonický jazyk Galérie Jamesa Simona prijíma existujúce prvky Múzejného ostrova, predovšetkým z vonkajšej architektúry.

Vybudovaná topografia, kolonády a vonkajšie schodiská odkazujú na Schinkela, Stülera a ďalších architektov zapojených do tvorby ostrova. Zvolené materiály, najmä rekonštituovaný kameň a liaty kameninový agregát, zapadajú do bohatej palety vápencov, pieskovcov a zdobených fasád.

Liaty kameň je vyrobený z bieleho mramorového štrku zo Saska. Veľkoformátovými platňami je obložený celý plášť budovy vrátane štíhleho stĺporadia. Za ním sa nachádza zasklená fasáda. Zasklenie je stabilizované osem metrov vysokými zvislými sklenenými podperami. V interiéri dominuje hladký betón a podlahy zo svetlého vápenca. Na medziposchodí a v prednáškovej sále sú nahradené dubovými.

Zariadenie múzea, šatní a obklady stien v miestnostiach s vyššími nárokmi na akustiku sú vyrobené z európskeho orechového dreva. Na okenné profily, dvere a zábradlia v celej budove bol použitý bronz. Na stropoch vo vybraných miestnostiach vrátane kaviarne použili ako dekor medený pletený drôt.

Vstupná plocha hlavnej úrovne a čelná stena hornej vstupnej haly boli v tradícii historických budov zámerne zvýraznené, tentokrát pomocou priehľadného materiálu, plného tajuplného svetla. Zvoleným materiálom je veľmi svetlý pruhovaný mramor z gréckeho ostrova Thassos, ktorý sa v tenkých vrstvách nanáša na zasklenie.

Aby bolo možné použiť mramorovo-sklenený kompozit ako stavebný materiál, museli sa vykonať intenzívne skúšky a koordinácia so špecializovanými projektantmi, s inšpektormi a so stavebným dozorom.

Udržateľná stavba

Galéria má vysoký štandard energetickej účinnosti. Hodnoty energetickej hospodárnosti sú dokonca výrazne lepšie, ako boli požadované v čase projektovania. Schéma bola navrhnutá v súlade so zásadou trvalej udržateľnosti, podľa ktorej sa má pred znížením spotreby energie uprednostniť zvyšovanie efektívnosti.

Energetická koncepcia budovy je špeciálne navrhnutá tak, aby zodpovedala prísnym požiadavkám na stálosť izbovej klímy vo výstavných priestoroch. Optimalizácia tepelného výkonu budovy a využitie tepelnej hmoty znižujú spotrebu energie potrebnú na tento účel.

Používanie otáčavých dverí a prievanových clôn znižuje tepelné straty pri vysokej návštevnosti. Sálavé stavebné prvky implementované v technológii zariadenia budovy využívajú tepelne aktivované povrchy na pokrytie základného výkonu pri vykurovaní a chladení, čím sa znižuje objemový prietok vzduchu.

Neprehliadnite: Muzeum středověkého umění

Pozitívny účinok má aj tepelne aktívny a akusticky absorp­čný strop s medeným pleteným drôtom, ktorý sa používal vo vybraných oblastiach. Využitie tepelných kapacít betónového jadra je hospodárne a šetrné k životnému prostrediu počas celej svojej životnosti, takže významne prispieva k udržateľnosti budovy.

Okrem aspektov energetickej hospodárnosti dbali architekti pri návrhu aj na sociálno-kultúrnu a funkčnú udržateľnosť. Novovytvorená infra­štruktúra služieb zmierňuje zaťaženie historických budov na ostrove, čím sa zachováva integrita celého súboru a zároveň vznikol nový kvalitný verejný priestor.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2019.