Henrieta Moravčíková: Práca architekta je verejnou službou

Jej energia a smiech sú nákazlivé. Dokonca aj razantnosť a prísnosť, s akou pristupuje nielen k sebe, ale i svojej práci. Keď vstúpi do miestnosti, okamžite ju celú vlastní.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Najvýznamnejšia slovenská teoretička architektúry o sebe tvrdí, že je workoholička. Vďaka za to! Bez jej neslušného nadšenia by sme nemali množstvo kvalitných publikácií ani osobností, ktoré formuje. Rozprávali sme sa nielen o publikáciách, z ktorých väčšia časť sú jedinečné umelecké diela, ale i o výskume, jeho nekončiacom procese či o architektonickej profesii alebo architektovi, ktorého práca je verejnou službou.

Ako o sebe hovoríte, ste workoholička. Milujete svoju prácu, samozrejme aj svoju rodinu a priateľov. Nedávno ste do rodiny privítali druhé vnúča. Ako sa cítite v tejto úlohe? Ovplyvnilo to vašu prácu?

Som zvedavá, či sa na to opýtate aj môjho manžela (smiech, rozhovor s architektom Petrom Moravčíkom (nájdete na strane XY), ale vážne, mať možnosť sledovať ďalšiu generáciu našej rodiny je fascinujúce a obohacujúce. Človeku to súčasne nastavuje zrkadlo a núti ho zamyslieť sa nad tým, ako skĺbiť rodinný život s prácou. Celý život balansujem na hranici týchto dvoch zaujatí, pričom sa často topím práve v hlbinách pracovného nadšenia.

Vnúčatá, samozrejme, veľmi ovplyvnili moju prácu, ale trochu inak, ako by sa očakávalo. Náš syn žije s rodinou v Londýne, je to teda vzťah na diaľku. Na druhej strane mi to ale umožňuje oveľa intenzívnejší kontakt s tamojším dianím vo všetkých oblastiach vrátane architektúry.

Môžete nám prezradiť tajné londýnske zákutia?

Moje najobľúbenejšie tajné zákutie je knižnica v budove Royal Institute of British Architects na Portland Place. Nádherná Art Deco stavba zo začiatku 30. rokov vo svojich útrobách skrýva otvorený dvojpodlažný priestor, ktorý je plný neuveriteľných pokladov, od architektonických časopisov z celého sveta cez tisícky kníh až po vzácne archívy plné dokladov o dlhej histórii architektonickej profesie v Spojenom kráľovstve.

Ste typ človeka, ktorý, dovolím si povedať, neobsedí. Na čom momentálne pracujete?

O pár týždňov vyjde v Prahe kniha venovaná histórii výstavby domov kultúry v Československu. Napísali sme do nej tri kapitoly o slovenských domoch kultúry. Venovali sme sa vývoju tohto typologického druhu, jeho predchodcom v podobe redút, ale aj príbehu najväčšieho domu kultúry na Slovensku – Istropolisu.

Momentálne pracujeme na knihe, ktorá prezentuje 101 diel modernej architektúry zastúpených v medzinárodnom registri DOCOMOMO. Vyjde vo vydavateľstve Čierne diery na začiatku leta. Súčasne chystáme s Jakubom Kupcom výstavu v Galérii mesta Bratislavy. Jej koncepcia vychádza z výskumu moderného plánovania Bratislavy. Výstavu by sme mali otvoriť koncom mája.

Nedávno ste boli zvolená za členku Učenej spoločnosti Slovenska. Je to čestný orgán zriadený SAV, ktorý reprezentuje vedeckú komunitu Slovenska. Architektúra tam doteraz nemala zastúpenie. Ste prvou akademičkou Učenej spoločnosti Slovenska z našej oblasti výskumu. Ako vnímate fakt, že sa vám dostalo tejto pocty?

Vždy som považovala túto inštitúciu za trochu tajomnú a nedostižnú. Nikdy by ma ani nenapadlo, že sa stanem jej členkou. Doma sa mi smejú, že už som aj ja iluminátka. Ale vážne, je to veľká pocta a záväzok. Našou úlohou totiž nie je len špičkový výskum, ale aj šírenie dobrého mena slovenskej vedy a kritická reflexia spoločenských problémov.

Ktorý z množstva projektov je jednoznačne srdcová záležitosť a prečo?

Srdcovou záležitosťou bol každý výskum, na ktorom som pracovala. Bez osobnej zaujatosti a nadšenia pre tému by som žiaden výskum realizovať nedokázala. Treba však priznať, že najviac ma fascinuje, keď sa v rámci výskumu črtá dáky nový, neočakávaný objav, vďaka ktorému sa posunie poznanie a otvoria nové interpretačné možnosti.

Takým bol napríklad výskum osobnosti a diela architekta Friedricha Weinwurma. Bolo to ako zostavovať jedno veľké puzzle. Útržky existujúcich informácií, nové fakty, drobné zmienky na najneočakávanejších miestach nakoniec umožnili poskladať relatívne ucelený obraz tejto výnimočnej osobnosti. Fascinujúce je, že puzzle sa stále rozrastá, pribúdajú nové a nové prvky a obraz je stále komplexnejší.

Len nedávno sa podarilo v archívoch RIBA v Londýne objaviť korešpondenciu, ktorá potvrdzuje, že Weinwurm bol medzi tými niekoľkými židovskými architektmi, ktorých sa ich britskí kolegovia pokúsili na konci 30. rokov dostať zo strednej Európy do Británie, a tým zachrániť pred prenasledovaním. Vo Weinwurmovom prípade však toto úsilie nebolo korunované úspechom.

Rovnako fascinujúci bol však aj náš nedávny výskum histórie plánovania Bratislavy. Napriek tomu, že sme ho zhrnuli vo vyše 600 stranovej knihe, stále objavujeme ďalšie nové súvislosti. To, že výskum vlastne nikdy nie je úplne uzavretý, že vždy môžete bádať ďalej, je ďalšou doslova návykovou súčasťou tejto činnosti.

Čím viac viete, tým viac temných neprebádaných a neobjasnených miest sa vám ukazuje. Výskumné projekty síce majú konkrétny začiatok aj koniec, termín odovzdania, ale pre výskumníka či výskumníčku tým vlastne nič nekončí.

S kolektívom SAV ste vydali knihu Správa o slovenskej architektúre. Ako hodnotíte súčasnú slovenskú architektúru? Je niečo, čo vás veľmi znepokojuje?

Už z titulu knihy, ktorého akronym je SOS A, je zrejmé, že sme ju písali práve preto, že nás znepokojuje množstvo vecí. A očividne nie len nás, keďže kniha sa pomerne rýchlo vypredala. Upozorňujeme v nej na ohrozené architektonické dedičstvo 20. storočia, najmä na stavby pre verejnosť, ktoré sa po roku 1989 ocitli v hľadáčiku aktérov voľného trhu a dnes mnohé z nich chátrajú alebo sú zbúrané a ktoré nahradila komerčná výstavba.

Upozorňujeme na marginalizovanie záujmu verejnosti v procese plánovania a povoľovania stavieb a urbanistických štruktúr. Píšeme o devastácii prírodného prostredia prostredníctvom masívnej výstavby. Veľmi nás trápi aj osud susednej Ukrajiny a jej kultúrneho dedičstva, ktoré ničí ruský agresor. Do autorského kolektívu sme preto prizvali našu kolegyňu z Užhorodu, ktorá podala správu o tejto kritickej situácii.

Kto vás pri tvorbe najviac ovplyvnil?

Moju tvorbu, ale aj moje názory a postoje ovplyvňujú všetci, ktorými som obklopená, či už sú to kolegyne a kolegovia, študenti a študentky, priatelia a, samozrejme, môj životný partner, všetci sú pre mňa nezastupiteľným korektívom môjho subjektívneho pohľadu.

Čo sa týka minulých profesionálnych skúseností, som vďačná za to, že som mohla spolupracovať s Matúšom Dullom, Martinom Mašekom, Máriou Topolčanskou, Friedrichom Achleitnerom, Ákosom Moravánszkym či Rostislavom Šváchom. Všetci ma veľmi ovplyvnili a niektorí dodnes ovplyvňujú.

Architekti Wienwurm, Dedeček, Karfík, Belluš… To sú páni architekti. Komu by ste dnes dali pomyselné rovná sa? Nositeľom akých hodnôt by mal byť kvalitný architekt?

Nie som si istá, či je možné všetkých spomenutých hodiť do jedného vreca. Vlastne ani nerozumiem, čo máme na mysli, keď hovoríme o „pánovi architektovi“. Máme na mysli váženého konzervatívneho seriózneho Belluša alebo skôr bonvivána a svetáka Karfíka či veľkorysého ľavičiara Weinwurma? A kde ostal Milučký, Matušík, Svetko, Skoček… a to už ani nehovorím o Meckovej, Marcinkovej či Ondreičkovej…

Nepochybne boli všetci páni alebo ešte sú panie. Ja si však myslím, že v súvislosti s architektonickou profesiou by sa malo ďaleko menej hovoriť o osobe architekta a oveľa viac o jeho diele. Práca architekta je verejnou službou. Architekt by mal byť tým, kto pri každom zadaní myslí na to, ako jeho dielo ovplyvní prostredie, do ktorého vstúpi. Ak už hovoríme o osobe, za najdôležitejšie považujem práve ten morálny imperatív, ktorým tvorca meria svoje dielo.

Pôsobíte na akademickej pôde. Ako vás to ovplyvňuje? Aká je nastupujúca generácia? Vnímate u nej väčšiu alebo menšiu zodpovednosť voči architektúre, spoločenskému dianiu. Má mladá generácia drive? Čo by ste jej pripomenuli, aké ponaučenie z minulosti, aby neopakovala chyby? A naopak, z čoho by si mala rozhodne zobrať príklad?

Každá generácia má svoju špecifickú dynamiku, vymedzuje sa voči tej predchádzajúcej a hľadá si vlastné cesty. Myslím, že dnešní mladí ľudia sú oveľa citlivejší na svet okolo seba, intenzívne vnímajú jeho krehkosť. Pri pohľade do budúcnosti vidia viac problémov ako benefitov.

Nechcem však vôbec generalizovať. Na poučenia z minulosti by som sa tiež nespoliehala. História je síce plná poučení, ale my ľudia máme tú jedinečnú schopnosť znovu a znovu opakovať tie isté chyby. Akým-takým návodom na prežitie by snáď mohlo byť pozerať sa okolo seba s doširoka otvorenými očami, kriticky reflektovať videné, hľadať pravdu a konať v súlade s ňou. To ale znie dosť pateticky…

Ako môžeme zapájať do diskusie mladú generáciu?

V prvom rade treba diskusiu umožniť, pýtať sa, nechať prehovoriť a počúvať. To sa ale týka všetkých. V prípade našej spoločnosti je najmä potrebné naučiť sa diskutovať.

Ktoré príbehy architektúry a jej tvorcov by sa mali podávať z generácie na generáciu? Ako sme schopní ich udržať, poučiť sa z nich a inšpirovať sa v budúcnosti? Mám totiž pocit, že veľmi veľa zabúdame, a to, čo bolo, bolo. Akoby sme sa nedokázali poučiť z vlastných chýb…

Každá generácia si zvykne od určitého veku ťažkať, že ten starý dobrý svet končí. Možno máme tento raz pravdu, neviem… Tie príbehy však rozprávame a učíme sa z nich. Sú to tie hrubé knihy o Jurkovičovi, Bellušovi, Weinwurmovi či Dedečkovi. Sú to dokumentárne filmy ako Ikony architektúry. Sú to ale aj hodnotné architektonické diela, ktoré pretrvajú a snáď sa o nich a z nich budú učiť ďalšie generácie.

Ako vnímate postavenie žien v architektúre?

To je téma na samostatný rozhovor. Stručne by sa však dalo konštatovať, že ženy sú v architektonickej profesii zastúpené v relatívne veľkom počte, avšak ich viditeľnosť je stále limitovaná. Svedčí o tom aj štatistika, ktorú sme robili v súvislosti s prípravou publikácie k 20. Výročiu súťaže CE ZA AR.

Ženy predstavujú nadpolovičnú väčšinu absolventov štúdia architektúry, ale menej ako 20% z autorizovaných architektov SKA. Podobné štatistiky by sme ale asi získali aj v prostredí iných podobne exponovaných profesií. Z toho je zrejmé, že naša spoločnosť ešte stále nevytvára podmienky, v ktorých by sa ženy mohli uplatniť rovnako ako muži.

Nemám pritom na mysli ani tak legislatívny rámec, kvóty či disponibilné služby, ako skôr elementárne nastavenie pracovných kolektívov a ich flexibilitu vo vzťahu k ženám a mužom, ktorí majú rodiny a chcú sa o ne starať.

Ako vnímate súčasný politický tlak na kultúru? Čo môžeme robiť proti pochovávaniu súčasnej kultúry? Ako bojovať kultúrne aj za dobré meno architektúry a jej hodnoty, význam?

Za kultúru možno bojovať len kultúrou. Mám pritom na mysli rovnako kultúru tvorby ako kultúru života. V každej tejto oblasti by sme mali byť schopní postaviť sa na obranu hodnôt, ktoré tvoria podstatu kultúry, a tými sú sloboda, vzdelanosť, slušnosť a tolerancia. Nie je to dokonca ani náročné. Každý môže začať sám alebo sama od seba.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.