Historická drevená architektúra v Nórsku

Architektúru Nórska ovplyvnili klimatické, ekonomické a politické pomery. Najdostupnejším a najčastejšie používaným konštrukčným materiálom bolo drevo. Z neho vytvárané zrubové konštrukcie sa používali tak v ľudovej, ako aj v sakrálnej architektúre. Sledujúc nórsku architektúru do 19. storočia možno hovoriť o tzv. stavebnej kultúre zrubových stavieb.

Najvýznamnejšie oblasti výstavby zrubových konštrukcií v Európe súviseli s rozsiahlym lesnatým regiónom, ktorý sa rozprestieral od Nórska cez Švédsko, Fínsko až po Rusko. Zrubové stavby Nórska, Švédska a časti Fínska možno teda označiť spoločným názvom severoeurópske zrubové stavby. Pravdepodobné počiatky výstavby zrubových stavieb sú v Rusku, odkiaľ sa táto technika dostala cez Fínsko do Švédska a Nórska.

Konštrukcia zrubových stavieb

Zrubové konštrukcie sa zhotovovali zo zrubových obvodových a priečkových stien. Konštrukčnými prvkami zrubov boli kmene stromov opracované remeselným spôsobom. Ako konštrukčný materiál sa na výstavu zrubových stavieb používalo predovšetkým ihličnaté drevo (smrek, jedľa, borovica a predovšetkým smrekovec pre jeho vyššiu trvanlivosť). Z listnatých drevín sa na namáhané časti konštrukcie využívalo predovšetkým dubové drevo, pre jeho vyššiu odolnosť proti pôsobeniu činiteľov, ktoré znehodnocujú drevo.

Nosným prvkom zrubovej konštrukcie bola stena, ktorá sa skladala z vodorovne ukladaných trámov (zrubov) prevažne z hraneného reziva (hranoly). Pre staršie zrubové stavby v Nórsku bolo charakteristické aj používanie trámov (hranolov) s oválnym prierezom. Steny hranených zrubov sa realizovali z čerstvo vyťaženého, predsušeného alebo vysušeného dreva. Tomu sa prispôsobovali príslušné detaily. Hrúbka zrubu sa pohybovala od 150 do 300 mm, čo v minulosti plnilo tepelnoizolačnú funkciu objektu. Nedoliehajúce styky sa tesnili vloženým machom alebo drevnou vlnou.

Konštrukcia sa spájala a stužovala najmä tesárskymi spojmi. Spoje rohov obvodových stien sa realizovali pomocou vnútorných tesárskych zámkov (napr. rybinový spoj) alebo vonkajších tesárskych zámkov (presah zrubových prvkov za rovinu steny). Zruby sa spájali systémom spojov v ložnej škáre (na tupo s výrezom tvaru V, spojom na pero a drážku, vloženým perom, ozubeným spojom alebo spojovacím prostriedkom). Výhodou hranených zrubov bol rovný vonkajší aj vnútorný povrch a možnosť zabezpečiť vodorovné styky zrubov tesnejším typom spoja.

Ďalej sa prvky spájali rohovým spojom (najmä preplátovaním zrubu so záhlavím presahujúcim 100 až 200 mm, nárožným rovným plátom s kolíkom, priestorovým rybinovým spojom a zámkovým spojom). Týmito spôsobmi sa spájali aj obvodové a vnútorné steny. Pri systémoch s rohovým spojom zruby doliehali na seba po celej dĺžke alebo sa medzi nimi nechávali medzery. Podľa základnej suroviny a technológie sa vyberali aj konštrukčné detaily zrubových stien.

Spočiatku sa drevené zrubové konštrukcie kládli priamo na zem. Postupne sa steny ukladali na rošty, ktoré mali steny zdvihnúť a ochrániť ich pred vzlínajúcou vlhkosťou. Potom sa steny začali podkladať kameňmi alebo opornými prvkami z trvanlivejších drevín (napr. dub). Neskôr sa začali budovať aj podmurovky umiestnené pod celú nosnú konštrukciu stien (v obytných budovách). Preventívne sa museli konštrukcie chrániť aj proti pôsobeniu dažďovej vody (napr. dostatočným presahom striech).

Konštrukcia striech bola spočiatku jednoduchá, nosné prvky sa kotvili priamo do zrubových stien. Postupne sa začali používať hambálkové konštrukcie. Ako krytina sa najčastejšie používalo drevo (šindle, guliače), bridlica, slama alebo trsy trávy.

Špecifická bola konštrukcia drevených striech pri nórskych zrubových kostoloch (Stavkirke). Keďže so zväčšujúcim sa sklonom strechy rastie zaťaženie vlastnou váhou a zaťaženie vetrom (zväčšuje sa plocha vystavená vetru), zaťaženie snehom klesá. Keďže sneh sa na šikmej ploche neudrží, pri sklone 60° a väčšom netreba počítať so zaťažením snehom. Táto skúsenosť viedla k vzniku strmých „gotických“ striech v severnej časti Európy, kde bolo nutné počítať s veľkým zaťažením snehom. Sklony 60° alebo 63,43°(tzv. gotický trojuholník, jeho výška je zhodná so základňou) boli bežné pri gotických kostoloch v celej Európe severne od Álp. Tento typ strechy však nebol viazaný na gotiku, čo dokazujú napríklad románske drevené kostoly v Nórsku (kostol vo Viku). Pri strechách s veľkým sklonom sa používali všetky druhy krytín, vyhovujúca bola aj jednoduchá škridlová krytina. Gotické strechy mali hambálkové krovy, kde pri všetkých prvkoch prevažovalo namáhanie ťahom a tlakom nad namáhaním ohybom.

Ľudová architektúra
Nórsko sa líši od väčšiny európskych krajín tým, že nikdy neprijalo feudalizmus. Tým zostalo silne zastúpené tradičné nórske poľnohospodárstvo. Typické znaky nórskej architektúry v minulosti odzrkadľovali politické a spoločenské zmeny v Nórsku. To v kombinácii s dostupnosťou dreva ako stavebného materiálu zapríčinilo pomerne malý výskyt architektúry v barokovom, renesančnom a rokokovom štýle, ktoré sú časté v iných častiach Európy. Tieto faktory viedli k rozširovaniu tradície nórskej ľudovej architektúry. Jej ukážky sa tak dochovali dodnes vo viacerých nórskych skanzenoch. Tie ponúkajú prehliadku ľudovej architektúry od stredoveku až po 19. storočie. Príkladom sú skanzeny: v Osle (Folkemuseum), v Lillehammeri (Maihaugen), v Elverume (Glomdalsmuseet), v Trondelagu, vo Valdrese, v Hallingdale.

Nórsko je najmenej obývaná krajina v Škandinávii s veľmi členitým reliéfom. Ľudské obydlia tu boli do stredoveku od seba veľmi vzdialené a tvorili uzavreté celky. V 8. až 9. storočí sa dispozície obydlí začali postupne meniť. Pôvodne sa stavali 30 až 60 metrov dlhé a 5 až 8 metrov široké domy z kameňa a hliny, v ktorých ľudia žili pod jednou strechou s dobytkom. Postupne sa v niekoľkých fázach rozšírila vedľa obytných budov stavba zrubových hospodárskych budov (sýpky, maštale, zásobníky). Následne sa začali budovať aj obytné budovy na báze dreva. Takéto sedliacke dvory obklopené ornou pôdou tvorili tradičné poľnohospodárske osídlenie až do 20. storočia.

Najstarší typ nórskych gazdovských domov bol jednopriestorový dom so zastrešenou predsieňou, v južnejších regiónoch s uzavretou predsieňou. Veľká pozornosť sa venovala sýpkam (zásobníkom). Bola to prvá zrubová dvojposchodová stavba, ktorá vyčnievala nad ostatné stavby a prevyšovala ich aj svojím architektonickým dekoratívnym tvarovaním okien, dverí a arkád. V Nórsku sa zachovalo približne 50 takýchto arkádových sýpok zo stredoveku. Na spodných podlažiach (na prízemí) boli zásoby na živobytie a horné poschodie tvorila hosťovská izba, ktorá slúžila aj na uskladnenie sviatočného oblečenia a kobercov. V tejto miestnosti sa nachádzali aj truhlice s cennosťami a dokumentmi. Nórsko má vo svojich sýpkach a obytných stavbách jedny z najoriginálnejších a najstarších zrubových stavieb pochádzajúcich až z 13. storočia.

Sakrálna architektúra
Nórsko bolo po stáročia najmä poľnohospodárskou krajinou, v ktorej občania, obchodníci a úradníci tvorili v mestách hornú vrstvu. Silnejší ako vplyv aristokracie či buržoázie bol vplyv cirkvi – hlavne v čase reformácie. Najstaršie sakrálne stavby, jedny z mála kamenných stavieb (napr. Dóm v Trondheime), pochádzajú zo stredoveku.

V pôvodnej podobe sa ako jediný z tohto obdobia zachoval najstarší drevený kostol v Borgunde. Až do „morového“ roku 1349 sa kostoly stavali podľa potreby asymetrického osídlenia. Táto stavebná a remeselná tradícia po tomto storočí zanikla. Od začiatku 18. storočia sa kostoly stavali na princípe prepojených zrubových stavieb. V 19. storočí sa stavali neogotické drevené kostoly – v Nórsku menej často ako vo Fínsku, v ktorom je asi 80 takýchto kostolov. V niektorých častiach Nórska, aj v pobrežných regiónoch, sa vyskytovali aj takzvané nórske hrazdené stavby, často v kombinácii so zrubovými konštrukciami.

Zrubové kostoly (Stavkirke)
V Nórsku bolo v stredoveku postavených viac ako 1 000 zrubových kostolov, väčšina z nich v priebehu 12. a 13 storočia. Až do začiatku 19. storočia existovalo približne 150 týchto kostolov, dnes ich je už len 28 (Stavkirke Borgund, Lom, Vagamo, Urnes, Hopperstand, Fantoft, Laerdal, Uvdal, Ringebu atď). Kostoly sa zachovali vďaka svojej inovatívnej konštrukcii, ktorá ich chránila pred pôsobením atmosférických činiteľov (vietor, voda, vysoké teploty) a tým pred degradačnou aktivitou drevoznehodnocujúcich faktorov (drevokazné huby, hmyz a pod.). Zrubová konštrukcia stien sa kládla na kamenné základy. Ko­stoly mali drevené strechy so strmým sklonom. Najčastejšou krytinou boli drevené šindle. Na dekoráciu sa využívali pre tento kraj charakteristické drevené dračie hlavy, ktoré boli inšpirované chrličmi z európskych gotických katedrál. 

Ing. Elena Bobeková, PhD.
Foto: autorka

Autorka pôsobí na Katedre mechanickej technológie dreva Drevárskej fakulty TU vo Zvolene.

Článok vznikol ako súčasť Grantovej výskumnej úlohy VEGA č.1/0421/10.

Článok recenzoval Ing. Michal Kloiber, PhD., vedecko-technický pracovník na ústave ­teoretickej a aplikovanej mechaniky ­Akadémie vied ČR, v. v. i.

Použitá literatúra:

• HROCH, M., KADEČKOVÁ, H., BAKKE, E.: Dějiny Norska, Nakladatelství – Lidové noviny, Praha, 2005, s. 340.
• KLÖCKNER, K.: Der Blockbau – Massivbauweise in Holz, Verlag Georg D. W. Callwey, München , 1982, s. 220.
• ŠTEFKO, J., REINPRECHT, L., KUKLÍK, P.: Dřevěné stavby – konsrukce, ochrana, údržba, druhé vydanie, JAGA GROUP, spol. s. r. o., Bratislava, 2009, 196 p.

• VINAŘ, J. A KOL.: Historické krovy – Typologie, průzkum, opravy, Grada Publishing, a. s., Praha, 2010, s. 448.