How I Met My Architect: Juraj Benetin

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý bude možné sledovať na našom webe. Nový diel nájdete na ASB.sk každú sobotu. Prvý rozhovor sa nahrával v marci 2021 a hosťom bol Juraj Benetin.

Som Peter Dostál. Hosťom prvej epizódy je známy slovenský architekt, veľmi známy hudobník a v neposlednom rade aj môj šéf. A jeden z dvoch zakladateľov a architektonického ateliéru Compass – Juraj Benetin.

Vďaka, že si prišiel, hoci viem, že si časovo veľmi vyťažený.

Na toto som si našiel čas.

Ďakujem a v podstate rozumiem, lebo podcastov o architektúre je málo.

O žiadnom som nikdy nepočul. Vraj je jeden americký, ktorý sa volá 99 % a ešte slovenský Dom, ale priznám sa, že som ho ešte nepočul. Hoci podcasty počúvam, je to môj koníček. Myslím si, že architekti môžu v práci, keď niečo kreslia, počúvať podcasty bez toho, aby ich to zásadne rušilo. Takých profesií nie je veľa. K tabuľkám, k sprievodným správam a textom to nefunguje.

Aspoň v tebe rozvíja multitasking, ktorý potrebuješ pri práci, nie?

Multitasking síce potrebujem, ale zároveň sa mu snažím vyhýbať a radšej naozaj poriadne robiť jednu vec v jednom čase. Vnímam to tak, že multitasking je potrebný, no na urobenie niečoho poriadneho je potrebný práve jeho opak. 

To je pravda, ale ty si podľa mňa v multitaskingu veľmi dobrý.  

Moja manželka by povedala niečo úplne iné. Vôbec nemám takú povesť, skôr rozháraného a veľmi neuprataného človeka.

Všimol som si, že často vyzeráš, že nepočúvaš, ale o 5 minút sa k tomu vyjadríš. Skrátka vidno, že nasávaš a počúvaš, aj keď tak nevyzeráš.

U mňa to prichádza s nejakým oneskorením.

No áno, ale zase v práci musíš počúvať 30 ľudí, ktorí za tebou prídu a každý chce niečo iné a to je náročné.

Hej, hoci nerobíme všetci tridsiati na jednom projekte, je to práca, kde sú sústredenie, pozornosť a prítomnosť dôležité. A ako som hovoril, nie je to moja silná stránka, čiže toto je niečo, na čom musím dosť popracovať.

A zároveň musíš byť veľmi trpezlivý.

Áno, architektúra a urbanizmus – to je synonymum trpezlivosti. Keď chceš niečo spraviť po svojom, tak si môžeš byť istý, že na 80 percent sa ti to nepodarí. Ak aspoň 20 percent tvojich myšlienok za 30 rokov v urbanizme vidno, je to super výsledok. Napríklad taký projekt ako Slnečnice, ktoré sme začali pripravovať ako 24-roční, čiže pred 16 rokmi, je teraz ako-tak hotový z jednej štvrtiny. Áno, treba trpezlivosť. 

A o ďalších 30 rokov budú ľudia chodiť a hodnotiť, čo sa 50 rokov stavalo.

Skvelé je, že ľudia, dobrí ľudia, vedia zobytniť takmer čokoľvek. Keď sa dnes pozriete na Slnečnice, vyzerajú nejako. Niečo je problémové, niečo dobré, niečo je fantastické. Okolie, príroda, hrádza – všetko funguje. Keď sa dostavala Petržalka, tak to bol makadam, blato a paneláky. Bez jediného stromu, také splanírované územie. A dnes je to štvrť, ktorá má asi najvyšší lokálpatriotizmus v meste. Ľudia to tam milujú, lebo lužný les vrástol do sídliska. Ľudia si to zobytnili, aj keď to bolo nedostavané. Mnohé veci fungujú napriek architektom a urbanistom, nie vďaka nim.

Keď si už načal tému urbanizmu, cítiš sa viac ako architekt alebo ako urbanista?

Myslím si, že ak sa porovnám s priemerom mojej generácie, tak som lepší urbanista ako architekt. Netrúfol by som si vymyslieť taký parádny domček ako „gutguťáci“ alebo Peťo Jurkovič, alebo iní architekti, ktorí sa vedia koncentrovať a majú „odjazdené kilometre“ na výnimočných riešeniach. Ani si nemyslím, že som človek s nejakým super vkusom. Napríklad módu necítim vôbec.

No v urbanizme, keďže máme „najazdené kilometre“, máme veľmi holisticky pochopený princíp toho, ako vzniká povedzme štvrť alebo sídelný útvar. Tomu rozumieme viac, ako je štandardom, tam sa cítime s Maťom (Grébertom, spoluzakladateľom Compass Architekti – pozn. red.) doma. To však neznamená, že si niekedy netrúfnem na nejaký rodinný dom, napríklad dom v Jarovciach alebo dom pre mojich rodičov. Niekedy si trúfnem na niečo odvážnejšie aj v malej mierke.

Na Slovensku nám urbanisti trošku chýbajú. Každý rok škola „vypľuje“ nejaké množstvo urbanistov, ale reálne o nich až tak nepočuť.

To je taký generačný problém. Skúsim to vysvetliť. Predstav si, že naša generácia, teda súčasní štyridsiatnici, napríklad aj primátor Matúš Vallo, skončila školu okolo roku 2005, v roku 1999 sme školu začínali. Vnímam to tak, že sme chodili do školy „hneď po revolúcii“. Bolo to síce až 10 rokov po, ale bolo to obdobie transformácie. A teraz si predstav, že chodíš do školy a máš nejakú víziu kariéry. Na jednej strane vidíš na Ľuba Závodného, Peťa Moravčíka a ďalších slobodných architektov s mercedesmi a bavorákmi, ktorí navrhujú vily na Slavíne.

Ako mladí chalani v bujnejúcom ranom kapitalizme sme, samozrejme, chceli materiálny úspech, slobodu. Chceš podnikať a mať ten mercedes. Chceš vidieť, že ti niečo bude rásť pod rukami, vidíš, že môžeš robiť úžasné zaujímavé veci. No a na druhej strane vidíš urbanistov, v tom čase väčšinou starších, ktorí v podstate boli len na škole v bielych plášťoch a rozprávali o navrhovaní sídel, o nejakých farebných plôškach a katastroch. Je jasné, čo si vyberieš.

Ak si myslíme, že môže prísť nejaký veľký územný plán Bratislavy, ktorý všetko zachráni, tak poviem, že to je úplný nonsens.

Našťastie sa to trošku otáča. Asi aj tým, že dnes je na škole prevaha dievčat, kým v tom čase bola prevaha chalanov. A myslím, že urbanizmu svedčí viac trpezlivosti, viac „starostlivosti“, k čomu niektoré baby môžu prirodzene inklinovať. Urbanizmus je také staranie sa o mesto, o komunitu, o priestor a je vidno, že veľa dievčat, ktoré dnes končia školu, má k urbanizmu a mestotvorbe vzťah, a že rastie nová generácia.

Je však cítiť ten prepad medzi generáciou dnešných šesťdesiatnikov a mladých absolventov školy. A ten vypĺňame aj my ako „prerobení architekti“. Naozaj v tej našej generácii urbanisti chýbajú. A je to cítiť aj v meste a je treba s tým niečo robiť.

Vrátim sa k základnej otázke. Ak by si mal laikovi vysvetliť, čo vlastne urbanizmus je, tak, aby to pochopil a mal pocit, že je to dôležitá vec, čo by si mu povedal?

Urbanizmus je mestské prostredie ako celok, ktoré je zrkadlom spoločnosti. Keď človek chce, v každom meste môže vidieť zapísanú spoločnosť a jej priestorový prejav. Môžeš to vidieť v socialistickom meste, v kapitalistickom, historickom európskom aj v „bujnom“ čínskom. Všade vidíš zapísanú spoločnosť. No a urbanizmus je algoritmus, ktorým sa spoločnosť prepisuje do svojho mesta.

Deje sa to v dvoch rovinách. Jedna sú vízie a plány a druhá je implementácia, teda starostlivosť o  mesto, stály proces. Čím som starší, tým menej verím na vízie a na plány a viac na starostlivosť, neustále riešenie problémov a vyrovnanie sa s nimi. V každom prípade jedna vec nefunguje bez druhej. Ak si myslíme, že môže prísť nejaký veľký územný plán Bratislavy, ktorý všetko zachráni, tak poviem, že to je úplný nonsens. Nie je taký človek, ktorý by také niečo vedel vymyslieť. A ak by to aj vymyslel, o chvíľu by to nebola pravda.

Je veľmi málo vecí, ktoré platia ako vízie na dlhý čas vopred a aj v územnom pláne mesta majú byť zapísané len také, ktorými sme si istí, a tú víziu naozaj podľa mňa redukovať. A potom treba vybrať alebo vytvoriť inštitúciu, ktorá sa bude o rozvoj mesta starať. A bude sa v danom čase rozhodovať najlepšie, ako vie. Na základe nejakého mandátu, nejakých etických princípov, nejakého morálneho nastavenia, nejakej odbornosti. Tak ako človek. Ja ti tiež neviem sľúbiť, že to, čo ti teraz poviem, bude platiť aj o 10 rokov. No viem ti sľúbiť, že o 10 rokov, keď príde nejaký problém, tak sa rozhodnem najlepšie, ako viem a ako človek, ktorému veríš.

Jednoducho sa to dá zvládnuť len tak, že sa dá dôvera ľuďom a inštitúciám, ktoré budú preberať za tieto rozhodnutia zodpovednosť a zároveň im budeš veriť ako osobnostiam, že to zvládnu a že majú na to výbavu.

No aby som povedal niečo konkrétne. Podieľame sa na Novom Lide, teda na území oproti Eurovei, ktoré má prepojiť Petržalku s mestom. Je to jediné miesto, kde sa na zelenom petržalskom brehu môže vytvoriť zástavba. Mala by tam byť pláž, nábrežný park, hrádza a za ňou zástavba, ktorá je tam naplánovaná už desiatky rokov.

Na tomto mieste platí územný plán z roku 2007, v ktorom to zadefinovali presne takto. Sú tam – polohovo aj výškovo – naplánované vjazdy do garáží a vstupy do presne naplánovaných objektov. A to hovoríme o objektoch, ktoré by mali byť realizované niekedy v roku 2045. Je úplný nezmysel si myslieť, že takéto niečo dokážem dopredu povedať, že je to to najlepšie pre rok 2045. Je to úplný nonsens. A toto si treba v územnom plánovaní aj v urbanizme povedať –  čo má človek vedieť a čo nemôže vedieť dopredu. A možno byť v tom trochu pokornejší.

Podľa mňa sa to nedá tak konkrétne vymyslieť v rámci takej veľkej mierky.

Dobrý územný plán, resp. urbanizmus chráni najzákladnejšie hodnoty, ktoré mesto alebo priestor má a ktoré si jasne definuje na začiatku. Nové Lido by malo splniť napríklad tieto podmienky: zelené nábrežie, pláž, bloková zástavba mestského typu, živý parter, podzemné parkovanie, električka musí dôjsť do územia. To by v princípe malo stačiť. K tomu, samozrejme, určité pravidlá kompozície, ktoré tu teraz ťažko odkomunikujeme, ale toto by mohli byť základné princípy. Všetko ostatné musí byť flexibilné a adaptabilné spôsobom, ktorý nerozbije základný koncept vízie. 

Ešte je dobré si uvedomiť, že v urbanizme platí, že čokoľvek robíš, robíš v skupine 500 ľudí plus verejnosť v priebehu niekoľkých desiatok rokov. Teda je to 50 : 50 politika a projekcia.

Do akého mesta by si kohokoľvek poslal, ak by si mu chcel ukázať, ako funguje urbanizmus. V zmysle: tam choď, tam sa pozrieš a tam pochopíš. 

Je veľa miest, ktoré mám rád. No aby som uviedol mesto, ktoré je z hľadiska urbanizmu aktuálne, je to Hafencity v Hamburgu. Mám to tam veľmi rád. Je veľmi zaujímavé, ako to vznikalo. Mesto organizovalo ppp projekty, v ktorých vyhlasovalo súťaže na developerov aj architektov zároveň. Tí ponúkali myšlienky pre dané bloky, pričom urbanizmus v nich bol vopred stanovený, a potom mesto jednotlivé bloky predávalo. Čiže to je veľmi dobrý spôsob, ako si držať koncepciu, no i tak sa tá koncepcia v priebehu rokov vyvíjala a veľmi zásadne menila. 

Na tomto mieste je pekne vyvážené, že hoci je to veľmi farebné a živé územie, ktoré je plánované, pôsobí veľmi prirodzene, veľmi „rastlo“. To znamená, že je tam istý typ brehu, istý typ zálivu, obrovská dominanta v podobe filharmónie od Herzog & de Meuron, malé dominanty, dá sa tam zatúlať a nájsť akcenty. Sú tam rôzne mierky verejných priestorov, sú tam strašne zaujímavo použité funkcie. Napríklad škola ako mestotvorný prvok na námestí. A môže to fungovať, keď je napríklad v škole divadlo. Keď je človek vnímavý a ide si pozrieť Hafencity, tak vidí veľmi veľa vecí.

Z hľadiska mestskej štruktúry milujem Prahu. Je to moje mesto, ku ktorému mám silný vzťah a tam sa vždy inšpirujem pre tvorbu takej mierky, ktorú u nás v Bratislave potrebujeme doplniť. Je to možno aj dôsledok toho, že v Bratislave sme nemali také silné 19. storočie z hľadiska urbanizmu a tým ani tvorby mesta. Mali sme slabšiu výstavbu ako vo Viedni či v Budapešti a v Prahe. Takže máme menej takého mestského mäsa, z ktorého tie mestá dnes ťažia. Čo nám na druhej strane zase dáva iný charakter. Teraz nehovorím, že všetky miesta majú byť rovnaké. 

Praha má pestrý aj hrozne pražský a zaujímavý Žižkov, ktorý ožíva. Alebo Vinohrady, hoci tie sú už až sprofanované, je to také výstavné miesto. 

U nás v Bratislave je tiež kopec vecí, ktoré mám rád. Niektoré napriek tomu, že vznikli aj v zvláštnych časoch, napríklad Ľudová štvrť pri Poluse (súčasné VIVO – pozn. red.), ktorá vznikla za slovenského štátu. Sú to veľmi pekné rodinné domy na pozemkoch s rozlohou 190 m². Moji rodičia dlho bývali v Masarykovej kolónii v Trnávke, čo je tiež podobný koncept dvojdomov na malilinkých pozemkoch. Alebo 500 bytov, tie má každý rád, je tam pochopiteľná mierka. Myslím, že bez tých nadstavieb to boli 4 podlažia a domy boli pri sebe veľmi husto.

Aj to sa v čase mení. Lebo pôvodne v 500 bytoch bývali Rómovia a nešlo o žiaden luxus. A dnes je to najvychytenejšia štvrť v centre.

Nevedel som, pre koho to postavili, ale je to príklad uceleného urbanistického celku. 

Uvediem príklad z Ríma. Tam 2-3 dni chodíš príjemnými úzkymi uličkami, cítiš ľudskú mierku, život a všetko. Potom ideš na výlet do štvrte EUR, ktorú dal postaviť Mussolini, lebo tam chcel vytvoriť druhé centrum Ríma. Sú tam veľké bulváre, veľké budovy. Tam človek príde a tá zmena mierky udrie do očí. Je to náučno-emočné a podľa mňa je to super.

V totalitnej architektúre je svojím spôsobom sila. Aj grafický dizajn bol strašne dobrý. Tie symboly sú príšerné, ale hrozne účinné. U nás máme najmä sorelu (socialistický realizmus – pozn. red.), potom máme nejaké výrazné stavby z obdobia slovenského štátu ako napríklad Generálna prokuratúra alebo Mladá garda od Belluša, alebo spomínaná Ľudová štvrť od Kramára a Lukačoviča.

Tieto sorelovské veci sú výrazné. Alebo aj Speerove veci v Norimbergu. Sme v takej „blbej vode“, tak aby sme tomu dali len ten kredit, že totalita je v tom návrhu cítiť. V mestskom prostredí, kde je všetko polovičaté alebo také nedopovedané, je totalita zrazu jasná, čitateľná, pochopiteľná. Čiže aj totalitná architektúra môže mať silu.

Inak, vieš prečo bol Albert Speer Hitlerov architekt? Architektov, ktorí mohli robiť pre Hitlera, bolo predsa strašne veľa, ale práve on bol jeho dvorný architekt. Bolo to preto, že keď Hitler prišiel s nápadom postaviť nejaký palác alebo megalomanský štadión, tak on mu nepovedal, prečo je nerozumné do toho ísť, ale povedal: „Urobme ho dvakrát väčší.“ A to sa Hitlerovi veľmi páčilo.

Totalita je zložitá téma. Aby bolo jasné, mne sa principiálne páči spoločnosť, v akej žijeme dnes. Teda bojujúca sama so sebou, zložitá, do určitej miery slobodná, kde sa veľa názorov spolu bije a prebieha diskusia. Preto sa mi páčia také „netotálne“ a do určitej miery aj také diskontinuálne mestá, ako je Bratislava.

Martin Jančok má názor, že diskontinuita Bratislavy je vlastne jej najväčšou hodnotou, ktorú treba chrániť. A že takéto kompaktné mesto, o ktorom povedzme my hovoríme na Novom Lide, Bratislava nepotrebuje. Naopak, že potrebuje ťažiť zo svojej inakosti, rozbitosti a diskontinuity.

Tento názor mi je na jednej strane sympatický, ale zároveň si myslím, že práve pri vypĺňaní tých zabudnutých priestorov sa potom nájde priestorové a historické premostenie medzi jednotlivými časťami Bratislavy a že nejaké spojenie je pre Bratislavu potrebné, že to je pre Bratislavu výzva. 

A tak sa snažíme pristupovať aj k našim projektom. Cvernovka je projekt, ktorý má priestorovo prepojiť 500 bytov a nový downtown. Chceli sme, aby priestor plynule prešiel z jedného fenoménu do druhého a zároveň zachoval industriálne dedičstvo. Má to byť aj miesto, kde chápeš Bratislavu ako historicky kontinuálnu vec. Bratislavu, ktorá je aj maďarská, aj rakúska, aj prvorepubliková, aj socialistická, aj developersky kapitalistická. A to je niečo, čo by sme chceli, aby bolo na našich projektoch cítiť.

Compass sa zaoberá veľkými, dá sa povedať, že strategickými projektmi v meste. A ty už nemáš len úlohu architekta, ty už si manažér s bohatými skúsenosťami s politickým vyjednávaním. Vidíš, ako dlho tu trvajú procesy a čo je za tým. Preto ma zaujíma, či si rád, že robíš architekta tu na Slovensku, v Bratislave, alebo by si to možno radšej robil niekde inde, v inej krajine.

Vôbec nie. Ja som strašne lokálny človek, aj som sa tu narodil. Netrúfol by som si niečo veľké navrhnúť napríklad v Prahe, hoci ju poznám a chodím tam často. Podľa mňa každé nové mesto je úplne nová škola. Zažívam to napríklad v Banskej Bystrici, kde máme relatívne veľký projekt Slovenka. Je to tiež postindustriálna transformácia územia v centre a celý ten proces so svojimi špecifikami spôsobuje, že sa človek nanovo musí stať akoby urbanistom. Urbanizmus je veľmi lokálna vec. 

A k tomu politika. Máme skúsenosti s viacerými garnitúrami, pričom pre nás je tou najdôležitejšou osobou primátor a ľudia, ktorých tam dostane. Máme skúsenosti s poslednými štyrmi, piatimi primátormi. Zakaždým je to trošku iné, ale sú tu nejaké rámcové problémy, ktoré sa snažíme už roky riešiť alebo o nich hovoriť. Ale je to strašne nehybné. To by však bolo nadlho a ľudí by sme nudili.

Napríklad o 15 – 20 rokov, čo aktívne navrhujeme, nikto poriadne nerozprával o električke a za posledných 30 rokov sa postavilo 1,9 km novej električkovej trate v meste, ktoré za to obdobie narástlo o státisíce ľudí. Až momentálna garnitúra o nej aktívne hovorí. To je neuveriteľné. Keď sme začínali, reálne sa hovorilo o metre ako o niečom, čo tu určite bude. Bolo naprojektované, vymyslené. 

A myslíš, že keď sem príde nejaký zahraničný architekt, napríklad Zaha Hadid alebo architekti, ktorí vyhrali Istropolis (KCAP – pozn. red.) – čo sú, mimochodom, tí istí, ktorí robili Hafencity–, tak to majú jednoduchšie alebo, naopak, ťažšie?

Neviem celkom presne, ako funguje taký ateliér, ale podľa toho, čo viem, je to úplne iná story, ako sú slovenské ateliéry. Je to úplne iný svet a je to nesmierne fascinujúce. Je to korporácia, ktorá má svoje pravidlá, prinesú sem svoj systém: my robíme takto a všetko ostatné, čo chcete, tak si outsourcujte u niekoho iného, my urobíme týchto zopár prezentácií. My vám dodáme projekty na tejto úrovni, vy si ich preklopíte na vaše normy týmto a týmto spôsobom.

V žiadnom prípade si nemyslím, že to majú ľahšie. Majú to u nás podobné, ako to majú v Bulharsku a Rumunsku alebo v Ulanbátare a Azerbajdžane, kde robia radi. Majú na to systém a ten systém, ak by nefungoval všade rovnako, tak im celý ten biznis nefunguje. Takže si myslím, že tie ateliéry sa s lokálnymi špecifikami až tak nestretnú. Pre mňa je vlastne celkom zaujímavé, ako sa s tými širšími vzťahmi vyrovnajú a kedy si to územie naštudujú.

Nikdy. Vieme, že nikdy. Oni stavajú egotripy, sochy. Ich budova má byť socha.

Áno, ale to hovoríme o Zahe alebo o KCAP, ktorí vyhrali Istropolis. To sú výborní architekti a myslím si, že ten návrh je veľmi fajn. Ako základná urbanistická koncepcia a práveže reaguje aj na širšie vzťahy. Čiže oni očividne vedia pochopiť situáciu aj z lietadla. Sú už v tomto šikovní. Takže asi to ide.

No a keď hovoríš o tom veľkom office, vlastne aj Compass je na slovenské pomery veľký architektonický ateliér. Aký je kľúč na udržanie chodu takého veľkého ateliéru, aby sme sa z toho nezbláznili?

Nie je to pre každého. Podľa mňa je nerozumné mať cielene veľký ateliér. Compass mal za cieľ robiť väčšie veci, lebo tým sme začali a začalo nás to strašne baviť, tam sme vedeli, že máme vietor v plachtách, že tomu trošku začíname rozumieť a začíname sa orientovať v komplexných a zložitých územnoplánovacích urbanistických veciach.

A keď chceš robiť veľké veci, musíš mať v konečnom dôsledku veľa ľudí. Nás bolo najviac 35, teraz nás je trošku menej, okolo 30, a to je spomedzi architektonických officeov určite medzi top 5 na Slovensku, pričom aj tí, ktorí sú nad nami, možno nemajú až toľko architektov, ale viac stavebných inžinierov. Čiže áno, je to relatívne veľký ateliér, ale nie je to cieľ. 

Poznám ateliéry, ktoré v oveľa menšom počte vedia robiť to, čo chcú robiť, čiže na 1. mieste je to, čo chcem robiť. A keď chcem dorobiť realizačný projekt z každého projektu, ktorý robím, a chcem tých projektov robiť jeden za rok alebo jeden za 2 roky, a to je úplne legitímny prístup, tak môžem v tíme 7 ľudí prosperovať oveľa lepšie ako v tíme 30. Keď sme hovorili s Vasom Perovićom z Bevk Perović arhitekti, povedal, že jeho limit po rokoch je 15 ľudí.

Aj v takomto malom tíme sú schopní robiť tie úžasné veci, ktoré robia, a naozaj na Európskej úrovni, navyše v takých objemoch, že tomu nerozumiem. To je pre mňa záhada, ako môžu robiť obrovský projekt vo Viedni a veľký projekt v Prahe s 15 ľuďmi. A pritom aj jazdiť na Slovensko. Jasné, všade majú lokála (lokálneho architekta – pozn. red.), ale zároveň sú to ľudia, ktorí sú zvyknutí každý detail domyslieť, akože každý detail v dome mať vymyslený, takže musia mať nejaký úžasný systém, ako iba dohľadom z diaľky proste dostať z tých domov to, čo chcú. Každý ateliér si hľadá vlastný príbeh a platí to asi aj pre Slovincov. Na Slovensku to platí úplne. 

Je to spôsobené tým, že tie obrovské projekčné ústavy, ktoré boli za socíku, sa rozpadli na 3 000 architektonických officeov a 7 000 stavebných inžinierov po Slovensku. To sú malinké firmy, kde sa nebuduje nejaká korporátna kultúra. Žiadne know-how, ktoré by si potom predávali z generácie na generáciu ako nemecké veľké firmy. A to veľmi škodí architektonickej produkcii na Slovensku. 

Myslím si, že sme rozdrobení na také malé firmy, každá z nich si nanovo musí vymýšľať, ako má ukladať veci na server a ako má fungovať štruktúra projektu a podobne. V bežnej praxi v nejakom cechu sa tieto veci aj dedia a rozvíjajú tak, že sa to jeden naučí a potom to preberie a urobí. Toto je dnes na Slovensku strašne rozbité. To na jednej strane dáva ľuďom veľa slobody, ale architekti sú tým trošku oslabení. Každý si musí nájsť vlastnú cestičku a potom je jeden Peťo Jurkovič, jeden Compass, jeden Gutgut, jeden GFI. Koľko nás je, toľko nás je iných.

Ako sa vyzeral tvoj pracovný deň pred 10 rokmi a ako vyzerá dnes?

Presne pred 10 rokmi sa naša kapela (Korben Dallas – pozn. red.) dostávala do povedomia a to mi bralo strašne veľa času. To by ti Maťo povedal, že vtedy som naozaj kašľal na ateliér. Teraz už som to vyrovnal. Za tých 10 rokov som trošku viacej pánom svojho času, už som sa naučil organizovať veci tak, aby som všetko vrátane rodiny a dvoch detí dal dokopy. Myslím si, že teraz to zvládam lepšie. Dúfam, že v nasledujúcich 10 rokoch sa ešte posuniem, že nebudem mať 12-hodinový pracovný deň. Vstávam veľmi skoro, aby som všetko stíhal: deti, prichystať sa na robotu, pozrieť si veci.

Viem o tebe, že si bol na polročnej ceste okolo sveta, je to pravda?

Bolo to rozdelené. Nebolo to v jednom kuse. Mal som také obdobie života, že som veľa cestoval a bolo to zaujímavé.

Bol si v Južnej Amerike. Keď človek cestuje, aj do rozvojových krajín mimo Európy, vníma, že ľudia svojím spôsobom kašlú na architektúru, nie je to pre nich podstatná vec, lebo často riešia existenčné veci. Domy si lepia, ako príde a je to pre nich marginálna záležitosť. Otázka je, či si vtedy zvažoval, či je architektúra naozaj taká strašne dôležitá.

Skôr som tam zistil všeličo o sebe a bolo to skôr pre mňa osobne veľmi dôležité. Napríklad som bol pár týždňov v dedine v Guatemale, kde žilo možno 3 000 ľudí, ale tam som bol historicky najvyšší návštevník. Skutočne tam neboli cudzí. Tam sme boli za kamarátom, ktorý robil v mierových zboroch, a zažili sme skutočnú chudobu. A bolo to veľmi zaujímavé a vôbec nie romantizujúce. Videli sme, čo robí chudoba s ľuďmi a ako na nich vplýva. 

Urbanizmus aj architektúra si do určitej miery vyžaduje čítanie toho, kde sa nachádzam. A na to, aby to človek dobre čítal, je dobré ísť aj do Kodane aj do guatemalskej dediny. Tak by som to zhrnul.

A teraz by som načal také pravidelné otázky, ktoré by som sa chcel spýtať všetkých účastníkov.

Aký je tvoj obľúbený alebo najobľúbenejší neúspech?

Napadol mi jeden veľmi osobný a vzápätí som si uvedomil, že o ňom nechcem hovoriť. Hm… a ani v architektúre nechceš o žiadnom svojom projekte, ktorý dnes niekde stojí, povedať, že to je neúspech.

Nemusí byť architektonický… 

Vidíš, je to veľmi dobrá otázka, na ktorú by som nemal odpovedať iba tak, že niečo strelím. Čiže ju chválim. Tak ja dám niečo z hudby. Celá naša hudobná kariéra, ktorú máme ako Korben Dallas, je vlastne do určitej miery komerčným rádiovým neúspechom. Nikdy sme neurobili krok do mainstreamu, čo je na skupine moja najobľúbenejšia vec.

Do určitej miery sme stále underground, ale presne taký, aký chceme, aby bol. V našej kapele bola vždy prílišná dávka naozajstného osobného prístupu, ktorá všetkých nakoniec odradila od toho, aby to chodilo v nejakom komerčnom rádiu alebo niekde v telke. A to nám doteraz dáva tvorivú slobodu. To je moja veľmi obľúbená časť. Taká istá sloboda, ako keď sme to začali robiť. 

Ďalšia bude rýchlejšia. Byt alebo dom?

Dom. Som v dome, ale strašne dlho sme pracovali na tom, aby sme mohli byť v dome v meste. Takže sme v širšom centre v domčeku na najmenšom pozemku na svete. Všetko je kompaktne vymyslené, aby to stálo čo najmenej peňazí – byť v dome v meste.

Ale zase máte na mesto pekný výhľad.

Skôr na zeleň. Je to super, sme veľmi šťastní tam, kde sme.

A teraz položíme módnu otázku. Čo architekti a čierne oblečenie? Aký máš na to názor?

Viem, prečo nosím čierne oblečenie. Lebo v ňom vyzerám menej tučný. Teraz som už trošku menej tučný, ale stále mi ostalo veľa tmavého, takže to nosím. Zaujímavé je, že u nás v office to až tak nie je. Skôr sa mi zdá, že najväčší trend v obliekaní architektov je oblečenie zo secondhandov. Tak sa mi zdá, že to teraz letí. Mám pocit, že u nás sú všetci oblečení v šatách alebo vo svetríku z 1986. Taký, aký mala moja mamina. Všímam si skôr tento trend ako čierne.

No minule sme boli na obhliadke, keď sme robili súťaž na Mlynské Nivy, a všimol som si, že v Sadovsky Architects boli všetci v čiernom. Takže u nich to ešte fičí.

Náš čas sa napĺňa. Keď tak nad tým rozmýšľam, za celé 4 roky, čo som v Compasse, sme sa takto dlho nikdy nerozprávali. 

Rozmýšľam, kedy som sa s Luckou, mojou manželkou, tak dlho rozprával. Bolo to super. 

Celý podcast si môžete vypočuť na podmaz.sk.