How I Met My Architect: Martin Hudec

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý bude možné sledovať na našom webe. Nový diel nájdete na ASB.sk každý víkend.  Druhý rozhovor sa nahrával v marci 2021 a hosťom bol Martin Hudec.

Ahojte, ja som Peter Dostál a vy počúvate podcast o architektúre How I Met My Architect. Mojím hosťom je dnes Martin Hudec, ktorého osobne radím do druhej skupiny hostí. Pracovne im hovorím šikovní – neznámi.

Martin je zároveň môj kolega z ateliéru Compass. Dnes nám prišiel porozprávať o tom, aké je to pracovať vo veľkom aj malom ateliéri, či vysoká škola architektov dostatočne pripravuje na život v praxi, no dotkneme sa aj jeho obľúbených miest v Bratislave či destinácií, kam sa oplatí vycestovať.

Dovoľ mi ťa na úvod predstaviť. Po škole si začínal v ateliéri Kubis architekti, teraz si približne 2 roky v ateliéri Compass, popritom si na univerzite figuroval aj ako doktorand a tiež si vášnivý cyklista, NBA a NHL analytik.

Tak ahojte.

Cítiš sa nervózny? Robil si už niekedy niečo takéto?

Ani nie. Raz alebo dvakrát som poskytol rozhovor televízii. Pri tom som sa s tým asi najviac stotožnil.  Zistil som, že aj keď poviem veľa, tak sa to zostrihá a je to v poriadku. Cítim sa už pri tom prirodzenejšie.

Začnime otázkou: Prečo si sa rozhodol prísť do ateliéru Compass?

Ako si spomenul, pred doktorandským štúdiom sa mi trochu prelínali životné etapy. Popri práci v ateliéri Dana Kubiša som si robil aj niekoľko vlastných projektov s kamarátmi alebo s priateľkou Katkou, prípadne som spolupracoval ešte s ďalšími architektmi, z ktorých musím spomenúť napríklad Maroša Fečíka.

Chcel som však ešte viac utužiť teoretické základy, ktoré som mal, preto som sa rozhodol ísť na doktorandské štúdium, ktoré ma veľmi bavilo. Potom prišiel určitý zlom v živote. Chcel som vyskúšať väčšie stavby, projekty, prácu v širšom kolektíve. Preto som prišiel do Compassu. Mal som pocit, že to bude správny krok. Kto neskúša nové veci, nemá právo sa potom sťažovať, lebo nič iné ani nezažil.

Dva roky však prešli veľmi rýchlo, práca ma baví, kolektív je v pohode. Takže ma to utvrdilo v správnosti tohto rozhodnutia.

Väčší projekt znamená aj väčšie časové nároky. Splnilo to tvoje očakávania?

Skôr to predčilo moje očakávania z hľadiska kolektívu, ale aj po projektovej stránke. Myslím si, že človek sa vo veľkom ateliéri veľmi veľa naučí. Každý mesiac cítiť posun vpred.

V Compasse pracuješ už dva roky na projekte Zváračáku, ak sa nemýlim, však?

Áno. Je to pekný industriálny areál s viacerými budovami, ktoré sa dajú rôzne zrekonštruovať. Neprehliadnuteľné sú aj priestorové kvality. Dá sa tu premýšľať nad bytovou funkciou, možno aj nad nejakými loftami, ktoré v Bratislave chýbajú.

Areál však väčšina ľudí vnímaný iba z toho perimetra, že je veľmi uzavretý do seba. Málokto sa dostal dovnútra. Pôvodnú a jasnú štruktúru celého priestoru sme sa ani nesnažili extrémne zmeniť. Vytypovali sme skôr objekty, ktorým sme hľadali novú funkciu. Vznikol z toho mix starých objektov a nových, čo by mohlo pripomínať Palmu, ktorá je teraz často spomínaná.

Ako dlho podľa teba potrvá, kým to bude hotové?

Škoda, že viaceré procesy sú komplikované, ale nie je to len o tom. Možno to závisí aj od situácie v krajine či svete. Faktorov je veľa. Ak v roku 2030 bude celý projekt hotový, bude to super. Nikto to nevie presne odhadnúť.

Všímam si tiež, že rád súťažíš. Radšej sa uchádzaš o projekty samostatne alebo pod vedením niekoho od nás?

To asi záleží od projektu. Napríklad Nivy boli veľmi náročné. To by som si asi sám neporadil. S priateľmi z ateliéru Mapa sme sa však vedeli aj samostatne uchádzať. Jedna súťaž za polrok bola bežnou praxou.

Aj ste niečo vyhrali?

Som rád, že sa pýtaš. Keď ešte s nami pracovali Andrej Šabo a Samo Zeman, uspeli sme v súťaži na plaváreň v Nitre. Bolo to trochu väčšie zadanie, nemali sme s tým ešte toľko skúseností, ale myslím, že tým, že sme boli aj viacerí, tak sa nám to celkom dobre podarilo. Bol to pekný projekt, ktorý ale, žiaľ, nešiel do realizácie. Naučil nás však veľa.

Vráťme sa k tvojej etape školy a doktorandského štúdia. Pripravuje architektov škola dostatočne na život po štúdiu?

Musím vyvrátiť tie pesimistické tvrdenia, že škola človeka nič nenaučí. Ako každá iná, aj táto vie dať absolventom veľa aj po teoretickej, ale aj praktickej stránke. Záleží však na tom, ako ste pripravení plniť zadania na čas, v akej partii sa nachádzate alebo koho si osvojíte ako mentora. Ja som bol rád, keď ma učil niekto prísnejší, pretože to človeka viac posúvalo vpred oproti možno nejakému voľnejšiemu štýlu výuky.

S prísnym prístupom pedagógov ste lepšie pripravení na prax, nezľaknete sa len tak hocičoho. Počas doktorandského štúdia to zase bolo trochu iné. Sprvu som to ani tak nevnímal, ale nakoniec sa mi zdalo, že to bolo ťažšie.

Ako sa podľa teba zmenila Bratislava za 25 rokov, respektíve od čias, keď si ju začal vnímať?

Narodil som sa na Bezručovej, ale vyrastal som na Trnavskom mýte, čiže neďaleko od Istropolisu. Vyrastali sme na Vajnorskej v uzavretých blokoch domov, ktoré sú z asi 30. rokov, čo celkom definovalo aj moje trávenie voľného času. Stále mám rád túto štvrť. Navyše, príliš sa ani nezmenila. Viac vnímam možno premenu River Parku, ale ani si už príliš nepamätám, čo tam bolo predtým.

Zmeny mi príliš neprekážajú, ak priestor stále zostáva v mestskom štýle. Aj keď sú podnety rôzne. Výstavba obchodného domu, bytovky alebo nejakej administratívy vždy to so sebou prinesie niečo, čo rozvíja okolie napríklad občianskou vybavenosťou.

Aké miesta máš v Bratislave rád a prečo?

Hneď mi napadá štvrť, kde som vyrastal, chodil do školy, športoval, čiže okolie štadiónov Slovana. Ale aj Palisády mám veľmi rád – tam by som sa rád videl niekedy v budúcnosti. Nábrežie Dunaja je tiež super, ale stále tomu niečo ešte chýba v porovnaní s Viedňou či Budapešťou. Ak ide o športovanie a pohyb, nesmiem vynechať Kolibu alebo Železnú studienku.

Áno, to si možno ľudia neuvedomujú, že za pol hodinu vedia byť v Bratislave na Kolibe, Zlatých pieskoch alebo aj v blízkosti iných prírodných jazier. To mnoho hlavných miest nemá.

Súhlasím. Mám rád život v Bratislave, aj keď aj toto mesto má jazvy a škáry, no zase aspoň máme čo zlepšovať. Myslím si však, že to nevyrieši ešte ani naša generácia, ale verím, že pôjdeme dobrým smerom.

Dotknime sa aj zahraničia, pretože viem o tebe, že rád cestuješ za architektúrou. Čo je tvojím primárnym cieľom na cestách z architektonického hľadiska?

Skôr je to asi kombinácia architektúra – krajina – gastro. Všade je úplne iný pomer. Nejaký bucket list vždy mám. Vytypujem si určité miesta, ktoré sa dajú niekedy aj za jeden deň prejsť. Občas zavládlo sklamanie, že realita nekorešpondovala s obrázkom. Avšak aj obyčajné motkanie sa po meste vie byť obohacujúce. Človek môže nájsť všelijaké mikropriestory či prvky, od dlažby až po zábradlia, stromy alebo až po iné pobytové či verejné priestory.

Bol si aj v Spojených štátoch amerických. Máš pre poslucháčov odporúčanie, na čo sa tam majú ísť pozrieť?

Rozhodol som sa precestovať západné pobrežie. Primárne som sa tešil na architektúru, ale vlastne to nebolo len o tom. Oplatí sa určite vidieť modernistické vily v Los Angeles, no upozorňujem, že tam sa musíte nahlásiť v dostatočnom predstihu.

Ceny za návštevy interiérov a prehliadok neboli najmenšie. Vyzdvihnem aj atmosféru miest, ktorá je logicky iná ako v Európe. Napríklad som intenzívne cítil dopravný rozmer L. A. Bolo super vidieť 12-prúdovú cestu, no nechcel by som, aby naše mesto takto dopadlo.

Bol tam napríklad vyčlenený pruh pre 2 a viac osôb v aute, no veľmi málo áut v nich išlo. Väčšinou sa tam autami pohybovali jednotlivci. Nechcem tým však povedať, že je to zlé mesto. Podľa mňa majú miestni radi ten svojský štýl, v akom fungujú.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Martin Hudec (@martin__hud)

Trochu sa vrátim ešte. Po škole ťa nalákala žiadna zahraničná stáž?

Priznám sa, že áno. Trochu ma mrzí, že som si nezvolil žiadnu takúto cestu. Vrelo odporúčam ísť aspoň na polroka niekam. Priateľka bola v Belgicku na rok, ktoré by som postavil na piedestál pre nás architektov. Stále mi hovorí, že to bolo super.

Veď na škole ste 6 rokov, jeden rok v zahraničí vám nič nezoberie. Treba si však možno voliť skôr krajiny, kde sa tvrdo pracuje. Mali sme napríklad spolužiačky, ktoré boli v Grécku a častejšie sa zúčastňovali protestov ako návštev ateliérov.

Prezraď nám, ktorý zahraničný ateliér v súčasnosti sleduješ, respektíve sa ti páči jeho tvorba?

Nemôžem vyčleniť len jeden, ale páči sa mi dvojica švajčiarskych ateliérov Buchner Bründler Architekten a Andreas Fuhrimann. Oceňujem aj ich prístup, ktorý býva niekedy viac experimentálny, prípadne cítiť, že majú väčšie sociálne cítenie. Ale rád sa vraciam aj k starším matadorom, akým je napríklad Miroslav Šik.

Zostali mi tu ešte otázky z pravidelných rubrík. Aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

Možno kúpalisko, ktoré nám nevyšlo, aj keď ten nie je najobľúbenejší. Skôr by som sa na to inak pozrel. Každý neúspech vnímam ako možnosť rásť, takže nezostanem len pri nejakom jednom konkrétnom.

Byt alebo dom?

Som v tíme bytov. Spomínal som Palisády, kde by som si vedel predstaviť život v byte. Rodičia majú dom a vidím ten objem starostí okolo toho, čo zase chápem, no v súčasnosti si neviem predstaviť, kde by som na to vzal čas. Aj bez ohľadu na to, že som skôr mestský typ, tak si viem predstaviť, že zostarnem v byte.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

Podľa mňa ich mám viac. Niekedy by som chcel byť ráznejší alebo sebavedomejší.

Tak to nie je zlá vlastnosť, že by si chcel byť sebavedomejší.

Neviem, ako sa tomu hovorí. Skôr premýšľam a nespravím nejaký krok, aj keby som ho mohol spraviť. Asi som príliš opatrný.

Čo hovoríš na záľubu architektov v čiernom oblečení?

Je to taká istota (smiech). Neviem, kde to vzniklo, ale veď s čiernou človek nič nepokazí. Môžeš ísť na stretnutie v čiernom tričku a stále vlastne pôsobíš formálne.