How I Met My Architect: Tomáš Žáček

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý bude možné sledovať na našom webe. Nový diel nájdete na ASB.sk každý víkend. Tento rozhovor sa nahrával v apríli 2021 a hosťom bol Tomáš Žáček.

Ak vás zaujíma, ako vyzerá práca u špičkových architektov, tak práve Tomáš z ateliéru NICE&WISE nám povie, aké to bolo pracovať v svetoznámom ateliéri Bjarkeho Ingelsa či u Dominiqua Perraulta. Architektonické uplatnenie má veľa podôb. Tomáš nám ďalej porozprával o svojom aktuálnom projekte Ecocapsule, s ktorým prerazil do celého sveta. 

Si známy najmä projektom Ecocapsule, s ktorým ste prerazili na celom svete, a si aj architekt.

Áno, aj keď to vnímam opačne – som hlavne architekt a popritom robím Ecocapsulu. Na architektúru mám ale výrazne menej času, stala sa z nej momentálne večerná voľnočasová aktivita.

Začnime teda chronologicky. Predstav sa nám – kde si študoval, akú máš prax v rámci ateliérov, keďže tá je veľmi bohatá.

Nikdy som si nepredstavoval, že budem architekt, pretože neviem dobre kresliť. Ukázalo sa však, že stačí vedieť dobre si predstaviť a niekto moje predstavy nakreslí lepšie. Najskôr som teda išiel na Stavebnú fakultu, kde som študoval architektúru, potom som začal objavovať jej čaro a krásu, a prešiel som na Fakultu architektúry.

Videl som, že slovenská architektúra sa vyvíja inak ako tá celosvetová. Chcel som okúsiť niečo aj z tohto súdka a odišiel som na skusy do zahraničia – to bolo medzi 5. a 6. ročníkom. Najskôr som navštívil Írsko, celkom fajn landscapovú firmu, potom som sa dostal k Dominiqueovi Perraultovi do Paríža. Neskôr, po škole som robil v BIGu v Dánsku a potom ešte v menšom ateliéri v Barcelone.

Pracovať som vlastne začal už v 2. ročníku počas Stavebnej fakulty, čiže škola sa mi stále prepletala s praxou. Takisto ma nebaví robiť len jeden typ architektúry, respektíve robiť len architektúru. Snažím sa sledovať rôzne vplyvy, keďže ju vnímam ako všeuchopujúcu disciplínu.

Veľa ľudí vníma architekta ako niekoho, kto projektuje domy, a tie sa potom postavia. Pre mňa má však táto profesia širší význam. Napísal som napríklad knihu o mladej slovenskej architektúre a neskôr sme začali robiť projekt Ecocapsula. To tiež istým spôsobom súvisí s architektúrou a architekt sa môže realizovať aj na takomto poli.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Ecocapsule.sk (@ecocapsule.sk)

Ako sa volá spomínaná kniha – pre tých, ktorí ju nepoznajú?

Volá sa Vlna 68 – 84, pretože to je o architektoch, ktorí sa narodili od roku 1968 do roku 1984. V tom čase išlo o generáciu vo veku od 23 rokov (odkedy skončili školu) až po 40 rokov. Táto práca bola pre mňa zaujímavá, stretol som sa s množstvom šikovných ľudí a spoznal som architektonickú scénu. Nemyslím si však, že to je kniha určujúca vývoj architektúry na Slovensku, ani nemala takúto ambíciu.

Vráťme sa späť k tvojej praxi. Zaujal ma Dominique Perrault, ktorý je celosvetovo uznávaným architektom. Viem, že si uňho bol aj s Adamom Gebrianom. Ako si sa k nemu dostal?

Zaujímavé je už to, ako som sa dostal do zahraničia. Jednoducho som išiel na internet a do knižnice, našiel som si všetkých architektov v Európe, ktorí sa mi páčili – bolo ich asi 300.

Skutočne som si urobil zoznam v exceli a všetkým som poslal svoje portfólio. Niekoľko firiem ma zobralo, pri niektorých to bolo finančne komplikovanejšie, a takto som skončil u Dominiqua Perraulta. Čiže išlo o plošné bombardovanie. Môj prvotný zámysel bol ísť do Holandska, ale to sa mi nepodarilo. Skončil som teda v Paríži. Perfektné bolo, že sme tam boli spolu s Adamom. Išlo však len o brigádnickú prácu, naozajstní architekti väčšinou študentov k práci nepustia, no aspoň sme pričuchli k svetovej architektúre.

S Adamom Gebrianom sme sa skamarátili, je to chodiaca encyklopédia architektúry. Výborné bolo, že pre nás organizoval výlety – vytypoval povedzme 15 – 20 stavieb v rôznych častiach Paríža a tie sme obehli za jeden deň počas víkendu. Nešlo o stavby typu Eiffelovka, ale boli to naozaj veľmi zaujímavé, jedinečné stavby. Bolo to aj veľmi vyčerpávajúce, ale celá „tour“ bola perfektne logisticky zvládnutá a Adam o každej stavbe vedel rozprávať. Bol to naozaj veľký zážitok.

Tí, ktorí nepoznáte Adama Gebriana, je to český architekt, ktorý získal v roku 2015 titul Architekt roku. Venuje sa skôr teórii architektúry, natáča rozličné videá a seriály ako Gebrian: PLUS/MINUS alebo Gebrian versus (začínal na stream.cz, teraz ich nájdete na mall.tv). Sú to veľmi krátke, milé videá, v ktorých predstavuje architektúru, pričom hovorí jednoduchým jazykom. A možno práve vám ukáže, že na architektúru sa dá pozerať aj trochu inak.

Áno, presne ako hovoríš, pri Adamovi ide opäť o ďalší pohľad na architektúru – o to, že architekt nie je iba ten, kto navrhuje, ale je to niekto, kto vás sprevádza svetom architektúry, kultúry a vôbec sociálnych vzťahov v rámci architektúry. Ukazuje architektúru v celej svojej kráse a so všetkými väzbami na iné odvetvia a na ľudský život.

V Paríži za ním prišli jeho spolužiaci a bolo vidieť, ako ho veľmi uznávajú. Aj u nás na Slovensku povieš na svojich kamarátov – architektov, že áno, ten je šikovný. Ale toto bolo ďaleko za touto hranicou. Bolo to také naozajstné. Takéto uznanie medzi rovesníkmi som veľmi dlho nevidel.

Uznávali ho pre jeho vedomosti?

Áno, pre jeho obrovské vedomosti. Okrem toho však vie o architektúre rozprávať veľmi kontextuálne, v tom je naozaj kráľ.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Adam Gebrian (@agebrian)

Musí to byť veľmi ťažké poznať kontext mimo vlastnej krajiny a on poznal kontext Paríža, pričom nie je Francúz.

Je to práve o tom, že všetko vie tak ľahko podať. Samozrejme, že si informácie naštuduje, musí tomu venovať čas, ale jeho to zaujíma. Potom ich s ľahkosťou a prirodzenosťou podá publiku.

Vnímaš aj meno Adam Štěch?

Nie.

V roku 2020 vydal knihu Modernist Architecture and Interiors. Je to vyslovene architekt hunter – chodí, klope na dvere rôznych víl, o ktorých nikto nič nevie, ale sú to kvalitné stavby od architektov z celého sveta. Takto ich zbieral od roku 2006 a vydal spomínanú knihu. Má aj zaujímavé, tematické prednášky na youtube, napríklad o talianskej či austrálskej architektúre. Veľa vás naučí, dozviete sa informácie o rôznych domoch, bytovkách, určite vám ich odporúčam.

Na margo tohto som niečo podobné zažil aj s Adamom Gebrianom. Povedali sme si, že by sme navštívili budovu sídla Komunistickej strany Francúzska, ktorú navrhol brazílsky architekt Oscar Niemeyer. Adam bol „klopač“ na dvere a povedal, že sme z bývalého komunistického Československa.

Hneď nám povolili prehliadku, a to na druhý deň ráno. Tá stavba je úžasná, je to jedna z najlepších administratívnych stavieb, v ktorej som bol. Nachádzala sa v nej obrovská zasadačka, respektíve hala so zvlnenou podlahou, akoby to bolo ufo. Cítil som sa ako na Marse. Naozaj ide o veľmi zaujímavú, inšpiratívnu stavbu.

Keď hovoríš, že ste s Adamom navštívili aj nie úplne turistické destinácie, čo patrilo medzi tvoje obľúbené? Čo v tebe zanechalo zaujímavý pocit? Čo by si odporučil navštíviť?

Väčšinou sme nechodili dovnútra stavieb, sídlo Komunistickej strany Francúzska bolo jednou z mála výnimiek, ktoré sme navštívili. Dá sa tam dostať len po dohode a určite ho odporúčam. Je to pamiatka, ktorá sa nedá len tak navštíviť a takmer nikto ju ani nenavštevuje. Budova bola prázdna a mali sme pocit, akoby komunisti vo Francúzsku ani neexistovali. No a milujem všetky parížske múzeá, či už Piccasovo múzeum alebo Louvre.

Po Dominiqueovi Perraultovi si stážoval v dánskom BIGu, čo je veľmi zaujímavý ateliér. Slobodne môžem povedať, že je to v súčasnosti najvychytenejší architektonický ateliér na svete. Vedie ho Bjarke Ingels. Stretol si sa s ním?

Samozrejme, stretol som ho viackrát. Pracoval som tu pol roka v roku 2007, bolo to hneď po skončení Fakulty architektúry. Boli sme tu ako design assistents, čiže slabo platení stážisti, mladí architekti. V tom čase bola BIG nová firma (predtým figurovali v rámci spoločnosti PLOT s Julianom de Smet, potom sa rozdelili).

Ako v novej firme tu neexistovala veľká hierarchia, boli tu lídri, ktorí manažovali skupinu ľudí a v rámci tejto „neštruktúrovanej“ skupiny boli architekti, študenti a ďalší, pričom smer jednoducho udávali tí, ktorí na to mali, ktorých architektúra najviac zaujímala a vedeli sa presadiť.

Nebola tu teda pevná ruka, šéf, ktorý vám povie, čo máte robiť. Ak si mal naozaj dobrý nápad, zrazu si pomaly riadil projekt. To sa mohlo stať v tom čase. Teraz už je štruktúra strnulejšia, už sa asi nestáva, že by mladý človek riadil projekt.

Ako si sa sem vlastne dostal?

Úplne rovnakým konceptom ako predtým, opäť som si vybral 100 ateliérov z celého sveta, do ktorých by som chcel ísť pracovať. Samozrejme, veľmi som chcel ísť do BIGu, veď kto by nechcel. A zobrali ma. Potom som sa dozvedel, ako tam vyberajú ľudí a bol to super spôsob.

Výber mal na starosti architekt, ktorý si dajme tomu v piatok popoludní otvoril schránku „jobs“ a vyskočilo mu tam množstvo e-mailov, mohlo ich byť okolo 200. Náhodne si ťukal a vyberal z nich, koho si pozrie. Takto som sa do výberu dostal aj ja, čiže som mal veľké šťastie.

Aký bol život v Dánsku?

Život v Dánsku je fajn. Bol som tam v prvej polovici roka, čiže keď som v januári prišiel, všetko bolo zamrznuté. Ako prvé som si musel zohnať bicykel…

Zhrdzavený…

Jasné, zhrdzavený dánsky bicykel. Čiže je čierny… A ešte som mal aj dámsky, lebo všetci študenti si bicykle zoberú takpovediac z ulice, tak som si ho zobral aj ja a fungoval som s ním celých šesť mesiacov. Na konci som ho odovzdal ďalšiemu študentovi a bicykel koloval.

Bicyklovanie v Dánsku je obrovská téma. Sú tu cyklistické chodníky, na ktorých je počas špičiek doslova zápcha. Keď chcete odbočiť doprava, musíte si to rozmyslieť dopredu, aby ste sa stačili prekľučkovať pomedzi cyklistov. Autá dávajú na cyklistov veľký pozor, netrúbia, ale cyklisti na seba cinkali aj nadávali. Aj mne nadávali, keď som chcel rýchlejšie odbočiť. Mám pocit, že Dáni sú predsa len usporiadanejší ako my.

Čo si si z tejto stáže odniesol?

Odniesol som si to, že všetko sa dá. Utvrdil som sa v tom, čo som si myslel aj predtým, že architektúra je naozaj všeobjímajúca disciplína. A že postaviť sa dá naozaj všetko.

Napríklad Bjarke si jednoducho vymyslí niečo, čo sa na prvý pohľad zdá ako totálna hlúposť, ale on sa nepozerá na to, že mu to nejaký úradník zakáže. Pripraví si sadu argumentov, ako úradníka vopred odzbrojiť, aby si presadil svoju zaujímavú myšlienku. A keď to niekedy nie je možné, snaží sa pravidlá ohnúť tak, aby sa to dalo. Možno povedať, že je to z veľkej časti tvorca cesty.

Nie všetky nápady ale vymýšľa Bjarke. Veľakrát sú to študenti, ako sme boli my. Ide však o to zobrať nápad, pochopiť ho, rozvinúť do istej fázy, aby bol prezentovateľný napríklad pre Magistrát Singapúru. A za týmto nápadom bude stáť Bjarke, bude ho vedieť podložiť argumentmi a on je v tomto úžasný.

Keď je to už dnes svetová značka, asi sa mu to darí jednoduchšie, však?

Áno, ale v roku 2007 to ešte nebola celosvetová značka a v tom čase mal realizovanú jednu stavbu, ktorou bola maličká lodenica. A realizoval druhú, väčšiu bytovku 8 House.

Máš naňho aj kontakt pre prípad, že by si mu chcel napísať?

Naňho konkrétne nemám, ale mám kontakt na Kai-Uwe Bergmanna, ktorý je druhým riaditeľom. Mali sme veľmi dobré vzťahy a keď potrebujem referenciu, napíšem jemu.

Presuňme sa teraz na domácu scénu. Ako architekt máš svoj ateliér so Soňou Pohlovou, svojou partnerkou. Kedysi ste sa volali Nice architects, dnes ste NICE&WISE, a to je napríklad zaujímavé. Aký to má dopad, keď vás ľudia poznali pod jednou značkou a teraz máte inú?

Architektúre sme sa venovali, odkedy som sa vrátil z Dánska. Mal som dobrý pocit, svojím spôsobom sa nám darilo. Robili sme menšie bytovky a zúčastňovali sa súťaží, napríklad v austrálskej súťaži sme skončili na 2. mieste. Z viacerých súťaží sme si odniesli odmeny alebo ceny, bolo to pekné obdobie. Všetko sa pretransformovalo vtedy, keď sa nám narodilo naše prvé dieťa. Dá sa povedať, že tu skončili Nice architects.

Dovtedy sme v istých momentoch mali aj desať klientov a teraz to už nebolo možné. NICE&WISE je voľné združenie architektov, firma, kde robí Soňa a kde robím ja, a názov je akoby pokračovanie. Na 90 percent sa však venujeme Ecocapsuliam. Momentálne je pre mňa architektúra naozaj len večerná aktivita, ale už plánujem, že sa to zmení. Takže plánujem aj to, že by som zmenil názov firmy. Zase.

Aké to je mať ženu architektku? Viete sa na veciach dohodnúť?

My spolu ani veľmi nerobíme. Ona sa venuje viac interiérom a ja skôr stavbám.

Takže sa profesijný život neprenáša do vášho súkromia?

Nie, profesijné dianie nikdy nebolo problémom, vždy sme sa vedeli dohodnúť. Máme spolu ateliér, ktorý by som momentálne ani nenazval ateliérom. Našou hlavnou činnosťou sú Ecocapsule, ktoré navrhujeme, vyrábame aj predávame. To znamená, že firma má práve tieto divízie – development, výrobu a predaj, marketing.

Nie je to teda štandardný ateliér, kde prevažuje zložka navrhovania. Snažíme sa však zachovať myšlienku, atmosféru, že všetko sa dá a to, čo sme sa naučili v zahraničí, chceme posúvať ďalej a aplikovať na trochu iné situácie.

Plynulo si prešiel k Ecocapsule, môžeme teda pokračovať. Skús v krátkosti povedať, ako Ecocapsula začala. Čo to vlastne je?

Máme na to jednu vetičku, a to že Ecocapsula je krásny, mobilný a energeticky nezávislý mikrodom. Táto veta absolútne definuje to, čo capsula je. Najskôr chronologicky vysvetlím, ako sme k nej prišli. Ešte ako Nice architects sme sa v roku 2008 pripravovali na súťaž do Ameriky, kde bolo zadanie navrhnúť menší, mobilný domček, v ktorom sa bude dať bývať a bude sa môcť pohybovať po obrovskom pozemku.

Navrhli sme teda capsulu – obrovské vajce, asi 4× väčšie ako súčasná capsula. Súťaž sme síce nevyhrali, ale všimol si nás Inhabitat, známy architektonický web so zameraním na zelenú architektúru. Vydal o tom článok, kde napísal o súťaži a že podľa nich je najlepší projekt ten náš. Odvtedy sa nám ľudia začali ozývať, celé to získalo pozitívnu dynamiku a začali sme sa projektu viac venovať z hľadiska udržateľnosti, technológií, konceptu a idey. Ja vždy hovorím, že sme tomu venovali za pár rokov pár hodín, nedali sme tomu viac energie a času. Až kým neprišiel rok 2014, keď kulminovala éra startupov.

V tom čase sa konala konferencia Web Summit v Dubline, kde sľubovali, že kto prihlási svoj startup, pôjde na prednášku Elona Muska. Veľmi som sa tam chcel dostať, opísali sme teda capsulu ako startup a poslali. Lístky nám nejako ostali a Elona sme nestretli, keďže tam bol rok predtým. Išli sme však do Dublinu, kde došlo k prvému stretnutiu capsuly s realitou. Mali sme tu malý stánok, dohodli sme si stretnutia s investormi a získali sme aj prvú spätnú väzbu.

Mali sme vtedy v rukách len maličký model ecocapsule v mierke 1 : 20, a vizualizácie. No investori aj bežní ľudia reagovali veľmi pozitívne, čo nás nakoplo a povedali sme si, že v tom má zmysel pokračovať. Asi v polovici roka 2015 sme vyrobili prvý, sivý prototyp, nazvali sme ho Ecocapsula 0, a objavuje sa v našich prvých videách. Dosiahli sme obrovský virálny úspech, chodilo nám z celého sveta tisíc e-mailov denne, boli sme na CNN, z každej časti sveta sa nám ozývali ľudia, že ju chcú kúpiť. Naozaj to bol obrovský boom.

Začali sme to celé stavať, rovnako ako sme stavali firmu na spôsob startupu. Nie je to vôbec ľahké, má to svoje pravidlá a pre architekta to predstavuje nový svet. Na začiatku roka 2017 sme cez investičnú platformu Crowdberry získali prvú investíciu, čím sme pokročili od fázy prototypov ďalej. Treba však povedať, že na tomto produkte je stále veľa práce. Aj keby som v tomto momente dostal 10 miliónov, veľmi dobre viem, ako by som ich využil, aby bola capsula lepšia.

Všetko je na nej atypické.

Naozaj všetko je atypické. Už len tvar je komplikovaný, hoci práve ten výrazne predáva. Ak by sme spravili kvádrik, neboli by sme tam, kde sme teraz.

V čom je Ecocapsula podľa teba výnimočná? Takýchto maličkých konceptov a možno aj sebestačnejších je veľa, prečo ste práve vy prerazili a s takým úspechom?

Po prvé je pekná, po druhé sa snažíme čo najviac smerovať k energetickej sebestačnosti. To znamená, že vieme byť odstrihnutí od sietí a mať v capsule normálny životný štandard. Viete sa osprchovať, navariť si, vykúriť, pracovať na počítači, zasvietiť si atď. Napríklad na Bahamách v nej viete žiť celý rok. Na Slovensku by to bolo v zime problematické, ale smerujeme k tomu, aby bol čas strávený v Ecocapsuli všade čo najdlhší.

Ako dlho trvá vyrobiť jednu capsulu?

Teraz ju vyrábame zhruba mesiac.

Povieš nám aj predajnú cenu?

Predávame ju za 80 000 eur? dolárov? (nepovedal menu), ale máme svojich distribútorov napríklad v Japonsku, USA, na Bahamách, ktorí si na to dávajú svoju cenu. Napríklad v USA sa predáva za 130 000 dolárov.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Ecocapsule.sk (@ecocapsule.sk)

Máte aj zaujímavých, známych klientov?

Áno, Ecocapsulu má napríklad Susan Sarandon, známa hollywoodska herečka. Hoci má už viac ako 70 rokov, vždy to bola inovatívna pani. Keď sme boli predminulý rok v New Yorku, kolegovia ju stretli, keď sa prišla na capsulu pozrieť. Má pozemok v Kostarike, ktorý je špecifický tým, že sa nachádza kúsok od mora, mimo civilizácie, sietí, v podstate sa tam nedá nič postaviť. Preto sa rozhodla pre toto riešenie. Má teda v sebe nielen idealizmus a novátorstvo, ale aj štipku pragmatizmu.

Zachytil som rozhovor, ktorý s tebou robil britský komik James Corden. Podľa mňa však výpovedná hodnota tohto videa bola nulová, ty si povedal asi tri vety, James Corden tiež. Aké to vlastne bolo?

Zámysel tohto rozhovoru bol ten, že išlo o reklamu na kreditnú kartu. Natáčalo sa v Los Angeles, kam musela prísť aj capsula, takže capsula prvýkrát cestovala letecky do LA. Museli sme riešiť s tým spojené technické problémy, ako ju zabaliť a podobne.

Natáčalo sa 12 hodín s profesionálnym hollywoodskym štábom, behalo okolo nás asi sto ľudí. Mal som napríklad podávača vody, držiaka dáždnika, maskérku a garderobiérku a títo štyria boli k dispozícii len pre mňa. Takže zážitok to bol výborný. Niektoré scény sme robili aj 10-krát. Aj keď to vyzerá, že som povedal tri vety, v skutočnosti som ich za ten deň povedal asi 3-tisíc.

Muselo vás to dobre odpromovať.

Veľmi nám to pomohlo. Keď sa teraz s niekým rozprávam o marketingu, ukážem mu toto video a vidí, čo dokáže capsula. Dokáže to, že sa vám zrazu ozve James Corden a chce s vami niečo natočiť. Hodnota firmy a marketingová hodnota značky Ecocapsule tým veľmi rastie.

Ako architekt si sa vlastne posunul do úplne inej sféry.

Áno, osobne veľa času venujem marketingu, som akoby tvárou capsule a je to celkom zaujímavé. Robím rozhovory, sem-tam natáčania atď. Doteraz som riadil firmu, no nedávno sme najali nového CEO, ktorý preberie značnú časť mojich zodpovedností.

Stále sa však venujem dizajnu, vývoju, pretože pri Ecocapsuli ide naozaj o technický development. Stále prebieha jej prototypovanie, keďže od prvých zákazníkov dostávame rôzne feedbacky. Niektoré veci sa pokazia, niektoré by mohli fungovať lepšie a my sa to snažíme zapracovať. A stále capsulu zlepšovať.

Koľko ľudí má teraz tím Ecocapsule?

Je nás okolo 20. Máme aj študentov, ale základný tím tvorí asi 15 – 16 ľudí.

Takže 15 – 16 ľudí na celosvetové zákazky…

Áno, ale tým, že vyrábame zhruba jednu až jeden a pol capsule mesačne, zatiaľ to stačí.

Kde vlastné sedíte? Kedysi ste ako Nice architects sídlili v Starej Cvernovke alebo v Pradiarni. Kde ste teraz?

V Pradiarni to bolo pekné obdobie. Teraz sme v centre na Moyzesovej ulici, v staršej mestskej vile a je to veľmi pekný podkrovný priestor. Svoju prevádzku máme v Hornom Srní, kúsok od Dubnice nad Váhom – tu je výrobný závod, respektíve by som ho nazval skôr prototypovou dielňou.

Ako vnímaš pracovné prostredie v Pradiarni? Bolo tam vtedy veľa kreatívnych ateliérov rôzneho zamerania, vy ste boli jedným z nich.

Toto obdobie sme si veľmi užívali po ľudskej stránke, ako aj po tej odbornej. Naozaj stačilo vbehnúť do niektorých z vedľajších dverí a mohli sme nadviazať spoluprácu. Ak sme hľadali grafického dizajnéra alebo fotografa, jednoducho sme ho našli na mieste.

Rozmýšľali ste, že by ste neskôr išli práve do Novej Cvernovky, kde sa gro týchto ľudí sťahovalo a v súčasnosti tu vytvárajú druhý kreatívny hub?

Chvíľu sme mali také úvahy, ale už sme rozbiehali Ecocapsulu. Z hľadiska presunu sa naše plány skomplikovali a už sa nám nechcelo pracovať na obnove, boli sme leniví.

Si rodený Bratislavčan. Skús nám povedať, čo máš na Bratislave rád alebo kam chodievaš a prečo.

Na Bratislave mám rád mierku. Keďže som žil v Kodani, Paríži, Barcelone, Dubline, Bratislava je z nich naozaj najmenšie mesto, čo mi vyhovuje a mám to tu rád. Páči sa mi, že je tu veľa zelene. Autom sa dá za 10 minút odviezť mimo mesta. No a je tu veľa vodných plôch, čo mi chýbalo napríklad v Paríži. Boli tam dva-tri mestské bazény ale vybehnúť sa okúpať do Čunova, to tam neexistovalo.

Áno, je tu všetko veľmi dostupné. Podľa mojej skúsenosti, ak je človek v zahraničí, zistí, že to tu nie je také zlé, ako sa zvykne prezentovať.

Nikdy som nemal pocit, že to tu vyzerá zle. Vždy som mal Bratislavu rád a rád som sa sem zo zahraničia vracal. Teraz mám pocit, že je tu tendencia veci zlepšovať aj po profesionálnej stránke. Tým, že Bratislava je vlajkovou loďou Slovenska, aj blízkosťou Viedne je tu najvyšší HDP a trošku iný štandard ako vo zvyšku Slovenska. Myslím si, že sa nemáme na čo sťažovať.

A máš aj pocit, že slovenská architektúra sa posúva dopredu?

Toto vnímam dosť rozpačito. Slovenská architektúra sú budovy, ktoré sa mi páčia, ale celkovo mi príde málo odvážna, o väčšom experimente ani nehovorím. Chýba mi tu takéto slovenské špecifikum.

Architektúra svojím spôsobom odráža spoločnosť. Zrejme sa musí najskôr posunúť spoločnosť, aby sa mohla posunúť architektúra.

Áno, ale napríklad nemám pocit, že v Česku je spoločnosť zásadne iná a pritom architektúra je omnoho ďalej.

Áno? A v čom?

Práve v tom experimente a možno aj v menších veciach. My ideme stále v zabehnutých koľajach a posúvame sa pomaličky. Keď si človek pozrie CEZAARa, nedá sa mu veľa vytknúť – je to dobré, ale nie výnimočné. Ak beriem CEZAARa ako meradlo slovenskej architektúry, kde sa prezentujú vybrané stavby, mám pocit, že v priebehu rokov ideme v jednej línii. To mi na slovenskej architektúre prekáža.

Rýchle otázky

Aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

Asi kniha, ktorú sme s Katkou Trnovskou napísali, Vlna 68 – 84. Na neúspechy sa však snažím nahliadať relatívne, rovnako ako na úspech. Napríklad aj od Ecocapsule malo veľa ľudí očakávania – že bude oveľa ďalej, že ich budeme chrliť stovky. Niekomu sa to môže zdať ako neúspech, ale mne to príde z hľadiska zdrojov a podmienok, ktoré sme mali, ako úspech.

Je to dvojtvaré, rovnako ako moja architektonická kariéra – tým, že som začal robiť Ecocapsulu, prestal som sa zrazu venovať architektúre a pritom ju milujem. Aj to som chvíľu pokladal za neúspech, pretože pre mňa je architektúra viac ako Ecocapsula.

Byt alebo dom?

Bývam v dome, ale mám predstavu, že by som mal pekný byt.

Nejaký industriálny loft? To je taká architektonická predstava.

To nie, mal by byť pri lese, mať veľkú terasu a vôbec to nemusí byť industriálny loft. Mohla by to byť bytovka s 8 bytmi, mali by sme záhradu, v ktorej by sme všetci grilovali. Ak by som nechcel byť s ľuďmi, bol by som na svojej terase.

Si takýto komunitný typ?

Ale nie, so susedmi by som bol dva dni do roka, inak by som stále trávil čas na tej svojej terase. Páči sa mi, že by som mal možnosť výberu.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

Mám ich veľa, ale asi to, že som úprimný. Niektorých to dosť štve, lebo poviem všetko. Už som počul aj názor, že som prostoreký.

Aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?

Zvyknem hovoriť, že halušky a naozaj to tak je. Bryndzové. A potom rôzne ázijské jedlá a talianska kuchyňa.

Kávenky alebo kakaové rezy?

Kakaové rezy.

Prečo?

Neviem, chutia mi viac. Nepijem kávu, ale mám rád chuť kávy. V tomto sú však podarenejšie kakaové rezy.

Aký je tvoj obľúbený písací alebo kresliaci nástroj?

Hocičo, čo je poruke. Nie som architekt, ktorý musí kresliť napríklad len 6B ceruzkou. Je to podľa mňa úplne jedno.

Takže ešte kreslíš ceruzkou.

Jasné, mám diárik, slovníček, kde si kreslím a je mi jedno, čím. Hlavne nech to píše, môže to byť aj voskovka.

Kde berieš inšpiráciu na svoje projekty alebo nápady? Máš špeciálne miesto? Psychické nastavenie?

Treba sa optimisticky pozerať okolo seba a inšpirácie prídu. Nemám nič špeciálne, jednoducho sa pozerám, snažím sa to prepojiť s tým, čo mám v hlave a niečo z toho vypadne. Najlepšie nápady mám v noci, aspoň ja si myslím, že sú najlepšie.

A ráno si ich pamätáš?

Pamätám, pretože pracujem aj do jednej – druhej v noci a okolo polnoci je to úplne najlepšie. Odjakživa som to tak mal.

Architekti a čierne oblečenie. Aký máš na to názor?

Pozri sa na mňa, nie som až taký čierny. Podľa mňa je to úplná blbosť, príde mi to trochu ako póza.

Názorov na to, prečo architekti nosia čierne oblečenie, je veľmi veľa, dokonca existuje kniha v zmysle milión dôvodov…

Chápem aj praktickosť toho všetkého, ale ja sa obliekam podľa toho, akú mám náladu a aký mám vkus. Mám pocit, že mám širší záber aj čo sa týka farieb. Potom je aj druhá stránka – architekti a biela omietka, keďže veľa stavieb je bielych, a prečo nepoužiť marhuľovú – to je ďalšia diskusia.

Náš čas sa naplnil, som veľmi rád, že si dnes prijal moje pozvanie a takto zaujímavo rozprával. Držím ti palce, hlavne s Ecocapsulou, ktorá vás teraz najviac zamestnáva, ale, samozrejme, aj v tom, aby si robil viac architektúry.

Ďakujem za pozvanie a bolo to veľmi fajn, teším sa.