Ilja Skoček: Architektúra sa nedá dodatočne vylepšiť ako chybný softvér alebo nevydarený grafický dizajn

Povedali by ste o ňom, že je introvert? Nie? Tak je. Pomerne veľký. Jeho svojský humor a zmysel pre detail sa nedá nemilovať.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Veľký pracant, detailista a v neposlednom rade skvelý architekt, ktorý má rád spätnú väzbu. Najlepšie pozitívnu. Tá u neho vždy padne na úrodnú pôdu. S Iljom sme sa rozprávali nielen o architektúre, jej radostiach a strastiach, ale i o tom, ako sebakriticky je k svojej role otca, aká je jeho mama architekta a prečo rád cestuje s bratom Martinom Skočekom, taktiež významným architektom.

Vy ste zaujímavý fenomén (aj) čo sa fungovania v rámci sociálnych sietí týka. Nemáte web, Instagram a ani FB. I napriek tomu o vás vôbec nie je možné povedať: „Kto nie je na sociálnych sieťach, akoby ani nebol.“ Vy fungujete, dokonca veľmi úspešne. Ako si k vám klienti nájdu cestu?

V čase, keď som začínal a snažil sa presadiť, sociálne siete neexistovali a aj webové stránky boli ešte v plienkach. A tak zrejme dodnes naivne žijem v tom, že úplne postačuje, keď to, čo robím, je kvalitné, že to dobre slúži alebo sa to ľuďom páči. Teda, že kto chce, si ma nájde, že sa to predá samo. Keďže roboty máme naozaj dosť, vyzerá to, že mi tento archaický vzorec zatiaľ funguje. Ale nevylučujem, že sa to zmení.

Zaujímavé je aj to, že stále fungujete ako sólový hráč, maximálne si pozývate iných stabilných kolegov na spoluprácu. Tento model je v mnohých smeroch ojedinelý. Nie je náročné takto pracovať?

Je pravda, že na menšie zadania si v ateliéri vystačíme sami, s inými architektmi som pracoval hlavne na súťažiach. S Matejom Siebertom sme robili súťažný návrh na Riverpark, s Oliverom Sadovským a Matúšom Vallom sme vyhrali súťaž na rekonštrukciu SNG, s Jánom Pavúkom súťaž na dostavbu MZV a dva roky dozadu s Dankou Ščepkovou súťaž na dostavbu divadelnej fakulty VŠMU.

Roky som spolupracoval s Igorom Čiernym a často sa vraciam k spolupráci s mladším bratom Martinom. Pravdou teda je, že som sa o spoluprácu pokúšal viackrát, lenže nikto so mnou dlhšie nevydržal.

Ako získate spätnú väzbu? Máte o ňu záujem? Je spätná väzba v našej profesii dôležitá a nevyhnutná? Kto vám ju poskytne najrelevantnejšiu?

Profesiu architekta vnímam ako službu klientovi a zároveň ako službu spoločnosti alebo prostrediu, do ktorého architekt vstupuje a formuje ho. Spätná väzba v tomto vzťahu je pre mňa naozaj veľmi dôležitá. Vedieť, že to, čo som vymyslel, navrhol a dotiahol do kvalitného výsledku, splnilo očakávania a dobre slúži svojmu poslaniu, ma napĺňa zadosťučinením. A pozitívna spätná väzba je v podstate pochvala. A tá u mňa vždy padne na úrodnú pôdu.

Ako radil ženám Milan Lasica: „Chváliť, chváliť, chváliť, ráno, na obed, večer… Muža nemôžete prechváliť.“ Osobitnou kapitolou je potom spätná väzba odbornej verejnosti vo forme nominácie alebo ocenenia cenou CE ZA AR. Uznanie medzinárodnej poroty architektov je pochvala, po ktorej sa dá kráčať chvíľu po svete aj meter-dva nad zemou.

V kontexte s vami počúvame často o vašom otcovi. Môžeme sa rozprávať o mame, ktorá je taktiež architektka? Na ktorých dielach pracovala a kde si jej tvorbu môžeme pozrieť?

Mama robila veľa interiérov, z ktorých existuje už len zopár, z tých zachovaných sú to napríklad vstupné priestory budovy rozhlasu. Na niektorých robila spolu s otcom, niektoré robila sama. Časť z nich zanikla spolu so zbúraným Istopolisom. V Piešťanoch realizovala nádhernú, ale už doničenú stavbu Zotavovne Váh a zatiaľ neobjavenú a nedocenenú, ale celkom dobre zachovanú stavbu Zotavovne Signál s úžasným átriom a pôvodnými autorskými svietidlami.

Čo vás na nej najviac inšpiruje? Dala vám nejakú radu, podľa ktorej sa riadite alebo si na ňu pri tvorbe často spomeniete?

Fascinuje ma, ako architektúrou stále žije. Stále rieši rôzne fiktívne zadania a je v nich úplne nekompromisne moderná. Poteší ma, keď mi niečo pochváli, je to znamenie, že nejdem nesprávnym smerom.

V našej „bubline“ ste známy aj tým, že si veľmi zakladáte na čase strávenom s rodinou a deťmi. Máte troch synov. A ste vnímaný ako ten, ktorý nimi žije. Čo si na vzťahu s nimi vážite najviac?

Znie to pekne, ale ja som pomerne sebakritický k svojej role otca. Rovnako ako v práci, vždy viac vidím to, kde som zlyhal alebo mohol urobiť viac. Vidím, čo všetko som zmeškal a už sa nebude opakovať. Navyše mám v tomto dosť selektívnu pamäť, tak ani neviem byt objektívny. Zdravie a šťastie detí je ale pre mňa nadovšetko. Raz mi niekto povedal: „Pokiaľ sú deti zdravé, všetko ostatne sú šeplety.“ Neviem, čo sú šeplety, ale súhlasím s tým do bodky.

Skončili ste na FA STU, no ako hosťujúci architekt pôsobíte na Stavebnej fakulte. Nedávno ste obhájili profesúru… Profesor Ilja Skoček znie priam fantasticky…

Profesorom som už pár mesiacov. Presnejšie hosťujúcim profesorom som bol menovaný 16. decembra 2023. Učenie ma vždy bavilo a obohacovalo. Ako pedagóg som v rokoch 1999 až 2005 pôsobil aj na FAD STU a zhruba od roku 2017 pôsobím na katedre architektúry SvFSTU. Spolu s kolegami Bogárom, Hermannom a Paňákom vedieme ateliéry v 5. a 6. ročníku.

Aká je nastupujúca generácia architektov?

To si netrúfam súdiť, nie som sociológ. Pracujem s jednotlivcami, z ktorých je každý iný. Sú medzi nimi nadaní, usilovní a ambiciózni, ale aj tí ostatní. Robiť z mikrovzorky, ktorú mám každoročne na starosti, nejaké závery o celej generácii sa nedá. Čo si ale trúfam povedať, je, že v porovnaní s našou generáciou majú obrovské možnosti získavania informácií, poznatkov a skúseností a často to nie je vidieť.

Nevedia, čo je Ring, kto je Harminc, kde bol Dom ROH. Akoby sa spoliehali, že keď bude treba, obrátia sa na Google. Len keď chýba elementárny základ, na ktorom sa dá stavať, ťažko budovať nejakú nadstavbu. Ale možno som len staromódny, naša generácia si tiež vystačila bez latinčiny a gréčtiny.

Čo by ste jej pripomenuli, aké ponaučenie z minulosti, aby neopakovala chyby, resp. z čoho by si mala zobrať príklad?

Necítim sa taký starý ani skúsený, aby som dával nejaké kázania. Čo si ale uvedomujem dennodenne, je, že to, čo ako architekti robíme, to, čo po nás ostáva, formuje prostredie na desaťročia dopredu. Niekedy navždy. Architektúra sa nedá dodatočne vylepšiť ako chybný softvér alebo nevydarený grafický dizajn.

Preto by sme mali zo seba dostať to najlepšie, čo vieme, a apelovať na všetkých, ktorých sa to týka, že pri stavbe je na kvalitný výsledok len jeden pokus. Nič také ako „keď tento dom budeme robiť nabudúce alebo keby sme tento dom robili ešte raz“ neexistuje. O tom je zodpovednosť našej profesie. Naše mestá sa roky plnia dôkazmi, že nie všetci sú si tej zodpovednosti vedomí.

Vo vašej tvorbe nájdeme interiéry, rodinné domy, bytové domy, novostavby, rekonštrukcie, no vytvorili ste i administratívne budovy… Možno povedať, že obsiahnete akékoľvek zadanie?

Mám na našej práci rád, že je pestrofarebná. Robíme vždy na inom zadaní, pre iného klienta, na inom mieste, v inom kontexte. Napriek tomu, že ten záber je skutočne široký, sú typológie, napr. nemocnice alebo školy, na ktoré si vôbec netrúfam, s ktorými nemám skúsenosti ani náležité vedomosti.

Nedá sa písať poézia, keď neovládate gramatiku a nemáte slovnú zásobu. Nedávno som odmietol účasť v súťaži na veľký školský campus. Nevedel som si predstaviť, že by som s mojimi povrchnými a narýchlo pozhŕňanými múdrosťami k takémuto zadaniu vedel byť pri jeho obhajobe a prezentácii presvedčivý.