Ilja Skoček: Mali sme doma obrovský neporiadok, všade boli samé výkresy, obrazy, rôznorodosti od výmyslu sveta

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect. Tento rozhovor sa nahrával v júni 2021 a hosťom bol Ilja Skoček.

Meno Skoček rezonuje na slovenskej architektonickej scéne už viac ako 50 rokov najmä vďaka vášmu otcovi, Iljovi Skočkovi staršiemu. Aké je vyrastať v rodine architektov?

Musím to doplniť: môj otec je architekt, moja mama je architektka, môj starší brat je architekt a môj mladší brat je tiež architekt. Asi je to taká genetická porucha. Ale aj Pavol Paňák ma dve dcéry architektky a Martin Kusý, syn architekta, má tiež dve deti architektov. Takže sa to proste takto nejak stáva. A to nielen pri architektoch, zrejme aj v iných profesiách. Moji dvaja strýkovia sú lekári a ich všetky štyri deti detto.

Takže keď sa stretnete, nemáte sa o čom inom baviť…

Dá sa to tak povedať. Myslel som si, že táto porucha je iba v našej rodine, ale keď som sa bavil s jedným z bratrancov, povedal mi, že oni sa doma s rodičmi lekármi tiež nebavia o ničom inom ako o medicíne. Asi je to normálne. Neviem, ako je to pri iných profesiách, či povolanie rodičov ovplyvní aj deti.

Napokon jeden z mojich synov , tiež Ilja, chce byť architekt. Nemám pocit , že pre to niečo robí, že by sa o to nejak extra zaujímal. Ale vždy, keď sa ho opýtam, čím chce byť, povie architekt.

Pri obede ste sa teda bavili iba o architektúre?

Rodičia sa, prirodzene, bavili veľa o práci. Nepamätám si, že by sme sa vlastne bavili o niečom inom. Dnes, keď sa stretnem s Martinom (Martin Skoček, architekt), tak sa tiež nebavíme o deťoch. Naše rozhovory sa zvyčajne uberajú k architektúre.

Chceli by ste sa baviť aj o niečom inom?

Veľmi rád. Veľmi by som chcel mať skutočné hobby. Ľudia zbierajú známky, chodia na motokáry, robia veľa zaujímavých vecí. Nič také nemám a nebudem sa predsa učiť hrať na klarinet iba preto, že sa to má. To mi nejde.

Ako u vás prebiehajú rozhovory?

S otcom bývame spolu relatívne málo. A keď sa stretneme, opýta sa ma, čo práve staviam. S Maťom som častejšie aj pracovne, plus chodíme na spoločné výjazdy po rôznych mestách. Boli sme takto v Tokyu, Kodani, Berlíne, kade-tade… Prebicyklujeme mesto krížom-krážom, ale v podstate bez slov. Bavíme sa len o tom, čo nie je jasné. A kam sa pôjdeme najesť. No a vždy si urobíme trápne selfíčko – dve hlavy, za ktorými je nejaká ikonická stavba. Máme to ako spomienku.

Prečo už tretia generácia Ilju?

Tak to vyšlo.

Aké máte korene? Ilja nie je slovenské meno.

Ilja je ruské meno, resp. Eliáš, Elias je pôvodne hebrejské, keďže bol jeden prorok Eliáš. Dokonca Ilja a Eliáš majú meniny v ten istý deň. Môj dedo z otcovej strany, ktorého som videl asi raz v živote, bol za prvej republiky ľavicový novinár, pracoval v Rudom práve. Asi chcel takýmto spôsobom prejaviť svoju afinitu k ľavicovému smerovaniu. Možno si myslel, že ak bude jeho syn Ilja, že tým zvestuje svetu svoj svetonázor. Ale to som si teraz vymyslel.

Rodičia vám postavili dom. Bývate kúsok od centra a Bratislavského hradu. Keď som si ho včera pozeral na Google Street View, zaujali ma dve veci. Prvou je bytový dom Bonaparte, ktorý sa nachádza bezprostredne oproti, tak by som sa rád opýtal, aký máte k nemu vzťah, a druhá vec, že vlastne nemáte v rámci plotu vstupnú bránu. Začnime bytovým domom.

V týchto miestach som vyrastal a prežil celé detstvo. Hovorilo sa, že Napoleon sa odtiaľto zo Somárskeho vrchu pozeral na Bratislavský hrad. Napriek tomu som pravdepodobne jediný, kto o Bonaparte povie niečo pozitívne.

Na tomto našom severnom Balkáne mohol mať aj 8 poschodí a vôbec by ma neprekvapilo, keby mal 12. V období, počas ktorého vznikal, by to nebolo nič výnimočné. To, že má iba 4 poschodia, je v zásade dobré. Škoda, že pôsobí trochu ako plechová karoséria. Nestarne. Vždy bude vyzerať ako naleštený blatník, pretože pri tomto fasádnom prevedení sa pekne zostarnúť nedá.

Druhá vec je tá, že pod celým pozemkom sú garáže, nemajú tu šancu vyrásť ani malé stromy, tobôž nie veľké. Kedysi tu rástli veľké duby, dnes nehrozí, že by ten dom pozakrývala milosrdná zeleň a stratil sa za jej korunami. Celá stavba je vystavená na obdiv ako taký zlatý zub.

Takýto názor som vôbec nečakal.

Tento dom má komplikovaný príbeh, ktorý začal myslím tvoriť ešte ateliér Breza Malovaný, neskôr ateliér Cakov-Makara a pokiaľ viem, Ľubo Hurajt tomu dodal finálny „look“. To, že vznikol na tomto mieste, nie je chyba architektov. Povolenie udelilo mesto.

Pôvodne tu malo byť planetárium, na ktoré boli vraj už kúpené základné súčiastky. Neviem, či je to pravda, to sú také bratislavské „skazky“. Dlho tam boli unimobunky pamiatkového ústavu, neskôr nejaké firmy… Už sa budem opakovať, ale to pozitívne, čo vidím na celom projekte, je, že v časoch vzniku tam niekto nenavrhol 12 poschodí, pretože by si ich asi vedel aj presadiť.

Druhá drobnosť, ktorú som si všimol, bola, že nemáte vstupnú bránu v rámci plotu. Je tam iba plot.

Bránka tam bola. Tvorili ju mosadzné dvere, ktoré navrhla mama. Ale raz padli a boli také ťažké, že sa nedali ani len zdvihnúť, nieto opraviť. Mama tam stále býva, my deti sme už všetci inde. V nadstavbe, kde som kedysi býval, mám ateliér, čiže to mám trošku pod dozorom. V zásade však nevieme, čo s domom bude, ako sa s ním vysporiadame, ako to uchopiť.

Raz, keď sme mali poruchu s kúrením, sme si povedali, že to už celé poriadne opravíme. No ostali sme zaseknutí v stave, v ktorom sme zrazu nevedeli, ako to vlastne chceme zrekonštruovať, či na pôvodný stav, či to dispozične prerobíme, alebo to úplne „upgradneme“ na iný účel . Doteraz sme sa nerozhodli. Dom držíme v akejsi provizórnej poloúdržbe. Tomu zodpovedá aj tá bránka.

Viete si predstaviť, že by ste tam bývali? Dom je priestorovo kvalitný, svojím spôsobom unikátny…

Je unikátny. Ťažko to vysvetlím, ale keď si pozriete jeho pôdorys, tá kvalita sa ťažko číta. Niektoré pôdorysy domov bývajú veľmi čitateľné, pozriete sa na ne a presne vidíte, čo kde je, čo s čím sedí a ako je to vymyslené. Z pôdorysu tohto domu nie je zrejmé nič o kvalite priestoru, ktorá je v dome cítiť. Mám k nemu hlboký citový vzťah.

Raz sa mi snívalo, že tam býval niekto iný a pozval ma na návštevu, prišiel som a v dome bolo všetko ako kedysi, keď sme tam bývali, nábytok navrhnutý mamou, sochy, vázy, obrazy, knihy… Vzalo ma to. Mal som až úzkosť z toho, že by sa ten dom nejako zmenil. Točil sa v ňom film Ikony, niečo z neho tam je vidieť.

Bolo vtipné, keď váš ocino povedal, že ten dom je super, a zrazu prestrih na vás a Maťa, že „šak tu sa nedá bývať“.

Áno, otec to podával tak pateticky, chcel som ten jeho „sirup“ trochu riediť. Je pravda, že v dome nie sú dvere, to znamená, že pocit súkromia tam je obmedzený, respektíve nie je. Snažím sa nájsť vhodné slovo, ktoré by definovalo súkromie toho rodinného domu. Určite nás to nejako formovalo alebo deformovalo. Keď vyrastáte v takomto prostredí, musí vás nejako poznačiť.

V Ikonách otec povedal, že priestor tvoril stenami, ich skladbou zabezpečil intimitu. Dvere na WC ste mali?

Ale áno, samozrejme, aj do kúpeľne a špajze. Určite je pravda, že dom je v niečom jedinečný. Týchto tehlových domov je zopár, tuším tri-štyri, Ivan Matušík mal podobný a aj Ferdinand Milučký. Je to postavené z klasických tehál, ktoré rodičia ukladali jednu po druhej. Vždy v sobotu a nedeľu. Rok stavali jedno podlažie.

Čo tepelná izolácia?

Nie je žiadna, načo, len 45 múr, veď všetky staré domy majú 45-centimetrové múry. Minulý rok sme na Godrovej rekonštruovali dom cca z roku 1907, tam sú tiež 45 múry. Nie je to zateplené a normálne ho vykúrite.

Keď ste bývali v tehlovom dome, inklinujete k požívaniu tohto materiálu?

Samozrejme. Na Kalvárii sme stavali rozsiahlu tehlovú vilu, nedávno sa začala výstavba tehlových domov Wachtmeister na Kolibe. Tehlový dom dokončujeme aj v Prahe. Mnohé diela máme postavené práve z tehly, s obkladom alebo vo forme predsadenej prevetrávanej fasády. Tehla je materiál, ktorý pekne starne, obrastie machom, zatečie parapet, zmyje vám z atiky špinavú vodu a do tehly sa to pekne vstrebe. Neprekáža jej to.

V Ikonách ste spomenuli takú peknú drobnosť. Aj s Maťom ste sa zhodli, že ste sa domov hanbili priviesť návštevu, že u vás vlastne nikto nikdy nebol. Prečo ste sa hanbili niekoho priviesť domov?

Tak kategoricky by som to zas netvrdil, pár ľudí k nám chodilo. Prečo sme sa hanbili? Možno to súviselo s niečím iným, neviem. Mali sme doma obrovský neporiadok, všade boli samé výkresy, obrazy, rôznorodosti od výmyslu sveta. Otec hovorieval, že v tomto dome nesmie byť žiadna horizontálna plocha, pretože na každú sa automaticky niečo položilo, napríklad hŕba časopisov, kníh.

Takže to bolo ako „stolička, ktorá sa mala narodiť ako skriňa“?

Možno, vo filme Ikony je to pekne vidieť. Ak sa pozriete na schodisko, ktoré je zboku otvorené a nemá zábradlie, všimnete si, že na každom schode je kopa niečoho, napríklad vyžehlené košele, uteráky, časopisy, knihy, tašky…

Ešte je tam aj taký 30-centimetrový múrik, ktorý tvorí z jednej strany schodiska zábradlie, na ktorom vidno všetko možné. Navyše sme sa doma nevyzúvali a keď som k niekomu prišiel na návštevu, bol som prekvapený, že som vyfasoval papuče.

Môžeme sa teda zhodnúť na tom, že vás rovnako ako Martina tento dom ovplyvnil a formoval. Čo ste si z neho zobrali? Čo považujete za kvalitný rodinný dom, keď ho navrhujete?

Neviem, či na otázku, čo je kvalitný rodinný dom, poznám odpoveď. Asi taký, ktorý dobre slúži tomu, komu je určený. Robili sme dom, respektíve modernú vilu, kde som si po čase všimol, že ho klient nevie naplniť, zariadiť svojím životom, obrazmi, knihami. Keď dokončím stavbu, odovzdávam akoby polotovar v tom zmysle, že už nechávam na majiteľoch, nech si ho zabývajú. Nech si ho dokončia na svoj obraz.

Nehovorím o dekorovaní, zabývanie sa je zvláštna téma. My sme boli v otcovom dome a ateliéri obklopení obrazmi, mapami, haraburdami, knihami, časopismi, vecami z ciest… Mali sme kopec kadejakých rároh, ktoré iní asi nemajú, ten interiér bol prirodzený, vychádzal zo spôsobu života a zážitkov celej rodiny.

Aj z vás sa stal taký „skladník“ ako z ocina alebo máte rád menej vecí? Z vašej aj bratovej tvorby vidno, že inklinujete k minimalizmu. Súvisí to možno aj s tým, že ste mali doma sklad?

To je diskutabilné. Tvorba, resp. jej výsledok sa fotí v istej fáze jej ukončenia. O tom, kedy sa bude fotiť, rozhodne architekt, keď už má pocit, že je to hotové a fotogenické. Väčšinou je to bezprostredne po dokončení a pred nasťahovaním, teda skôr, ako tam vznikne ten nános.

U nás doma je dnes tiež kvantum vecí, obrazov a fotiek, ktoré už nemáme kam vešať. Moja žena je ale vyhadzovačka, tak to drží na uzde. To už sa o mojom ateliéri povedať nedá, tam to kypí. Mám kamarátku zo školy v Lyone, ktorej priateľ miluje a zbiera knihy a obrazy.

Celý jeho byt tvorili steny s regálmi plnými kníh a popred ne vešal obrazy, čo je podľa mňa fantastické. Príde mi to vtipné a veľmi výtvarne bohaté, vytvára to akoby brokátovú látku, ako výšivku popretkávanú knihami a obrazmi.

Ako vnímate vzťah architektúry a umenia?

Skúsim tu otázku zúžiť na vzťah priestoru a umeleckých predmetov. Architektúra, resp. priestor, ktorý vytvára, je riešený tak, že už s umením počíta. Keď navrhujem prázdnu stenu, predpokladám, že bude doplnená obrazom. Alebo fotografiou. Keď vytvorím nejaký záliv v priestore, rátam s tým, že tam patrí socha alebo plastika. Tak je to myslím od nepamäti, príkladov z histórie je veľmi veľa… Samozrejme, nie každý z našich klientov má k výtvarnému umeniu blízko.

Raz k nám prišiel známy na návštevu do starého bytu a ostal prekvapený, že máme steny plné obrazov. Vypytoval sa, kde sme ich kúpili, koľko stáli a načo nám vlastne sú? Andrea mu povedala: „Vieš, Dušan, keď sa raz odtiaľto budem sťahovať, všetko tu nechám, obrazy a knihy budú to jediné, čo si zoberiem.“ To mi prišlo veľmi výstižné a pekné. K výtvarnému umeniu musí mať človek vzťah. Podobne ako k hudbe alebo k literatúre.

Keď navrhujete dom a jeho priestory, viete, kam umiestnite konkrétne diela, alebo neviete, akú zbierku umenia má majiteľ?

Platí, že robiť rodinný dom je veľmi náročné zadanie. Musíte ho trafiť človeku, ktorý tam bude bývať. On sa tam musí cítiť dobre. Ak viete, že sa umením nezaoberá a nikdy nebude, tak s ním pri navrhovaní nebudete rátať.

Naopak, sú aj situácie, keď majú majiteľa toľko umeleckých diel, že sa nevedia rozhodnúť, ktoré použijú a kde. Nechcem však nikomu podsúvať, aby si kupoval umenie, ak k nemu nemá vzťah. A už vôbec to nemá vyznieť tak, že kto si ho nekupuje, je trubiroh. Videl som krásny dom bez umenia naplnený loveckými trofejami, starými mapami alebo kazetami so zbierkou motýľov.

Pri rodinných domoch si ale treba hlavne ujasniť to, či ste vôbec tým správnym architektom, ktorý má klientovi dom navrhnúť. Tvorba domu je ťažká úloha, dlhá robota, vstupuje do toho veľa subjektívnych faktorov. Je bežné aj to, že si ľudia až naživo v dome uvedomia, čo dovtedy videli iba na vizualizáciách či v pôdoryse.

Máte nejaké tipy, triky alebo radu, ktorú ste nabrali svojou životnou skúsenosťou? Čo treba urobiť pre to, aby sa návrh a vízia pretavili do dobrého výsledku?

Nikto nemá patent na to, aby svojím štýlom alebo názorom vyhovoval všetkým. Na základnej škole nás učili množiny a podmnožiny. Na takej zelenej tabuli bola veľká množina, taká tá elipsa, a v nej dve malé podmnožiny, ktoré sa buď dotýkali, alebo mali prienik. Ja mám svoj názor a predstavu, ktorú nie som ochotný opustiť, klient má tiež svoju víziu. Čím je ich prienik väčší, tým lepšie. Ale stáva sa, že sa tie dve podmnožiny ani len nedotknú, to znamená, že kreslím niečo, s čím už prestávam byť spokojný a klientovi sa to ešte ani len nezačína páčiť.

V takom prípade, zdá sa, to celé nebude fungovať. Je dobré to pochopiť už na začiatku. Raz dávno som sa rozprával s brazílskym architektom Marciom Koganom, ktorý robí hlavne súkromné vily. Povedal, že si v ateliéri dávajú veľký pozor na to, aby správne odhadli klienta už na začiatku. Pretože práca s nesprávnym klientom stojí ateliér 4-krát viac roboty navyše bez istoty bezchybného výsledku. Kogan si to takto nejako spočítal. Ale to platí aj opačne. Je dôležité, aby aj klient pochopil, že daný architekt pre neho nemusí byť tým správnym.

Ak si to nevyjasnia na začiatku, bude to obojstranné trápenie. Pre klienta je to väčšinou jedna veľká životná investícia a prichádza za architektom, aby mu splnil sen, aby mu postavil dom, aby on mohol zasadiť strom… A nakoniec sa to nepodarí. A teraz čo? Začne stavať ďalší dom?

Mnoho architektov hovorí, že ak klient presne vie, čo chce, je to zlé, že architekta už ani nepotrebuje.

To je ten prípad, čo som spomenul. Každý Slovák držal tehlu a betónoval, nikto ho nebude poučovať, ako sa to má robiť. Našťastie sa to tu postupne kultivuje. Osobne vnímam, že profesia architekta u nás získava väčšiu váhu. Samozrejme, sú stále aj majstri sveta, ktorí si vymenia karburátor, navrhnú domalebo napíšu zmluvu.

Už majú len kúsok k tomu, aby začali skladať hudbu alebo točiť film. Je to zvláštne, pretože kto sa vyzná vo svojej profesii, a to akejkoľvek, a robí ju dobre, tak každým dňom zisťuje, akú má hĺbku, aké ponúka poznanie a skúsenosti. Viem, že nič neviem, povedal Sokrates. Kto dospeje do istého stupňa poznania vlastnej profesie, mal by mať rešpekt ku každej inej profesii. Pravdepodobne mu dôjde, že aj iné profesie nie sú len také nič.

Napríklad profesia grafického dizajnéra. Každý architekt si vie urobiť vizitku alebo navrhnúť logo, s prstom v nose. Ale keď to robí grafický dizajnér, je to úplne iný „level“. A takto si vie logo urobiť aj právnik, aj lekár, aj ktokoľvek… ale nechcem filozofovať na túto tému, vlastne vôbec nechcem filozofovať.

Človek, ktorý tomu nerozumie, ten zubár napríklad, si povie, že to by zvládol aj on…

Iba zlý zubár si to povie! Dobrý zubár vie alebo tuší, že je za tým niečo viac. Bol som na jednej prednáške v rámci By Design Conference, kde bol grafický dizajnér zo známeho newyorského štúdia, ktoré navrhlo nové logo pre pražskú ZOO. Celé to však začalo tak, že pražská ZOO vypísala verejný tender na nové logo.

Mohol ho navrhnúť a poslať ktokoľvek. Zadarmo takto získali niekoľko stoviek návrhov a nakoniec nepoužili ani jeden z nich. Dizajnér Sagi Haviv a autor loga pražskej ZOO to vtedy okomentoval slovami: „They got what they paid for.“ Dostali, čo si zaplatili.

Grafický dizajn a architektúra je téma sama o sebe. S Martinom sme v čase, keď Slovenská republika predsedala Rade EÚ, dočasne prerábali Redutu na kongresové centrum a robili sme celý architektonicko-dizajnový manuál. Ako motív sme použili modrotlač, ktorú sme plánovali potlačiť logom.

Nevedeli sme však, aké bude. Na logo prebehla otvorená dizajnérska súťaž. Vyhral ju vtedy 23-ročný výtvarník a dizajnér Jakub Dušička z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jeho logo bolo elegantné a vtipné, ale hlavne presne trafil súlad nášho návrhu so svojím typografickým riešením.

Dobré logo vyzerá dobre na všetkom…

Áno, ale k logám som prešiel preto, že to vlastne začalo pri nás architektoch. No nespravíš ako architekt vizitku?

Slušne sme začali túto epizódu.

A to nie je už koniec?

Vôbec! Poďme sa teraz presunúť do vôd mesta Bratislavy. Začnime rovno s vaším otcom, ktorý spolu s ďalšími dvomi architektmi navrhol veľmi kontroverznú stavbu, a tou je Istropolis. Ako vnímate túto tému?

Neviem, či Istropolis je kontroverzná stavba alebo či je kontroverzné to, že sa má zbúrať. Je to ťažká téma, ktorá je teraz, predpokladám, o búraní.

Áno, ale začnime tým, aký máte k tomuto dielu vzťah vy?

Bol som tam veľakrát ešte za socíku. Je tam taká tabuľa, plaketa, na ktorej je vyjadrená vďaka trom architektom. Na to som bol pyšný, aj keď nielen otec pracoval na tomto diele. Aj mama, ktorá navrhla kino.

Dodnes mám zafixovaný pohľad práve zo vstupu do kina, kde sa zalamovala stena a vzbudzovalo to vo mne fantastický priestorový zážitok. To sa nedá opísať, to treba zažiť, tak ako tie Jankovičove podhľady vo veľkej sále. Ani neviem, kto z mladších poslucháčov tam bol. Chodieval som tam aj v období, keď v Istropolise už dlho nič nebývalo, konal sa tam už iba Zlatý klinec. Istropolis si pamätám z dávnej minulosti aj z tej nie až tak vzdialenej. Tuším som tam bol naposledy pred dvoma rokmi.

V Ikonách, ktoré točil Dano Dekan, je to krásne zachytené. O Istropolise viem relatívne veľa, pretože otec o ňom veľa rozprával, aj v dobrom, aj v zlom. Je to fantastický priestor s krásnym schodiskom, foyer je úžasné. Mám k nemu asi bližší vzťah ako iní ľudia, ale zároveň ho vnímam aj tak, ako to raz výstižne povedal profesor Allford z londýnskeho ateliéru AHMM: „Je to idealistická architektúra, ktorá vytvára okolo seba nie veľmi idealistický urbánny priestor.“

S tým súhlasím, priestor ktorý vznikol okolo toho domu, je kontroverzný. O tom by som sa vedel baviť, prečo je ten dom orientovaný priečelím tak, ako je, kde má hlavný vstup, prečo vznikli mŕtve vnútroblokové situácie medzi Domom techniky a Istropolisom. V tom, čo vzniklo okolo toho domu, nevidím kvalitu, ktorú vnímam vnútri.

Je ale veľká škoda, že sa stále rieši iba Istropolis samotný a nie od budovy Konskej železnice cez Novú tržnicu, vedľa ktorej je nemožná budova železničiarskej nemocnice. Potom je vynechaná rezerva na železničnú stanicu Filiálka, ďalej sa nachádza Istropolis samotný… Donedávna tam boli ešte kúpele Centrál (dnes OD Centrál). Toto celé je z urbanistického hľadiska dosť zúfalý priestor. Keby toto mesto fungovalo normálnym spôsobom, tak by sa pred 20 rokmi urobila urbanistická súťaž a riešilo by sa to ako celok.

Súťaž, ktorá teraz prebehla, riešila len Istropolis. Počítali s niečím, čo bude na mieste filiálky, na čo dodnes nikto nevidel žiadny návrh, iba sa hovorí, čo by tam mohlo byť. To ako keby sa doky v Hamburgu riešili len po častiach. Tie, naopak, boli navrhnuté ako celok. Developerom bolo mesto Hamburg, súťaž vyhral KCAP, ktorý zhodou okolností robí aj Istropolis. Ale ako som povedal, riešia to s tým, že sa nevie, čo bude s Tržnicou alebo Filiálkou… Je to také slovenské.

A dá sa to nejako ucelene vyriešiť, keď je tam taká zložitá križovatka v podobe Trnavského mýta?

To s tým súvisí, v rámci urbanizmu sa rieši aj doprava. Iste, je ťažké sa rozhodnúť, či rešpektovať to, ako to je, alebo čo ďalej. Keď HB-čko dokázalo postaviť kruhový objazd pod zemou na Nivách, tak si povedzme otvorene, že vyriešiť dopravu aj na tomto mieste nie je jadrová fyzika. Je to vec názoru na celý tento kus mesta. Takto je to vytrhnuté z kontextu.

A čo téma búrania?

Z toho je teraz také politikum. Mne sa nepáči, že debata je taká čierno-biela. Nechcem byť advokát developera, ale snažím sa mať spravodlivý pohľad na obe strany, aj na všetko, čo robí Heňa Moravčíkova a architekti okolo nej, ktorí sú za to, aby sa ten dom zachránil. Rozumiem im. Tiež by som bol za to, aby ostal. Nielen preto, že mám k nemu až rodinný vzťah. Ale keď sa na to pozerám spravodlivo z pohľadu developera, je to jednoduchá matika.

Kúpil pozemok s domom v dražbe, o ktorý nikto nestál, nikto ho nechcel. Pár rokov predtým prebehla debata, či si ho neodkúpi mesto a jednotlivé mestské časti ako nejakú rokovaciu sálu. Bolo to v časoch primátora Ďurkovského a cena bola 120 miliónov korún. To sa nestalo, neodkúpili ho. Dom patril odborárom, tí nemali financie na jeho financovanie a starostlivosť.

Nakoniec štát odpredal odborárom aj pozemky pod Istropolisom. To ich totiž brzdilo v tom, aby to celé mohli niekomu predať. Developer to nekupoval s tým, že ide prevádzkovať Istropolis, to nie je jeho core biznis. On chcel kúpiť pozemok, niečo tam postaviť, zarobiť. To je bežná a normálna robota, len u nás je developer zločinec, tak je momentálne nastavená optika. On kúpil dom, o ktorý nikto, ale že vôbec nikto nestál, a ktorého prevádzka bude a navždy je stratová. Keďže je to skúsený developer, vie, čo robí.

Nikdy to nebola národná kultúrna pamiatka, nikto po tej budove 20 rokov ani neštekol, je to marginálna stavba v porovnaní s inými dielami, ako je napríklad krematórium či rozhlas. Vo všetkých publikáciách o modernej architektúre je Istropolis spomenutý iba okrajovo, na zadnej strane. Nikdy to nebola ikona ako iné stavby. V roku 2020 vznikol zoznam, ktorý pripravil najvýznamnejší teoretik architektúry Matúš Dulla.

Spracoval zoznam asi 30 stavieb slovenskej modernej architektúry, pri ktorých by sa malo uvažovať o nejakej forme ich ochrany, či už vo forme NKP, alebo nájsť inú formu ochrany zo strany pamiatkového úradu. Patril tam napríklad most SNP, rozhlas, SNG, ale medzi tými 30 stavbami Istropolis (Dom ROH) nikdy nefigurovalo. Samozrejme, áno, chýba tam aj veľa iných kvalitných a pekných diel, ale Istropolis som nikdy nevnímal, že by mal byť na tomto mieste. Pre všetkých to vždy bol komunistický barák.

Ak by ste boli developerom vy, tak som si istý, že by ste ten dom nekúpili so zámerom zbúrať ho, pretože vidíte tú architektonickú kvalitu…

Ale to nevidí každý. To vidíme my architekti a ešte pár „postihnutých“. Poviem vám príklad: v roku 2003 bola vyhlásená prvá súťaž na rekonštrukciu SNG. Návrhov, ktoré Dedečkovo premostenie búrajú, faceliftujú, orezávajú, obaľujú, prišlo množstvo. Ja mám v sebe zakódované, že je to výborný dom, ale mnohí architekti sa vyjadrili, že je to otrasné.

Aj veľmi známi architekti v súťažných návrhoch premostenie zničili a to sa udialo len pár rokov dozadu. Nemali k SNG nejaký pietny vzťah, nemali pocit, že by bolo treba toto dielo chrániť, to len neskôr precitli.

O tom, že bolo treba chrániť Istropolis, tiež nebolo presvedčených mnoho architektov.

Bol by som rád, keby ten dom ostal, na druhej strane chápem developera. V celom tom procese sa správa maximálne korektne. Evidujem to a proces dobre poznám. Rok sa s otcom a ešte aj pánom Titlom stretávali a dohodli sa na nejakej licenčnej zmluve. Potom vypísali súťaž, oslovil 50 architektov, architektonických ateliérov. 25 prejavilo záujem a vybrali si siedmich, konkrétne MVRDV, Neutelings Riedijk Architects, KCAP, XDGA, ADEPT a ešte niekoho.

Oslovili aj Normana Fostera, ktorý prišiel, povedal, že je to veľmi pekné zadanie, ale že to bude robiť, len ak mu to zadajú napriamo, tak isto zareagoval myslím aj BIG. Pokiaľ viem, vyzval aj slovenské architektonické aterliéry, ale ani jeden sa nezúčastnil. Z mojho pohľadu postupoval developer maximálne korektne – zvolil formu súťaže, mal nezávislú porotu, postupoval rovnako ako YIT na Cvernovku, ktorú teraz v Compasse robíte.

Developer vytvoril kvalitnú súťaž a nešlo mu len o meno. Ak by im išlo o ikonickosť, vybrali by si napríklad MVRDV alebo by nešli cez súťaže a robil by to Foster. Lebo niekedy to nesie okrem toho mena aj isté ospravedlnenie, že veď keď je to MVRDV, ktoré poznáme všetci, tak môže byť výsledkom čokoľvek, ale vybrali si u nás pomerne neznáme štúdio.

Na Cvernovku bola urobená súťaž, ktorej sa zúčastnili české a slovenské architektonické ateliéry. Viete si predstaviť, že by ste robili niečo napríklad do Londýna v takto exponovanej polohe? Dá sa iba z mapy nasať atmosféra územia?

Áno, nemyslím si, že A69 má nasatú Cvernovku, a tieto ateliéry robia po celom svete. Neviem, či je to správne, ale niečo na tom bude, keď to funguje. Vie nasať Foster Berlín, New York, San Francisco, Sydney?

Fascinuje ma práca ateliéru Herzog & de Meuron. Jeden príklad, ako vie niekto plne vnímať miesto alebo tému, rád uvediem: štadióny. Urobiť Allianz arénu, ktorá je famózna, mal som pocit, že to je maximum. Pár rokov na to sme mohli vidieť Vtáčie hniezdo v Pekingu, fantastické a veľmi kontextuálne dielo. Neskôr urobili štadión v Bordeaux.

Keď som videl víťazný návrh, nechápal som, ako je možné, že sa tak perfektne zase „trafili“. Je obdivuhodné robiť tú istú vec a vždy inak, s iným nábojom. Keď som bol mladší, veľmi sa mi páčil Richard Meier. Raz som sa o tom rozprával so spolužiakom v Lyone, ten mi povedal: „He is always doing his white fuck.“ Všade, kam prišiel, si v podstate prostredie uzurpoval svojím rukopisom. Presný opak HM, takže nie, nebojím sa, že by KCAP toto nedokázali.

Načrime ešte do jednej veľkej témy, ktorou je Slovenská komora architektov, ktorej ste od roku 2019 predsedom. Poďme sa pozrieť na to, čo sa tam teraz deje, čo je nové…

Asi by som si mal teraz otvoriť komorovú webstránku.

Prečo ste sa rozhodli, že budete jej šéfom?

To som sa nerozhodol, to sa mi udialo. Nebolo to celkom dobrovoľné rozhodnutie, ale tak to vyšlo. Členom SKA som bol od roku 2003. Aby som mohol samostatne projektovať, chcel som mať autorizačnú pečiatku. Dovtedy som pečiatkoval všetko otcovou, veď Skoček ako Skoček.

Dlho ma komorový život nezaujímal, nevedel som, na čo SKA slúži. Chápal som, že musím platiť ročný príspevok, bral som to ako ročnú platbu za cestnú daň. A predpokladal som, že sa z tých peňazí aj niečo urobí. Vnímal som činnosť komory ako väčšina jej členov.

Na čo je nám SKA?

Môj kolega Kornel Kobák mal na to zaujímavé prirovnanie: predstavme si, že by komora nebola. Na autorizačné skúšky by sme chodili k úradníkom na ministerstve dopravy, autorské spory by riešili úradníci zo SOZA, architektonické súťaže by vypisovali úradníci neviem kde… asi by žiadne ani neboli a CE ZA AR by nahradila Stavba roka.

A teraz si zoberte, že toto všetko je pod jednou strechou, na jednom mieste. Toto všetko rieši vlastná samosprávna organizácia SKA, a ešte omnoho viac. A my architekti platíme členské, aby sme mohli byť sami sebe pánmi a nezávisle fungovať.

Aká je vaša najhoršia vlastnosť?

Som nesystematický bordelár. Ak neberiem do úvahy morálne kvality, tak nesystematickosť je moja silná stránka.

Aký je váš obľúbený neúspech?

V roku 2003 bola vypísaná súťaž na PKO, robili sme ju s Igorom Čiernym a Matejom Siebertom. Projekt sme vypiplali, mastili sme si na tej dokonalosti bruchá. Odovzdalo to iba 10 ľudí, čo nás ešte viac vyhecovalo, vedeli sme, že to horšie ako odmenou skončiť nemôže. A nedostali sme ani smietku pozornosti poroty.

Dnes viem, že sme to mali až zúfalo zlé a pritom tak veľmi sme tomu verili. Ten pád na hubu mi pomohol. Dva roky na to som robil prvú súťaž na SNG s Oliverom Sadovským a Matúšom Vallom, ktorí boli vtedy mojimi študentmi. Oni tomu vtedy veľmi verili a ja som ich držal v tom, že treba prehrať, že neverte tomu, neprežívajte to.

A keď vyhrali, tak sa veľmi tešili. Samozrejme aj ja. Padnúť na nos niekedy prospeje, aby si človek udržal správnu mieru sebareflexie. Mať sebavedomie na prijateľnej úrovni musí byť ale asi tiež fajn.