Imrich Vaško: Jediná šanca pre nás všetkých je byť viac angažovaný

Zaujíma ho všetko, čo sa vzťahuje k vizuálnej kultúre. Ako sám hovorí, je tým, ktorého nezaujíma architektúra alebo architekt, ale ktorého zaujíma vizuálna kultúra a umenie, ktorých dôsledkom je architektúra.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Študenti, stretnutia, festivaly architektúry, chuť cestovať, objavovať stále nové veci, neustať na jednom mieste. To všetko a ešte trošku viac boli témy rozhovoru počas chladného sychravého doobedia pri šálke kávy.

Vzhľadom na udalosti v kultúrnej obci by som sa vás rada opýtala, čo môžeme robiť, aby sme kultúru ochránili?

Jediná šanca pre nás všetkých je byť viac angažovaný. Je to strašné, čo sa deje. Netušil som, že ešte niečo takéto budeme niekedy riešiť. Čakajú nás ešte horšie správy a jediné, čo môžeme robiť, je mobilizovať sa a nenechať si to. My sme mali minulý rok výstavu v Kunsthalle. Bol som hrdý na to, čo sa všetko dá, čo sa všetko deje, aký má kultúrna obec potenciál. Ale to, čo sa deje dnes, je až smiešne a nemôže to takto skončiť. Je to je začiatok konca, je to neudržateľné.

Začiatok konca?

Určite. Začiatok konca ale tých ľudí, ktorí sa správajú nekultúrne, a tých, ktorí stoja teraz pri moci. Doba je teraz veľmi zvláštna. Všade. To, čo sa deje na Východe, čo sa deje na Juhu, v Amerike, čo sa vlastne deje naprieč celou Európou…

Večer som išiel zo školy v Prahe cez Námestie Jana Palacha. Keď sa upálil, mal som 10 rokov. Dôvod, prečo to urobil, je stále veľmi aktuálny. Až teraz vnímam a chápem, prečo tak musel urobiť. Škola, na ktorej v Prahe pôsobím, sa nachádza v tesnej blízkosti Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, kde sa odohrala streľba pred Vianocami.

U nás bol semester už ukončený, ale aj tak som sa cítil dosť blízko týchto fatálnych udalostí. Bol som v stane, ktorý padol na Pohode. Videl som vedľa seba niekoho ležať. To všetko sú „len“ milimetre a minúty, ktoré človek zažije, no v mysli ostanú natrvalo. To iba potvrdzuje, že musíme byť neustále v strehu a bojovať.

Ako ste streľbu v Prahe spracovali?

To sa nedá spracovať. Beriem ju ako udalosť, stále mám pocit, že som si to ešte neuvedomil. Stále sa pozerám zo svojho okna na tie „druhé“ okná. Je to miesto, ktoré poznám v úplne iných situáciách – keď idem na obed alebo keď vystupujem z metra alebo garáže. Vlastne stále okolo tých budov chodím a zrazu to je ako nejaký videoklip, ktorý by sa ma ani netýkal a neviem si predstaviť ho zažiť. Práve tým, že som tam osobne v ten deň nebol. Ale študenti mi referovali, čo sa tam dialo.

A teraz mi to vlastne pomaly dochádza. Teraz iba prichádzajú dôsledky, o ktorých ešte netušíme. Ale existujú rôzne metódy a spôsoby, ako sa k veciam postaviť. Veľká téma na škole je teraz otázka memoriálu alebo pamätníka. Ako si pripomenúť tú konkrétnu udalosť a obete, a vôbec pripomínať si to priamo na tom mieste? Je to nová komplexita otázok, ktorá vzniká smerom na našu profesiu. Je dôležitá, ale bolo by krajšie, keby sa nad niečím takým nemuselo vôbec premýšľať.

Keď sme spolu telefonovali, zastihla som vás v Tatrách. Ako vnímate výstavbu, ktorá sa teraz deje v Tatrách?

Tá otázka ma zarazila, doteraz som si to nejako neuvedomoval… Chápem, že hory a turizmus potrebujú svoje, ale nemám na to až taký vyhradený názor. Architekt Eugen Kramár vytvoril v 60. rokoch Areál Snov. Je to hrôza. Podobne uvažujem aj nad obrovským rezortom v Jasnej. Tu fungujú služby, ktorých nevkus stále prevláda nad vkusom.

Chodíme lyžovať do Dolomitov, tam je dovolené stavať iba na miestach, kde už bolo niečo postavené. Nemôže vzniknúť nejaký novotvar tam, kde predtým nebolo nič. Majú isté pravidlá a veľké komplexy tam nenájdete. Veľké komplexy, ktoré vznikajú, zahusťovanie Starého Smokovca a Lomnice nie je ani pre Tatry riešením.

Ale zas časom, keď sa už okolie areálu na Hrebienku usadí, bude tam cítiť charakter rakúskych alebo švajčiarskych Álp. Pribudnú možno lepšie služby, obchody, lepšie kaviarne a zrazu i klientela. Má to niečo do seba. Veľa vecí, ktoré sa mi páčili, sa mi dnes nepáčia a veci, ktoré sa mi nepáčili, sa mi zrazu páčia.

Naozaj?

Povedzme si, aký bol náš prístup, keď sme študovali a bola éra postmoderny, vtedy sme odmietali všetko modernistické a brutalistické. A potom postupne človek začne vnímať všetko inak, možno viac komplexne, a dostane sa do stavu, že už v rámci svojej profesie nie je radikálne vyhradený.

V Bratislave ste pôsobili dlhé roky na VŠVU. Vytvorili ste si výborné meno. Prečo ste sa rozhodli odísť do Prahy?

Som absolvent VŠVU, končil som v roku 1983. Architektúra VŠVU bola vtedy akýmsi pokusom, bol to neideologický ostrov. Veľká výhoda toho času bola, že absolventi VŠVU nemuseli ísť do projektového ústavu, mohli byť na voľnej nohe ako umelci. Existovalo spektrum zákazov, činností, ktoré boli ale v rámci slobody a dizajnérskej profesie dovolené. Nemal som skúsenosť s architektúrou a projektovaním v takom rozsahu, ako by som mal mať, keby som sa musel zamestnať.

Obdobie do 90. rokov som trávil na voľnej nohe. A keď sa zmenil režim, všetci mali zrazu možnosť ísť na voľnú nohu. Ja som sa zamestnal. A to z toho dôvodu, že ma vždy lákala akademická kariéra, lákala ma nadstavba architektúry a priestor, v ktorom sa môžem venovať architektúre bez toho, aby som musel stavať. Na to som mal šťastie.

A preto, keď prišla príležitosť a celý učiteľský zbor sa vymenil, vedel som, že som vo svojej podstate chcel pôsobiť na akademickej pôde. Sám som sa pre to rozhodol. Obdobie 90. rokov bolo na škole úžasné. To nadšenie a atmosféra! Mená, ktoré prišli na školu, vytvorili fantastickú atmosféru. Dali mi ohromný priestor na realizáciu a dôveru. To, že som prešiel konkurzom tak ako ostatní, bola jedna vec, ale druhá bola tá, že som mal na škole úžasné podmienky a mohol som robiť veci, ktoré by inde neboli možné.

Bolo to obdobie, keď ste veľa cestovali?

Áno, poslali ma von, umožnili mi, aby som išiel na Fulbrighta do Ameriky. Mal som neskutočné možnosti cestovať a nadväzovať kontakty. Takže to bola súhra okolností, ktoré vygenerovali moju kariéru v 90. rokoch. Mohol som všetko, čo som chcel. Situácia sa neskôr, samozrejme, postupne menila.

Ako prichádzala po profesorovi Jankovičovi a Šlachtovi ďalšia generácia vedenia školy, prostredie už nebolo také žičlivé. Necítil som sa komfortne. Vznikali problémy. Ale to mi neprekážalo, stále som mal svoj vnútorný svet, do ktorého sa nikto neodvážil až tak veľmi vkročiť.

Čo sa vtedy zmenilo?

Po 22 rokoch na VŠVU som mal pocit, že chcem ešte žiť internacionálnejší život. Dostal som ponuku z Prahy, lebo oni niečo také, ako robím ja, nemali. Konzervatívne české prostredie nemá takú silnú experimentálnu scénu. A že si môžu dovoliť niekoho, povedzme, z vonku, tým až tak veľmi neriskujú. Ja som vymenil zmluvu na dobu neurčitú, sociálnu istotu za to, že musím stále chodiť do konkurzov a musím sa neustále uchádzať o svoju pozíciu.

Dôveru, ktorú som začal strácať v Bratislave, som dostal v Prahe, ale limitovanú. Aj napriek tomu, že to nie je ľahké, tak tú dôveru som tam cítil a mal som priestor pokračovať v naplnení svojich ambícií. Popritom mám šťastie na spolupracovníkov a sú tam možno lepšie podmienky na to, čo ma vždy zaujímalo – nové technológie, metódy. Tak tie podmienky sú tam teraz relatívne dobré.

Čo sa týka medzinárodnej spolupráce a dôvery, to som si vybudoval v 90. a nultých rokoch v Bratislave. Už neorganizujem prednáškové cykly. Časy sa zmenili. Kedysi sme boli jediní na VŠVU, na Slovensku, ale aj v Čechách, ktorí pozývali a organizovali prednášky a dostali sem osobnosti.

Vaši bývali študenti mi povedali, že ste niektoré veci hradili aj zo svojho…

Áno, na niektoré položky, ktoré si škola nemohla dovoliť, lebo to nezahŕňal grant, položky, na to, aby som niekoho pozval na obed alebo suploval servis. Škola chcela niečo, ale väčšinou tí ľudia prišli a nedostali honorár alebo dostali len malý. Pre mňa bolo elementárnou slušnosťou ísť s niekým, kto zadarmo prednáša, aspoň na obed alebo kávu.

Mnohí ľudia vás vnímajú aj ako osobnosť, pretože ste ten typ človeka, ktorému keď sa doprialo, tak to posúval ďalej. Vaše diskusie nie sú vedené bigotným spôsobom typu: toto je zle a toto je dobre, opravte to takto. Pôsobíte ako výborný kouč, v diskusiách neudupávate, neurčujete nikomu presný smer, ale navádzate…

Je to presne tak, ako hovoríte, aspoň myslím alebo chcel by som, aby to tak bolo. Teší ma, že to takto definujete. To je tá západná, diskusná kultúra, ktorú som zažil v Amerike, a zažívam ju aj v Európe. Veľmi dobré bolo obdobie, ktoré som prežil s Janom Taborom, vtedy bol dokonca hosťujúcim profesorom na VŠVU. To boli tie pozitíva priaznivej doby, že sa také veci vôbec dali zrealizovať.

Tabor bol fenomén česko-slovensko-rakúskeho priestoru, ktorý sa obetoval a ktorý sem priniesol obrovskú pomoc. Ak som ja do niečoho investoval, tak on investoval omnoho viac. Bol schopný dvakrát týždenne prísť, prednášať aj pre jediného alebo dvoch študentov, robiť dvojhodinové prednáškové traktáty. Všetky svoje honoráre dokázal minúť na pohostenie pre študentov v rámci víkendových prechádzok po Viedni. Od neho som sa ohromne veľa naučil.

V 90. rokoch sa vám podarilo stretnúť s hviezdnymi architektmi…

Áno, s Danielom Libeskindom, Wolfom Prixom, Petrom Eisenmannom, Greggom Pasquarellim, Hanim Rashidom, so Zahou Hadid aj s okruhom Patrika Schumachera a mnohými ďalšími, aktuálne s Winym Maasom, s Moshem Safdiem. Udržiavam kontakty s Gregom Lynnom, okruhom viedenských, európskych aj amerických architektov, hlavne s tými, ktorí iniciujú nové metódy a formy architektonického navrhovania.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.