Európsky Američan a americký Európan Marcel Breuer
Už dlhší čas brázdi svetové metropoly putovná výstava inštitúcie Vitra Design Museum s názvom Marcel Breuer – Design und Architektur. V súčasnosti zakotvila vo viedenskom múzeu nábytku Hofmobiliendepot. Táto inštitúcia obohacuje dvakrát ročne svoje trvalé zbierky o krátke výstavy na aktuálne témy. Tridsiate výročie úmrtia Marcela Breuera je nepochybne vhodnou príležitosťou, ako pripomenúť odbornej aj laickej verejnosti dielo tohto slávneho Európana, ktorý musel svoju kreativitu vyviezť až za oceán.
Marcel Breuer sa narodil v roku 1902 v uhorskom meste Pécs. Dobré finančné zázemie židovskej rodiny mu umožnilo odísť po maturite na viedenskú akadémiu s úprimným úmyslom stať sa maliarom. Žiaľ, o tomto niekoľkotýždňovom študijnom pobyte neexistuje dostatočné svedectvo, pričom Breuer ho označil za najhoršiu časť svojho života. Uprostred školského roka odišiel študovať na weimarský Bauhaus.
Začiatky kariéry v nemeckom Bauhause
Celoživotné dielo Marcela Breuera je systematickým skúmaním konštrukčných možností rôznych materiálov. Osobitne sa zameriava na drevo, rúrku, preglejku a betón. Možnosti ich využitia v službách bytovej kultúry preveruje s neuveriteľným nasadením hraničiacim až s tvrdohlavosťou. Len čo vyčerpá všetky využiteľné vlastnosti daného materiálu, opúšťa ho a ide skúmať ďalší.
Práve v Bauhause sú na to vhodné podmienky. Breuer začína od dreva – v rokoch 1920 až 1923 sa vyučí za stolára. Prvú zákazku dostáva od riaditeľa Waltera Gropia hneď po nástupe do stolárskej dielne. K najznámejším realizáciám tohto obdobia patrí takzvaná africká stolička ozdobená abstraktnou drevorezbou (1921), ktorá je ešte ovplyvnená jeho záľubou v primitívnom umení. Nasleduje nábytok pre dom v Sommerfelde (1921), látková stolička (folding chair, 1922) a jej zmenšenina – detská stolička.
Látková a detská stolička znamenajú zlom v pohľade na dizajn tohto typu sedacieho nábytku. Pod vplyvom neoplasticizmu (pravý uhol bez pretnutia), ktorý v Bauhause od roku 1921 proklamuje pedagóg a predstaviteľ hnutia de Stijl Theo van Doesburg, minimalizuje Breuer oba objekty len na ich funkčnú podstatu.
Použitie voľne položenej textílie ako zdôraznenie oddelenia sedáku od podnože, na rozdiel od rovného šikmého sedáku modročerveného Rietveldovho kresla, znamená revolučné riešenie, ktoré sa neskôr premietne aj do jeho tvorby rúrkového nábytku.
Na školskej výstave vo weimarskom Haus am Horn v roku 1923 vystavuje Breuer svoj tovarišský výrobok – toaletný stolík. Ten pôsobí ako malá konštruktivistická architektúra a naznačuje Breuerovu túžbu venovať sa tomuto odboru. Dni práce s masívnym drevom sú spočítané. V roku 1936 ešte vzniká drevený regál pre interiér londýnskeho bytu a v roku 1951 písací stôl New Canaan konzolovej konštrukcie, ktorý je dokonca zaradený do sériovej výroby. Teraz však treba vyraziť na prieskum iných materiálov a činností.
Marcel Breuer spoločne s Farkasom Molnárom a Georgeom Muchom zakladá Iniciatívu na vytvorenie oddelenia architektúry v Bauhause. Nasledujú prvé architektonické návrhy. Po zložení učňovskej skúšky v roku 1924 a krátkom pobyte v architektonickej kancelárii v Paríži sa Breuer vracia do Bauhausu už ako mladý majster a vedúci nábytkárskej dielne, aby sa stal historicky jediným absolventom a učiteľom tejto výnimočnej školy.
Od dreva k ohýbanej trubke
V roku 1925 získava zákazku na vytvorenie mobiliára pre oficiálne, ale aj privátne interiéry novej budovy a jej príslušenstva v Dessave. Je to podnet na využitie nového materiálu – rúrky, ktorá existuje už od roku 1895, keď bratia Mannesmannovci zdokonalili valcovací stroj britského inžiniera Archibalda Broomanna, schopný pretvárať silnú stenu dutého telesa na tenkostenné rúrky (patent z roku 1856).
Rúrka našla svoje využitie predovšetkým vo výrobe módnych velocipédov. Svojou ľahkosťou a pevnosťou je však ideálnym materiálom na nový nábytok konštruovaný v duchu obdobia a filozofie bývania deklarovanej Bauhausom. Na jej využitie v nábytkárskej tvorbe Breuera údajne inšpirovalo práve jazdné koleso.
Revolučným nábytkovým produktom z ohýbanej rúrky je odľahčené klubové kreslo B3, pričom prvý prototyp vzniká v roku 1925. K tomuto prevratnému kroku údajne prispela blízka továreň na výrobu rúrok, ktorej odborníci Breuerovi pomohli s prvou konštrukciou. Z dnešného pohľadu ide o vydarený príklad spolupráce dizajnéra a technológa.
Aj keď kreslo nie je spočiatku komerčne úspešné, vzápätí vyvolá v európskej avantgarde nadšenie a jeho zrodenie sa považuje za jeden z medzníkov dejín dizajnu. Kreslo totiž zosobňuje základné heslá funkcionalizmu ako sú: priemyselná výroba, štandardizácia, sériovosť, ale aj technika, hygiena a funkčnosť. Spolu s rúrkou a kreslom vstupuje do histórie aj Marcel Breuer. Táto sláva by inému mohla stačiť na doživotie, mladý Breuer je však stále na začiatku svojej kariéry.
–>–>
Po kresle B3 (Wassily) nasleduje modelový rad vo variantoch textilných povrchov a detailov: B3, B5, B9, B11 atď. Breuer pritom systematicky skúma konštrukčné možnosti oceľovej bezšvovej rúrky vo vzťahu k ergonómii a často mení rôzne detaily v zmysle optimalizácie využitia, maximálneho komfortu a estetiky. Dôsledne pritom uplatňuje konzolové riešenie – pružiaci systém bez zadných nôh.
Nové modely sa od roku 1927 sériovo vyrábajú vo firme Standard Möbel. Klubové kreslo B3 získava meno Wassily (po bauhauskom pedagógovi Wassily Kandinskom) až začiatkom 60. rokov, keď ho do výroby zavádza taliansky producent Dino Gavina. Jeho súčasným producentom je americká firma Knoll. Breuer v tom čase opúšťa oceľovú rúrku a venuje sa navrhovaniu interiérov. Pozornosť si zasluhujú predovšetkým jeho interiéry pre vzorové domy Marta Stama a Waltera Gropia na sídlisku Weissenhof v Stuttgarte a byt divadelného režiséra Erwina Piscatora v Berlíne. Pre mladých majstrov z Bauhausu navrhne domy BAMBOS, tie sa však z finančných dôvodov nerealizujú.
V roku 1928 odchádza Breuer z Bauhausu do Berlína, kde otvára vlastné architektonické štúdio. Vznikajú tu predovšetkým projekty interiérov, nábytok a výstavné riešenia, napríklad expozícia Werkbundu na Salóne umelcov – dekoratérov v Paríži v roku 1930 alebo „byt s plochou 70 m2“ a „dom športovca“ na stavebnej výstave v Berlíne o rok neskôr.
Pobyt vo Švajčiarsku je spojený s hliníkom
Svoj prvý dom realizuje Breuer v roku 1932 pre rodinu Harnischmacherovcov vo Wiesbadene. Nástup fašizmu v Nemecku, jeho židovský pôvod a medzinárodné renomé ho však nútia často cestovať. Na chvíľu zakotví v Zürichu, kde realizuje interiér obchodného domu na predaj moderného nábytku a v spolupráci s Alfredom a Emilom Rothovcami domy v Zürichu – Doldertal.
Švajčiarsko odvtedy zostáva nachvíľu súčasťou Breuerovho pohnutého životopisu. Marcel Breuer – dizajnér totiž upne svoju pozornosť k ďalšiemu materiálu, ktorý sa dosiaľ na výrobu nábytku nevyužíval. Tým je hliník. Breuer hľadá spôsob, ako do tohto perspektívneho materiálu preniesť svoj princíp pružiacej stoličky. Riešenie nájde v zdvojení šírky nôh a tento konštrukčný princíp si necháva v roku 1932 patentovať ako podnož pre pružiaci sedací nábytok.
Podnetom na pretvorenie myšlienky do reality je súťaž na hliníkový nábytok, vypísaná v roku 1933 parížskou spoločnosťou Aliance Aluminium Cie. Marcel Breuer vytvorí v spolupráci so švajčiarskou firmou EMBRU prototypy a získa prvú cenu. Kolekcia pre EMBRU z roku 1934 obsahuje okrem stoličky, ležadla a kresla aj rôzne doplnky, vrátane kvetinového stolíka. Paralelne s hliníkovou verziou vznikne pre náročnejšiu cieľovú skupinu kolekcia z kvalitnej pásovej ocele. Tento nábytok sa však v Nemecku, Francúzsku ani vo Švajčiarsku nestretáva s veľkým komerčným úspechom a jeho výroba sa na začiatku vojny v dôsledku nedostatku materiálu zastavuje.
V Anglicku skúma Breuer preglejku
Marcel Breuer v predstavách vyškrtáva hliník zo svojho pomyselného zoznamu materiálov a prejde k ďalšiemu atraktívnemu objektu skúmania – preglejke. Príležitosťou je nadviazanie spolupráce s Isokon furniture company v Anglicku, kam odcestuje v roku 1935. Firma má zmysel pre moderné tvaroslovie a kolekcia Breuerovho nábytku okamžite zaujme významné miesto v krátkej histórii anglickej moderny. Z kolekcie vyčnieva ležadlo Isokon, ktoré formálne aj konštrukčne vychádza z alumíniovej verzie. Pozoruhodnými organickými tečúcimi líniami sa Marcel Breuer vzďaľuje od tvorivého ideálu začiatku svojej profesionálnej dráhy. Preglejkový nábytok je ďalším dôkazom jeho kreativity, radosti experimentovať a schopnosti odhaliť v každom materiáli jeho konštrukčné možnosti. V Anglicku začína Breuer pracovať aj s rezanou preglejkou. Využíva pritom pevnosť konštrukcie, ktorú by masívne drevo nemohlo poskytnúť. Venuje sa však aj architektonickej činnosti. V Londýne zakladá s architektom F. R. S. Yorkom projektovú spoločnosť a vytvára množstvo architektonických projektov. Pozornosť si zasluhuje návrh výstavného pavilónu pre spoločnosť Gane z roku 1936 a projekt Garden City of the future, ktorý vytvoril spolu s Yorkom.
Posledný pobyt: Amerika a betón
Nacistická hrozba v Európe kulminuje a v roku 1937 podnikne Marcel Breuer svoju najdlhšiu cestu za oceán, kde zostane celých 44 rokov. Keďže po prebádanej preglejke už v dizajnérskej tvorbe neexistuje materiálový posun, svoju pozornosť upne k betónu. Navzdory svojim dizajnérskym úspechom chce zostať predovšetkým architektom. S pomocou priateľa Waltera Gropia sa mu podarí získať angažmán na fakulte architektúry Harvardovej univerzity v Cambridge (Massachusetts). Spoločne zakladajú architektonickú kanceláriu, ktorá funguje do začiatku vojny v roku 1941. Venujú sa predovšetkým projektovaniu rodinných domov.
Po vojne Marcel Breuer opúšťa univerzitu, odchádza do New Yorku a začiatkom 50. rokov rozšíri navrhovanie rodinných domov o verejné stavby. V rade prestížnych projektov vyniká centrála UNESCO v Paríži (1952 – 1958, spolu s Pierom Luigim Nervim a Bernardom Louisom Zehrfussom) alebo Whitney Museum amerického umenia v New Yorku. Obidve stavby vzbudia svetový ohlas.
V roku 1956 v New Yorku vzniká kancelária Marcel Breuer and Associates Architectes. K jeho dlhodobým spolupracovníkom patria Hamiltom Smith, Herbert Berkhard, Murray Emslie a Robert Gatje. Breuerov ohlas, ktorý podporuje množstvo realizácií, vedie v roku 1964 aj k otvoreniu filiálky v Paríži a jeho spolupracovníci sa stávajú oficiálnymi partnermi. Neskôr k nim pribudne Tician Papachristou.
Po rokoch vyplnených neutíchajúcou tvorbou odchádza Marcel Breuer v roku 1976 z verejného života a 1. júla 1981 umiera v New Yorku.
Najvýznamnejšie architektonické realizácie:
|
Breuerov život sprevádza konzola
Hlavným motívom Breuerovej tvorby je konzola. Ako inšpirácia slúžil utopický projekt mrakodrapu „žehlička“ avantgardného architekta El Lisického, ktorý sa stal ikonou moderny. Konštruktivistická fantázia podporovaná nadšením z techniky je typická pre jeho celoživotné dielo. Motív konzoly interpretuje desiatky rokov v dizajnérskej tvorbe aj architektúre. Použil ho už vo svojom projekte nemocnice v roku 1928 – 1929, čo bolo v tom čase bez akekoľvek šance na realizáciu. K najpozoruhodnejším neskorším stavbám s uplatnením tohto konštrukčného princípu patrí Begrisch Hall a Grandhotel La Flaine v rovnomennom letnom sídle vo Francúzsku s konzolou dramaticky trčiacou do priestoru zo skalnatého terénu. Je jasne čitateľný aj v jeho návrhoch hojdacích stoličiek a kresiel.
Ďalším znakom Breuerovej architektúry sú horizontálne pásy a ležiace pravé uhly, ktoré sú ďalším prepisom vlastnej nábytkovej tvorby. Jeho záujem o textúry je akousi svorkou medzi architektúrou a dizajnom a s tým súvisí aj takmer kubistická kryštalická reč tvaroslovia, ktoré je typické pre jeho betónové stavby vytvorené po roku 1950. V tomto období sa jeho posledným obľúbeným a hlavným materiálom stáva betón.
Marcel Breuer nepochybne patrí k najvplyvnejším osobnostiam 20. storočia. Napriek tomu, že zrealizoval početné stavby po celom svete, v Európe neboli jeho architektonické kvality celkom docenené.
Je Marcel Breuer architekt alebo dizajnér? Je Európan alebo Američan? Výstava vo viedenskom Hofmobiliendepot, usporiadaná k 30. výročiu úmrtia vynálezcu využitia rúrkovej ocele na výrobu nábytku, predkladá celoživotnú bipolárnu tvorbu Marcela Breuera naozaj vyvážene. Je na každom návštevníkovi, aby našiel svoju odpoveď.
doc. Ing. arch. Ludvika Kanická, CSc.
FOTO: Shin Koyama /University of Mary, Archi, Chicago Historical Society / Hedrich-Blessing
Autorka pôsobí na Ústave nábytku, designu a bývania na Lesníckej a drevárskej fakulte v Brne
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
