Irakli Eristavi: Význam verejného priestoru pochopil aj privátny sektor. Dnes už nemôžete postaviť úspešný obytný komplex bez kvalitného riešenia krajiny

Jeho architektonický jazyk je jasný, dôstojný a civilný. Spolupracuje s ľuďmi, na rovnakej vlnovej dĺžke. Inak fungovať nevie. Záleží mu na tom, aby spolu tvorili diela, ktoré majú zmysel. Pre nich aj pre spoločnosť.

V našom rozhovore sme nemohli vynechať stále rozpačitú tvorbu verejných priestorov. Kde už môžeme na Slovensku vidieť príklady tých kvalitných? Prečo Eristaviho a jeho kolegu Pavla Šillu baví vyučovať na TUKE, ako vníma nastupujúcu generáciu architektov i to, prečo je v praxi výborné nechytať 10 zajacov naraz. Opýtali sme sa ho aj to, ako vníma vzťah mesto a architektúra. Čo je vyššie v hierarchii tvorby? A prečo ako ateliér väčšinou získavajú zákazku formou súťaže?

V minuloročnom špeciáli ASB Mladí slovenskí architekti ste boli jedným z najčastejšie spomínaných architektov, respektíve architektonických ateliérov, ktorý inšpiruje mladú generáciu. Ako to vnímate?

Prešiel som si prehľad mladých architektov a prečítal jednotlivé profily. Budem úprimný, nijako extra som neriešil či a kto nás spomína. Samozrejme,  to, že sme boli v časopise tak často spomínaní, je pre nás všetkých v ateliéri zerozero isté zadosťučinenie a ohodnotenie toho, čo robíme. Keď nás mladí vnímajú, že sme pre nich niečím zaujímaví, je to určite veľká pocta a ocenenie nášho snaženia. Obzvlášť v kontexte ďalších spomínaných ľudí, ako architekti Martin Kusý, Pavol Paňák, Števo Polakovič a iní. Je to vlastne celkom aj veľká zodpovednosť.

Zaujímavé bolo pre mňa to, že ste zmapovali túto časť scény. Nastupuje nová generácia, ktorá začína stavať, čo je zákonitý proces. To delenie na generácie vnímam ako trochu problematické, zdá sa mi, že sa to dnes už dosť prelína cez rôzne formy spolupráce. Založiť si ateliér a fungovať je samo o sebe komplikovaná vec.

Pre mladých je často jednoduchšie sa k niekomu pridať. Vydať sa na samostatnú cestu je odvážne, ale aj ťažké. Nie je ľahká doba. Vlastne žiadna doba nie je ľahká. Čo sa týka samotných prezentovaných diel, mnohé som nepoznal.

Samozrejme, vnímam výsledky architektonických súťaží, publikácie realizovaných interiérov, intervencie menšej mierky. Vnímam to tak, že sa rozbiehajú. Verím, že sa im v budúcnosti bude dariť presadiť a realizovať svoje myšlienky a že sa im podarí pozitívne ovplyvniť prostredie, v ktorom žijeme.

Nemáte pocit, že majú zdravú mieru dravosti, ale absentuje napríklad istá miera spolupatričnosti, pokory?

Na to neviem odpovedať. Až tak dobre ich nepoznám a neviem, aké mechanizmy medzi nimi fungujú. Ale myslím si, že v istej časti scény to funguje, že tam je nejaká miera spolupatričnosti. Či si však pomáhajú profesijne, to neviem. Ale minimálne to, že sú vzájomne v kontakte, poznajú sa, komunikujú, je určite jeden z dôležitých aspektov, ktorý obohacuje ich prácu a smerovanie.

Ateliér zerozero vediete s kolegom architektom Pavlom Šillom. Vaša tvorba má zastúpenie v takmer každej oblasti. Od urbánneho plánovania a tvorby verejných priestorov cez tvorbu občianskych stavieb, bytových komplexov, rodinných domov, interiéru až po návrh malých intervencií. Čo je pri všetkých spoločný menovateľ?

Ak nás niekto spomína v zmysle možnej inšpirácie na ich tvorbu, tak zrejme vnímajú, čo robíme a ako to robíme. Rovnako vnímajú aj to, čo nerobíme, a možno vnímajú aj náš postoj k tejto profesii.

Napriek tomu, že zerozero začalo vyhranou súťažou na bytové domy (CMYK – 190 nájomných bytov v Prešove), ťažisko našej práce nie je v typológii bývania. Odvtedy už ubehlo 20 rokov a za ten čas sme zrealizovali jeden menší obytný komplex a jeden v centre Prešova bude dokončený v priebehu tohto roka. Zvyčajne keď rozbiehate office, robíte interiéry, rodinné domy, bývanie.

Od toho sme časom viac-menej cielene odišli. Sem-tam sa mihne takáto úloha, ale netvorí gro našej práce. Väčšina našich podstatných projektov je pre verejný sektor, týkajú sa verejného priestoru a kultúrnej infraštruktúry. Tieto projekty a realizácie vzišli z architektonických súťaží. Súťaž vnímame ako ideálny nástroj na získanie práce a práve to ovplyvňuje, čo robíme. Súťaže si vyberáme na základe typológie i zloženia porôt. Je pre nás ďaleko zaujímavejšie navrhovať park, verejný priestor, námestie, než „naháňať“ štvorcové metre v súťaži na tisíc bytov. Sú isté veci, ktoré nie sme schopní obsiahnuť ani kapacitne.

Momentálne pracujeme na projekte revitalizácie a adaptácie bývalého kina v Poprade na divadlo. Stále to je kultúrny segment, aj keď investor je v tomto prípade osvietený súkromný klient.

A spôsob, akým pracujeme? Zaujímajú nás veci verejné. Typológie, ktoré riešime, súvisia so vzdelávaním, s kultúrou, tvorbou, s inými príjemnými ľudskými aktivitami. Skúmanie a pochopenie procesov, ktoré v týchto architektúrach alebo priestoroch majú fungovať, je našou metodikou.

Za tie roky sme si vyvinuli metódy, ktorými narábame s priestorom, jeho organizáciou, hierarchizáciou priestorových štruktúr. Zaujíma nás technická stránka riešení, konštrukcie, použitý materiál a jeho prirodzené správanie sa v rámci našich stavieb. Verím, že človek, ktorý to nestranne sleduje, vie vypozorovať v našej práci kontinuitu a identifikovať náš prístup. Nevolal by som to rukopis, pretože sú to často formálne rôznorodé veci.

Veľmi príjemnou súčasťou našej práce je, že sme s kolegami Pavlom Šillom, Jurajom Červeným a Danielou Sabovou aktívni aj na akademickej pôde. Vediem na Fakulte umení TUKE už niekoľko rokov vertikálny ateliér, čím sa organicky formujú nové kooperácie a bubliny ľudí s podobným hodnotovým nastavením a podobným spôsobom premýšľania.

V akom stave sú verejné priestory?

Pri debate o verejnom priestore sa treba vrátiť späť možno ešte do čias socializmu. Samozrejme, nemusím tu teraz menovať všetky ikonické a dôležité stavby, ktoré vtedy vznikli. Tie všetci poznáme a ctíme. Myslím si, že vtedy vznikali architektúry a priestory, ktoré slúžia dodnes a majú stále veľkú hodnotu napriek tomu, že ich tvorcovia nemali takmer žiadnu publicitu.

Pomôžem si pre niekoho možno banálnym príkladom jedného prešovského sídliska, ktoré svojou urbanistickou koncepciou reaguje na tok rieky. Ponúka veľmi vyváženú a pestrú skladbu verejných priestorov, dobrú orientáciu a mierku, rovnako aj dostatok zelene. Napriek tomu, že vtedajšia spoločnosť vykazovala množstvo problémov v oblasti ľudských práv a slobôd, sa vtedajší architekti v rámci projektových ústavov a rôznych zoskupení a kolektívov veľmi komplexne venovali problematike verejného priestoru.

Samozrejme, trvalo dlhé roky, kým zeleň vyrástla. Dôležité je však povedať, že samotné koncepty boli životaschopné. Pracovali aj s výtvarným umením vo verejnom priestore, čo dodnes vnímam ako pozoruhodný kultúrny fenomén.

Určite na Slovensku nájdeme veľa dobrých príkladov, určitého „dozrievanie“ priestorov sídlisk. Po doplnení vybavenosti sa z nich stali komplexné urbanistické celky, ktoré sú z môjho pohľadu dokonca krásne.

So zmenou spoločenskej situácie na sklonku 80. rokov sa, prirodzene, riešili úplne iné veci. Nástup privátneho sektora do stavebníctva výrazne zmenil paradigmu a mestá sa menej zameriavali na verejný priestor. Nemali na to ani peniaze, ani mechanizmy. 90. roky boli v mnohých parametroch šialené, a tak to ostalo dlho. Tejto problematike sa venovalo veľmi málo ľudí a mestá to ani tak veľmi nezaujímalo.  Riešili „dôležitejšie veci“ – či je funkčný vodovod, kanalizácia, či je dostatok parkovacích miest, či sa vytvoria podmienky pre developerov, aby mohli vznikať prímestské satelity ako naplnenie sna raného kapitalizmu.

Záujem miest a samospráv o verejný priestor sa znovu stal témou možno pred desiatimi rokmi, keď sme sa ako spoločnosť zrejme dopracovali ku konsenzu, že je to pre nás zásadná téma, aby sme riešili mestá, v ktorých žijeme, revitalizovali priestory v nich a v kontexte klimatickej zmeny konečne riešili aj environmentálne súvislosti.

Podcenili sme tvorbu verejných priestorov v minulosti? Podceňujeme niečo dnes? Hnevá vás dnes niečo na charaktere verejných priestorov alebo na prístupe k nim?

Zatiaľ nevidno veľa reálnych výsledkov. Mnohé projekty sú zatiaľ vo fáze prípravy a tá u nás trvá veľmi dlho. Myslím si , že je veľmi dôležité, že význam kvalitného verejného priestoru už pochopil aj privátny sektor. A že dnes už nemôžete postaviť úspešný obytný komplex bez ihrísk, športovísk, priestorov sociálnej interakcie či kvalitného riešenia krajiny.

Ktoré sú u nás kvalitné verejné priestory?

Z posledných realizácií nemožno vynechať Námestie Slobody. Myslím si, že to je skvelý príklad úspešnej revitalizácie existujúcej urbanistickej substancie v hlavnom meste a jej uchopenia súdobým progresívnym riešením.

Keď postavíte architektúru, v ktorej ľudia žijú a využívajú ju, čo ňou ľuďom dávame? Architektúra má mať predsa nejakú výpovednú hodnotu, aj ona by mala ľudí edukovať, architekti ľuďom dávajú mnoho pridanej hodnoty s kvalitným verejným priestorom…

Pomôžem si parafrázou známeho výroku Jana Gehla: „Mestá sú nad architektúrou. Najprv je život. Potom je priestor, verejný priestor a až potom sú budovy, architektúra, dizajn.“ Môžete mať akokoľvek sofistikované architektúry postavené vedľa seba, ale keď nevytvoria medzi sebou vzťahy a funkčný priestor, je to problém. Potom nepomôže ani výborná architektúra. Musíte mať premyslený priestor, štruktúru, kompozíciu a pešie ťahy, napojenia a rozhrania, aby vznikol harmonický celok.
Uvediem príklad, ako sme my prispeli k diskurzu.

Mali sme možnosť navrhnúť verejné priestory v košickom Kulturparku a revitalizáciu vnútorného priestoru centra obchodu a služieb na jednom z prešovských sídlisk. Prvá realizácia bola akceptovaná verejnosťou prakticky od začiatku, stalo sa z nej veľmi živé a fungujúce miesto v meste. Tá druhá bola do istej miery sprevádzaná kontroverziou spojenou s použitým materiálom a nostalgiou za minulými časmi. Po istom čase došlo k akceptácii nášho riešenia a je pre nás veľmi radostné sledovať intenzitu využívania oboch miest, ktoré sme navrhli. Som presvedčený, že sme urobili správne rozhodnutia a správne sme si stanovili priority.

Myslím si, že v navrhovaní verejných priestorov je dôležité akceptovať ich rôznorodosť, prípadne ich vzájomnú komplementárnosť v rámci mestských štruktúr. Je to, samozrejme, o prioritách. V rámci konzultácií so študentmi občas načrtnem príklad: „Na lúke je 10 zajacov. Ak ich chcete chytiť všetkých, nechytíte ani jedného. Musíte sa racionálne rozhodnúť, predsa nemôžete bežať všetkými smermi.“

Nedávno ste vyhrali architektonickú súťaž na revitalizáciu areálu Ústavu pamäti národa. Ako vnímate architektonické súťaže?

Architektonické súťaže sú dôležitou súčasťou našej práce. Je to možnosť vysloviť náš autorský názor na dané miesto, na konkrétnu úlohu, ale i architektúru vo všeobecnejšej, možno až abstraktnej úrovni.

Konkrétne spomínaná súťaž na revitalizáciu komplexu Ústavu pamäti národa bola pre nás veľmi dôležitá, pretože sme vyjadrili svoj názor na podobu tejto pre krajinu mimoriadne zásadnej inštitúcie. Verím, že to má veľký význam a že sa nám spoločne so zadávateľom podarí dielo úspešne zrealizovať.