Ivan Čobej: Dizajnér musí balansovať medzi voľnou tvorbou a predajnosťou

Je to z núdze cnosť – radšej by som bol nevytriezvený dizajnér. Tesne po škole som mal možno až nesplniteľné očakávania a tvoril som skôr na pomedzí plastiky a dizajnu. Čas však nestojí a my by sme mali žiť i tvoriť v tomto okamihu – nemôžeme tvoriť do „šuflíka“ a čakať na iné časy. Dobrý dizajnér musí balansovať na hrane noža a udržať pritom rovnováhu medzi tvorbou a na druhej strane marketingom, technológiou výroby a predajnosťou. Tvorivosť spočíva aj v realizovaní vlastnej kariéry. Dizajnér sa nemôže sťažovať na firmy a situáciu na trhu, ale musí si na svoju tvorbu vytvoriť priestor.

Nie. Náš priemysel nevyrába finálne výrobky, a preto dizajnér v našej krajine nájde uplatnenie len ťažko. Na Slovensku je priestor pre štyroch dizajnérov a uplatnenie ich hľadá až okolo 4 000. Iné ako vytriezvievať neostáva. To však nie je len otázka našej krajiny. Všade vo svete musia dizajnéri, ale aj iné tvorivé profesie hľadať priestor na trhu, cestovať za prácou, nachádzať nové polia pôsobnosti.

Áno, v podstate je to tak (smiech). Začiatkom 90. rokov sme s kolegom boli na voľnej nohe v našom ateliéri dizajnu. Šesť rokov sme s veľkou dávkou entuziazmu obiehali firmy po celom Slovensku, ale nestretávali sme sa s úspechom. Usúdili sme, že na takýto spôsob tvorby jednoducho nie je priestor. Kolega sa začal venovať reklame a ja som popri pôsobení na škole začal rozbiehať firmu Brik. V tom čase to bolo jediné rozumné riešenie, ako ostať pôsobiť vo svojej profesii a zároveň uživiť rodinu.

Začali sme v ideálnom čase, keď ešte trh nebol nasýtený. Konkurencia bola malá, dovozový dizajnový nábytok bol vzhľadom na vtedy ešte nižšiu kúpnu silu obyvateľstva príliš drahý a staršie transformujúce sa firmy produkujúce nábytok masovo už neboli schopné uspokojiť čoraz náročnejšieho klienta. Začalo sa viac a kvalitnejšie stavať a na trhu vznikol dopyt po kvalitnejšom a náročnejšom nábytku. Vtedy bol silne zakorenený predpoklad, že veci sú drahé alebo slovenské. My sme prišli so slovenským dizajnom, ktorý bol drahší ako napr. taliansky, čo bolo možno trošku odvážne.

Firma funguje od roku 1993, od začiatku sme veľa investovali do marketingu a reklamy a pomerne rýchlo sa nám podarilo vybudovať meno a silné postavenie na trhu. Tešili sme sa, že zjednodušenie v rámci EÚ nám uľahčí prienik do zahraničia, ale na obchod s nábytkom to malo skôr negatívny vplyv. Posilnením koruny a otvorením trhu pre zahraničné firmy sa trh nasýtil a v súčasnosti je už úplne obsadený. Začínať v tomto segmente dnes je určite omnoho ťažšie ako v čase, keď sme začínali my.

Pred piatimi až siedmimi rokmi to klienti oceňovali. Dnes je v stavebníctve taký boom a tak rýchlo sa stavia, že sa všetko štandardizuje a málokto stíha uvažovať aj nad týmto. Klienti už nevnímajú tvorbu svojho interiéru ako srdcovú záležitosť a realizáciu vlastných tvorivých ambícií, ale spoľahnú sa na architekta, ktorý vyberá i nábytok. A architekt uvažuje inak.

Väčšina zákaziek prichádza cez naše alebo cez zmluvné interiérové štúdiá. Vybudovali sme si sieť koncového predaja, ktorá nás živí už desať rokov. Inzercia, referencie a veľtrhy sú v porovnaní so zákazkami vyplývajúcimi z priamej návštevy štúdií zanedbateľné.

Od 90. rokov, keď sme robili aj bankové interiéry a reštaurácie, sa venujeme takmer výlučne zariaďovaniu bytov. Tento rok však realizujeme pomerne veľa hotelových projektov, napr. v Moskve práve dokončujeme hotel nadnárodnej siete, prednedávnom sme realizovali hotely tej istej siete aj v Bratislave, Prahe a Varšave, ale je to skôr okrajová záležitosť.

Skúšali sme to, aj v Prahe máme vzorové byty, ale nesplnilo to naše očakávania. A v Bratislave to takto funguje ešte menej. Klienti sa rozhodujú slobodnejšie a showflat to až natoľko neovplyvní.

S Prahou sme veľmi spokojní. Pražský i budapeštiansky trh majú svoje špecifiká, aj naše postavenie v rámci ich trhu je v každej krajine iné. Kým na Slovensku patríme medzi drahšie a najkvalitnejšie nábytkové firmy, v Prahe je v tomto segmente veľká tlačenica a patríme skôr medzi vyšší stredný štandard, ale pekne sa nám tam darí. V Budapešti je situácia komplikovanejšia. Maďari majú iný vkus ako my. Majú radi ťažké farby, barokové prvky, ornamenty, vyžadujú mnoho atypických prvkov. Cítiť tam i dôsledky ekonomickej krízy, forint devalvoval tak, že náš nábytok za posledné roky zdražel o 30 %. V Maďarsku však majú problémy uspieť aj iné zahraničné firmy.

Nepravidelne sa venujeme zákazkám v rôznych krajinách, napr. v Nemecku, Francúzsku, Holandsku, Anglicku, Rakúsku, Poľsku, pokúšame sa o spoluprácu s jednou chorvátskou firmou a pod. Tieto zákazky však realizujeme prostredníctvom našich troch pobočiek.

Pôvodným zámerom bolo vytvoriť si sieť štúdií a partnerské vzťahy s dodávateľmi napr. pre čalúnený alebo kovový program, ale zistili sme, že – až na niekoľko výnimiek – čo sme si nespravili sami, s tým sme neboli spokojní, a tak sme rozšírili svoje pôsobenie aj do ostatných oblastí nábytku. Dosiahneme tým i jedinečnosť každého prvku, ktorý je súčasťou našich výrobkov, čo dodáva celku istú exkluzivitu nášho dizajnu.

Ale áno. Aj tento neustály boj však možno treba na vytvorenie dobrého a zároveň užitočného nábytkového dizajnu, ktorý uspokojí klienta. Samozrejme, najradšej by som sedel stále za počítačom a špekuloval nad novými vecami, ale z tejto práce ma neustále vyrušuje mnoho oveľa pragmatickejších úloh…

Áno, veľmi dobre sa dopĺňame – jeden zo spoločníkov je ekonóm, druhý výrobca, tretí obchodník. Ja mám na starosti dizajn, vývoj produktov a reklamu.

Jedným z trendov, ktorý všetkým nábytkárom spôsobuje starosti, je mimoriadna obľuba atypického zariadenia. Takmer všetko sa robí na mieru. Vývoj každého štandardného nábytku sa musí starostlivo odskúšať a vyladia sa na ňom všetky detaily. Práca na atype, ak sa má spraviť rovnako precízne, je veľmi drahá. U renomovaných zahraničných výrobcov stojí štandardný nábytok 10 až 20 % z ceny atypu. S týmto však náš klient nepočíta a neuvedomuje si pritom, že keď sa nábytok konštruuje presne podľa jeho predstáv, komplikuje sa nám tým nielen práca a logistika, ale najmä sa zvyšuje riziko nedoladenia všetkých komponentov i celkového pôsobenia. Keď potom aj klientovi vyhovieme a urobíme úpravy podľa jeho predstáv, napokon nám dá za pravdu, že pôvodný typ bol lepší. Niekedy možno povedať, že dávame klientovi pre nás veľmi náročný priestor na to, aby si nábytok mohol sám pokaziť (smiech).

Aj keď máme 450 druhov štandardného nábytku, ročne robíme 2 000 atypických kusov. Každý rok sme rozširovali portfólio nábytku, dopĺňali materiály a prvky, teraz sme sa však rozhodli trošku pribrzdiť a snažiť sa klientov presvedčiť o kvalite overených riešení.

Klient sa časom mení. Vždy sme sa orientovali na vyšší štandard. Kým pri našich začiatkoch si mohlo túto úroveň dovoliť len niekoľko ľudí, ktorým sa podarilo získať rýchle peniaze a nehľadeli pri zariaďovaní bývania na výdavky, v súčasnosti je na Slovensku ľudí so záujmom o vyšší štandard bývania oveľa viac. Tí si však omnoho uvážlivejšie plánujú svoje výdavky. Títo klienti sú vzdelaní, scestovaní, majú prehľad a jasnú predstavu, čo chcú. Preto musíme pristupovať ku klientovým požiadavkám veľmi citlivo.

Módu v odevnom priemysle určujú návrhári, u nás módu určia klienti. Sme veľká firma a máme naozaj široký sortiment. Každý rok prichádzame s novými líniami a starostlivo sledujeme predaj. O úspechu produktu rozhoduje len a len jeho predajnosť. A my sa tým musíme riadiť. Neznie to veľmi vzletne, ale je to tak.

Kým na začiatku sme prišli na trh s celkom novými prvkami a mali sme úspech, teraz trend určujú klienti. Sú totiž čoraz informovanejší a majú veľmi dobrý prehľad o novinkách. Čítajú časopisy o bývaní, cestujú, sledujú trendy a vedia si vybrať. Ľudia u nás väčšinou hľadajú to, čo už niekde videli a s čím sa stotožnili, málo z nich je natoľko otvorených novému, že nám dáva voľnú ruku.

Brik si však za každých okolností zachováva svoju líniu a rukopis. V proporciách, v materiáloch, v realizácii nábytkového detailu. Každý rok urobím niekoľko dizajnových vecí. Minulý rok som napr. spravil takú hravú knižnicu Marína. Odborná verejnosť si ju pochvaľovala a dostala aj cenu na Nábytku a bývaní v Nitre – ale zatiaľ sa predali len dve. A iná štandardná knižnica nám urobila niekoľkomiliónové tržby. Nemôžeme sledovať iba svoju autorskú líniu.

Keby som sa dnes rozhodoval o svojej profesii, asi by som sa rozhodol pre architektúru. Architekt má dnes oveľa väčší priestor na realizáciu než dizajnér. Teší ma, že v poslednom čase pribúda veľa dobrých realizácií. Drvivá väčšina je však zlých. Býva mi ľúto, keď vidím, ako klient utratí svoje často aj celoživotné úspory za to, aby napokon žil v zle navrhnutých priestoroch. Verte mi, keď prichádzame do interiérov, ktoré máme zariadiť, často nám je do plaču. Našťastie, podnikateľský barok a retro línie bavorského charakteru sú už na ústupe. Pribúdajú tu aj dobré moderné funkcionalistické budovy.

Áno, mám rád jednoduché a fungujúce veci. Samozrejme, aj fukcionalizmus má svoje obmedzenia. Dobrý funkcionalizmus nespravíte len použitím jeho typických prvkov – veľkými zaskleniami či čistými líniami. Človek sa v ňom musí predovšetkým dobre cítiť. Vyžaduje si to veľký cit pre dispozíciu, príjemnú užívateľnosť priestoru, ale aj vnímanie priestoru a plochy. Minimalizmus ma vždy priťahoval, a navyše nábytková technológia je ako šitá pre minimalistické riešenia. Brik však nikdy nerobil čisto minimalistické nábytky. V začiatkoch Briku sme robili aj historizujúce nábytky talianskeho štýlu. I teraz nám ide o to, aby naše interiéry boli teplejšie, živšie, trošku regionality s jemnou špecifickou atmosférou miesta, kde žijeme a tvoríme. Viem oceniť napr. špičkové talianske minimalistické riešenia, ale stále vnímam istú „cudzosť“. U nás máme iné proporcie, obľubujeme menšie merítko, máme iné návyky a iné veci vnímame citlivejšie.

Takmer vždy. Nábytok je len malou zložkou interiéru. Je len akousi podložkou pre veci potrebné (a často i nepotrebné) pre život. Človek často určí charakter interiéru výraznejšie než architekt. Interiér nie je v podstate nikdy úplne „dokončený“, žije a mení sa spolu so svojimi obyvateľmi.

Tak to však má byť. Nemám rád neživé interiéry. Keď občas navštívim precízne navrhnutý a aj precízne zariadený priestor výlučne v jednom štýle, často na mňa pôsobí príliš chladne. Človek sa doma nesmie báť položiť si niekam svoju vec, aby nepokazil koncept interiéru. Urobiť manieristicky dokonalý interiér je jednoduchšie, ako citlivo navrhnúť priestor pre svojich obyvateľov. Nie je pravda, že moderné je vkusné a historizujúce nevkusné. Aj moderná budova môže byť gýčová.

Mám rád i niektoré interiéry, ktoré vznikajú postupným vrstvením vecí, často aj rôzneho štýlu. Takéto riešenia však vyžadujú veľkú mieru vkusu. Medzi mojimi priateľmi je veľa výtvarníkov, ktorí sa krásou zaoberajú celý život, ale máloktorý z nich má minimalisticky zariadený byt. Mám rád, keď interiér dýcha jedinečnosťou svojich užívateľov.

Je to asi zrýchlením toku informácií. Ľudia všade na svete čítajú rovnaké časopisy, sledujú rovnakú módu… V každej krajine sú už rovnaké hotely, rovnaké pumpy, rovnaké nápoje aj jedlá, dokonca i zubná pasta… Ja však v každej krajine hľadám jej špecifickosť. Globalizácia sa, samozrejme, prejavuje i v dizajne. Aj preto sa pri návrhu našich nábytkov stále snažím o regionálnu odlišnosť. Pritom trh si žiada práve tento jednotný, všadeprítomný štýl. Paradoxne, práve v krajinách, odkiaľ prichádza, napr. v Taliansku, je trh dostatočne veľký na to, aby v ňom existovali aj alternatívy a isté odlišnosti. To však nie je prípad Slovenska.