Ivan Gürtler: Nevážime si hmotné kultúrne dedičstvo, ktorého súčasťou je aj dnešná architektúra

Profesor, ktorý ovplyvnil stovky architektov. Jeho neutíchajúca snaha vydolovať z nich maximum je obdivuhodná. Maximum talentu, nadšenia, odhodlania, ale i pracovitosti, zodpovednosti a kultúry prejavu. Ateliér u Gürtlera mal povesť.

Akademickej činnosti sa už nevenuje, no aj tak sa snaží v online prostredí sledovať svoje školské decká, ako ich sám nazýva. Po svojej poslednej prezentácii na škole zažil neskutočné, frenetické a zaslúžené standing ovation. Rozhovor s ním by nemusel nikdy skončiť. Príbehy, ktoré rozpráva, sú fantastické, inšpirujúce a poučné. Také ako on sám.

Ovplyvnili ste množstvo dnes významných architektov. Uvedomili ste si tento vplyv niekedy?

Snažím sa i na dôchodku nielen na architektonických webstránkach sledovať moje „školské deti“, ako sa im darí v architektonickej praxi, niektorým na školách, vo verejnej a v štátnej správe nielen doma, ale aj v zahraničí. Z ich úspechov mám, samozrejme, radosť, pochválim ich a zablahoželám im pár riadkami. Myslím si, že je to obojstranný úspech, som na nich hrdý.

Pôsobili ste na akademickej pôde. Ako vás to ovplyvnilo? Aká je nastupujúca generácia?

Pedagogickú činnosť som zo zdravotných dôvodov definitívne ukončil v roku 2020. Pravdu povediac, nie som už v aktívnom kontakte s mojimi bývalými pôsobiskami. Nemám preto ani možnosť či právo vyjadrovať sa a charakterizovať nastupujúcu generáciu študentov či pedagógov.

Posledný môj „výrazný” vstup na akademickú pôdu, resp. na FAD STU v Bratislave, bol pri príležitosti mojich 80. narodenín výstavou spojenej s vernisážou 80IG80, ktorú mi pripravil brat Andrej s mojimi „školskými deťmi“ vo vestibule v novembri 2022. Na to nadviazala v Aule Emila Belluša osobná videoprezentácia, na jej konci sa mi dostalo „standing ovation“ od prítomných poslucháčov.

Tak ako môjmu profesorovi Vladimirovi Karfíkovi, keď som ho v roku 1991 pozval ako 90-ročného jubilanta do Auly predstaviť sa mladším generáciám. Aula vtedy po dlhom čase praskala vo švíkoch, nebolo si kde sadnúť, stálo sa i v respíriu. Reprízy akcie 80IG80 sa uskutočnili aj na FU TU Košice a FA VUT Brno.

Čo by ste pripomenuli mladej generácii, aké ponaučenie z minulosti, aby neopakovala chyby?

Mladá generácia by nemala byť zahladená len do budúcnosti prostredníctvom IT, ale mala by sa vracať do minulosti, možno až do histórie, aby sa nerobili chyby, ktoré môžu byť fatálne. Nie všetko sa dá nájsť v pohodlí na sociálnych sieťach, ale treba si nájsť čas na osobné kontakty, stisnúť si pravice, pozerať si do očí, všímať si gestikuláciu a reakcie, či ten dialóg má vôbec zmysel a či ma pozitívne obohatí ako človeka. Ale preferovaná umelá inteligencia takejto klasike nepraje…

Mnohí vás považujú za osobnosť, ktorá výrazným spôsobom formoval podobu štúdia architektúry po roku 1989…

Keď sa po udalostiach v roku 1989 aj naša FA SVŠT, resp. študenti dožadovali zmien v pedagogickom procese, rozhodol som sa tak ako moji profesori Vladimír Karfík, Jaroslav Fragner, František Cubr zúročiť svoje skúsenosti z praxe aj v pedagogike.

Pochádzam z remeselnícko-učiteľskej rodiny, v ktorej sa aplikovala tradičná pedagogika. Navyše, patril som do generácie, ktorá ešte zastihla na SvF SVŠT pedagógov, ktorí vlastne ešte s prof. Emila Bellušom progresívne formovali štúdium architektúry na slávnej FAPS, ale v rámci normalizácie museli ako „dôchodcovia“ fakultu opustiť.

Svoje štúdium som ukončil 3-ročným štúdiom na AVU v Prahe, začínajúc u prof. Jaroslava Fragnera a končiac v roku 1968 u prof. Cubra. V Prahe som zažil celé obdobie demokratických procesov Pražskej jari s prvým výjazdom za architektúrou na Západ, na Kunstakademie Düsseldorf. V poslednom ročníku 1967/68 som bol zástupcom študentov architektúry ČSSR v UIAE.

Kto zo študentov, naopak, ovplyvnil vás?

Študenti, ktorí absolvovali v I. stupni štúdia typológie KAT-AŠOSD a rozhodli sa u mňa absolvovať ateliér v 2. ročníku a potom u mňa diplomovali, medzitým boli možno aj v zahraničí a vrátili sa akosi iní: rozhľadenejší, sebavedomejší, ambicióznejší so snahou zúročiť čo najlepšie svoj talent.

Na štúdium architektúry sa predpokladalo, že budúci adepti tejto náročnej profesie budú mať vrodený výtvarný talent. A aj mnohí ho mali a skvelý, ako napr. Martin Závracký, Juro Dulenčín, Ela Šoltésová a ďalší.

Talenty sa prejavovali už v prvých ročníkoch sviežimi konceptmi, reflektovali na moderné trendy v architektúre. Preto som na FA STUBA založil Cenu V. Karfíka za najlepší ateliérový projekt okrem diplomovky. Pokiaľ si pamätám, prvým držiteľom bol študent 2. ročníka Tomáš Auxt, spoluzakladateľ ateliéru Pantograph.

S viacerými sme spoločne vymýšľali aktivity na fakulte i programy našich každoročných zahraničných exkurzií. Po každej exkurzii si študenti vo vestibule fakulty urobili výstavu z vlastných fotografií a v Aule nasledovala videoprezentácia osobných zážitkov.

Nezabudnem na žiadnu z mnohých našich študijných ciest po Európe. V roku 1995 po návrate z Francúzska mladí Končekovci s kolegami postavili vo vestibule z lešenárskych trubiek improvizovanú Eiffelovku, takmer na celú výšku vestibulu, zahalenú do farieb francúzskej trikolóry.

V roku 1996 pred XIX. kongresom UIA sme s Máriou Topolčanskou dali dokopy skvelú študijnú cestu do Barcelony. Dnes je prvou ženou-rektorkou v celej histórii AVU v Prahe. Mladá dvojica Cakov + Makara spolu s Táňou Kollárovou založili dnes už skvelú akciu CLUBOVKA.

V mojom pedagogickom procese sme sa obohacovali navzájom. Ja som učil z mojich skúseností, mladí sa vyžívali v progresívnych trendoch. Tak vznikalo u študentov veľa zaujímavých konceptov a projektov, často i nadpriemerných. Diplomanti s visačkou „Made in IG“, ako sa im hovorilo, mali otvorené dvere do renomovaných ateliérov nielen u nás, ale i v zahraničí.

Vy ste „karfíkovec“. Aký bol profesor Vladimír Karfík? Čo ste si zo stretnutí s ním odniesli do svojej praxe a čo do vzdelávania študentov?

Takého profesora by som dnes doprial každému študentovi, nielen architektúry! V prvom rade to bol vzrastom malý, ale veľký svojimi činmi a charizmou. Neprehliadnuteľný, skvelý, po celý život vitálny, pracovitý, kultivovaný a spoločenský človek, rešpektovaný architekt a pedagóg doma i v zahraničí.

Bol pozývaný prednášať na popredných európskych architektonických školách. Ako prvý československý architekt bol v roku 1985 vo Washingtone menovaný Čestným členom AIA (Honorary Fellowship of American Institute of Architects). Technické univerzity ČVUT v Prahe, VUT v Brne a STU v Bratislave mu udelili titul Doctor honoris causa.

Prezident ČSFR Václav Havel mu v roku 1992 udelil Medailu Za zásluhy I. stupňa. Veľmi si vážil ocenenie Čestný švec z roku 1986, ktoré mu udelilo mesto Zlín za jeho veľké zásluhy pri rozvoji Baťovho priemyslového areálu, ako aj mesta.

Profesor Vladimír Karfík nielenže svojimi ikonickými architektúrami poznačil Zlín, ale hlavne na FAPS SVŠT a neskôr na SvF SVŠT v Bratislave vychoval veľa svojich nasledovníkov, ktorí sme hrdí na svojho profesora a hovoríme si „karfíkovci“. Ich zoznam by bol dlhý, ale spomeniem aspoň pár mien, ktorí boli výbornými architektmi i pedagógmi: profesori Alena Šramková a Štefan Šlachta.

S profesorom Karfíkom som pred štúdiom architektúry mal spoločný záujem o všestranný šport a hudbu. Profesor bol obdivuhodný systematik. Nepil alkohol, len kávu, aj tú len pod dozorom manželky Světly. Časom sme odpozorovali, že chodí na fakultu takmer pravidelne na 7.00 hod.

Tak s Jindrom Martinom sme už boli v ateliéri a počujúc jeho podbité „baťovky“ na keramickej dlažbe chodby sme čakali, že otvorí dvere do ateliéru a povie: „Dobré ráno, hned jsem tady.“ Z koženej tašky mu trčala rukoväť tenisovej rakety, lebo už mal odohratý zápas na kurtoch Lokomotívy pod Hl. stanicou. Zložil sa vo svojej pracovni a prišiel. To boli pre nás najlepšie konzultácie a korekcie, venoval sa len nám, pokiaľ neprišli „spachtoši“.

Keď som bol v 2.stupni štúdia odboru Architektúra a stavba miest už u prof. Karfíka, bol som viacnásobný majster a juniorský reprezentant ČSSR vo vzpieraní, dokonca nominovaný na OH 1964 v Tokiu. Preto ma nikdy profesor nevolal po mene, hovoril mi Zdvihač. Karfík výborne hral na klavíri klasiku i jazz, ja som absolvoval po 8. rokoch klavír na III. Hudobnej škole v Bratislave. Preto som rád študentom pripomínal výrok Goetheho: „Architektúra je skamenená hudba.“ Totiž pri korekciách nám Karfík rád pripomínal kompozičné princípy hudby a architektúry.

Náš profesor nás fascinoval ako svetaznalý, ovládal mnohé svetové jazyky. S nami sa rozprával takou zrozumiteľnou česko-slovenčinou. My sme boli generácia vyrastajúca v povojnovom, komunistickom režime, učili sme sa okrem materčiny len ruštinu. Do ateliéru nám nosil najaktuálnejšie „západňárske“ časopisy, ktoré neboli v knižnici fakulty.

Nevedeli sme najmä angličtinu a francúzštinu, tak nám vždy prízvukoval: „…když tomu nerozumíte, tak se to aspoň naučte vyslovovať foneticky!“ Naša prvá a posledná študijná cesta za celé štúdium viedla vo 4.ročníku do NDR. Profesor preto s niekoľkými ročníkmi každoročne zorganizoval exkurziu do Gottwaldova, býv. Zlína, Otrokovíc a Luhačovíc. Nevynechali sme návštevu slávnej Karfíkovej „21-tky“.

Na poschodie, kde bol ateliér už štátneho projektového ústavu Centroprojekt, sme sa vyviezli všetci „šéfovským“ výťahom. Vo veľkopriestorovej kancelárii to bol pre nás zážitok: do kancelárie sme vošli s Karfíkom v čele. Prechádzali sme medzi špalierom projektantov v bielych plášťoch za frenetického potlesku a podávania rúk projektantov, ktorí viacerí s Karfíkom ešte spolupracovali. Nikdy sme nezažili „takú poklonu“ nášmu profesorovi a boli sme hrdí, že sme jeho študentmi!

Ako vás ovplyvnila jedna z kľúčových osobností modernej architektúry?

Počas štúdia v Bratislave som hľadal inšpiráciu vo funkcionalizme a brutalizme. Avšak na AVU v Prahe som sa priklonil k organickej architektúre, ktorú reprezentuje Kenzō Tange, Frank Lloyd Wright, Hans Scharoun, Alvar Aalto, neskôr Álvaro Siza Vieira.

Architekti Weinwurm, Dedeček, Karfík, Belluš, Svetko… To sú páni architekti. Komu by ste dnes dali pomyselné „rovná sa“? Nositeľom akých hodnôt by mal byť kvalitný architekt?

Martin Kusý a Pavol Paňák, Ľubomír Závodný, Martin Paško a Zuzana Zacharová, Irakli Eristavi. Mladí nám dorastajú, potrebujú len realizovať svoje idey: ateliéry Compass Architekti, Pantograph, Between (napr. novostavbu Fakultná nemocnica v Martine, rekonštrukciu Kúpeľov Sliač)… Kvalitný architekt musí byť nositeľom svojbytnej, sebavedomej architektonickej koncepcie poskytujúcej čo najlepšie životné a pracovné prostredie vo výnimočnom komplexnom diele.

Architektúru chápete ako dialóg racionality a umeleckosti. Do čoho by mal tento dialóg vyústiť? Ako dôležitý je dialóg medzi spoločnosťou a architektom?

„Matkou umenia je architektúra. Bez vlastnej architektúry naša civilizácia nemá dušu.“ Tento citát Franka Lloyda Wrighta hovorí asi za všetko. Myslím si, že dobrý architekt, ktorému je zverené malé či veľké dielo, pristupuje k úlohe s vážnosťou a profesionalitou, ale aj s pokorou a úctou.

I keď architektúra s medicínou je u nás najdlhšie štúdium, tak si myslím, že dnes „sa do architektúry rozumie každý“ a moju multidisciplinárnu profesiu skôr považujú za „nakreslenie a zhmotnenie želaní, prianí a vkusu“ investora, často za čo najnižšiu cenu. Rozdiel je v tých profesiách v tom, že lekárom si pacienti nedovolia „do toho moc kecať“.