Ivan Gürtler: Nevážime si hmotné kultúrne dedičstvo, ktorého súčasťou je aj dnešná architektúra

Profesor, ktorý ovplyvnil stovky architektov. Jeho neutíchajúca snaha vydolovať z nich maximum je obdivuhodná. Maximum talentu, nadšenia, odhodlania, ale i pracovitosti, zodpovednosti a kultúry prejavu. Ateliér u Gürtlera mal povesť.

Štyridsať rokov architektonickej práce vás určite čo-to o slovenskej architektúre naučilo. Je spoločnosť nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry? Ako hodnotíte stav súčasnej architektúry? Aká sme podľa nej spoločnosť?

Samozrejme, účasť spoločnosti je nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry formujúcej životné prostredie. Ale vo výsledku záleží, akou mierou kultivovanosti, náročnosti a financií spoločnosť disponuje.

Dnešnú architektonickú tvorbu charakterizuje globalizmus, niekedy samoúčelný manierizmus, často opulentnosť, negujúca často sociálne aspekty a potreby. Žijeme v liberálno-demokratickej spoločnosti, v ktorej je dovolené všetko, niekedy až bezohľadne.

Nerozumiem, prečo napr. Bratislava svojím downtownom chce byť druhým City of London či malým Dubajom, ako to komentujú naše denníky, dokonca s druhým najvyšším mrakodrapom v Európe. Pritom takéto štvrte majú v prvom rade vopred vyriešenú dopravnú infraštruktúru s veľkokapacitnou MHD formou metra. My to budeme riešiť električkou popred SND.

Celá Bratislava je svojim intra- a extravilánom možno len čiastkou týchto spomínaných veľkomiest. Popritom sme limitovaní z hľadiska morfológie krajiny Malých Karpát, prírodného fenoménu Dunaja a blízkosti štátnych hraníc s Rakúskom a Maďarskom. Bratislava predsa má svoje historické a krajinné dominanty. Samozrejme, že dnešná doba musí tiež do budúcnosti niečo neprehliadnuteľné zanechať…

Nehovoriac o tom, že náš štátny rozpočet je v deficite a celá Európa ide do recesie. Pýtam sa, kto v tých mrakodrapoch bude bývať, keď sa zvyšujú ceny prenájmov, o cenách nových bytov ani nehovoriac. Sme jedna z krajín EÚ vykazujúcou najmenšiu štatistiku vo výstavbe nájomných bytov. Kto bude pracovať v tých exkluzívnych administratívach, keď dnes je trend že 50 % administratívnych pracovníkov pracuje formou home-office?

Čo bude s budovami , akými sú len v centre Bratislavy napr. bývalý Najvyšší súd SR (autor: Vladimír Dedeček), oproti bývalé Ústredie štátnych lesov, neskôr aj KNV (autori: Kramár a Lukačovič), objekt Hotely mládeže Slovakia, a.s., bývalé SZM na Pražskej a veľa ďalších. Skončia časom ako Istropolis? Tradičné bratislavské kaviarne v centre mesta Luxor a Manderla zívajú prázdnotou, neďaleký „trojuholník“ OD PRIOR na Kamennom námestí podstúpil potupnú rekonštrukciu interiéru, s komplexom hotela Kyjev sa problémy odďaľujú…

Bratislava na počet obyvateľov štatisticky vykazuje najväčší počet obchodných centier v EÚ. Dôsledkom je zvýšená automobilita obyvateľstva, zánik maloobchodných predajní nielen v centre mesta, ale aj v jeho mestských častiach. Na záver konštatovanie, že každý objekt sa navonok prezentuje svojou hmotou a fasádami.

Fasády mnohých objektov, aj dominantných v centre mesta, majú svoje fasády „zaslepené“ veľkoplošnými reklamami. Možno aj preto, že ich stavebno-technický stav je zanedbaný, ako napr. okná na ikonickej stavbe dnes Generálnej prokuratúry SR, bývalej Národnej banky od Emila Belluša. Len týchto pár riadkov hovorí o tom, aký nedobrý vzťah máme ako verejnosť k architektúre v hlavnom meste SR, nehovoriac o regiónoch Slovenska a ich centrách.

Ako vnímate dnešný stav v kultúrnej obci? Čo môžeme v oblasti našej „architektonickej bubliny“ robiť proti pochovávaniu súčasnej kultúry?

Národ má takú kultúru, akú si zaslúži. Mám dojem, že niekedy sa správame nekultúrne. Nevážime si hmotné kultúrne dedičstvo, ktorého je aj dnešná architektúra súčasťou. Dnes sa preferujú hodnoty spotrebnej spoločnosti, za každú cenu byť výnimočný.

Je až zarážajúce, že za kultúru musíme dnes tak urputne bojovať. Ako môžeme vyhrať boj za nezávislú kultúru? To sa totiž týka nás všetkých. Ako bojovať kultúrne aj za dobré meno architektúry a jej hodnoty, význam?

Kultúra je zrkadlom národa. Preto sme asi v závoze, že mnohí z nás ani nevedia, aký široký je pojem kultúra, čo všetko je jej súčasťou. Chýba mi kontinuita výchovy z rodiny do škôl a potom uplatňovanie rešpektu a radosti z nej v samostatnom rodinnom či občianskom živote.

Ako vnímate postavenie architekta v dnešnej spoločnosti v porovnaní s obdobím, keď ste boli veľmi činný? Ako by ste ho rád videli v budúcnosti?

Ja som začínal svoju prax v nádeji Pražskej jari, po ktorej prišla tvrdá normalizácia, ktorá nám mladým autorom neumožnila realizovať dve 1. ceny z celoštátnych architektonických súťaží (Okresná knižnica v Prievidzi a Tržnica v Košiciach). Rokmi sme sa dočkali satisfakcie v čsl. architektonickej obci i vo verejnosti, ale stálo to veľa úsilia.

Nemali sme možnosť takej medzinárodnej konfrontácie, akú majú dnešní architekti. Avšak momentálne sa naši mladší kolegovia musia presadzovať možno ešte ťažšie v medzinárodnej konkurencii globalizovaného sveta. Myslím si, že prienik zahraničného kapitálu na otvorený trh nedáva dosť šancí našim mladším kolegom uplatniť sa. Nemajú to ani oni ľahké. Mali by doma dostávať viac príležitostí sa realizovať.

Ktoré príbehy by sa mali rozprávať z generácie na generáciu? Ako sme schopní ich udržať, poučiť sa z nich a inšpirovať sa v budúcnosti? Mám totiž pocit, že veľmi veľa zabúdame, a to, čo bolo, bolo… Akoby sme sa nedokázali poučiť z vlastných chýb? Čo môžeme vytvoriť dnes, aby sme nechali kvalitný kus vlastnej tvorby ďalším generáciám?

Sme malá krajina takmer v strede Európy, ktorá sa zmenila z agrárnej na industriálnu, a dnešnej dobe na tranzitnú. Postihuje to krajinu, regióny, mestá, ktoré tú zmenu nestíhajú. Neviem, čo s tým. Asi je to skôr otázka pre orgány štátnej správy, ktoré našu krajinu riadia a mali by sa zaoberať aj zmysluplným a realizovateľným návrhom územného rozvoja v ďalekom horizonte celého Slovenska v rámci celej EÚ.

Ktoré miesta, mestá, krajinu by ste rozhodne odporúčali navštíviť nielen architektovi? Čo vás na cestovaní fascinuje najviac? Čo vám spoznávanie sveta najviac dáva? Čo v ňom nachádzate? Čo treba hľadať vo svete a určite priniesť domov?

Pre mňa sú to škandinávske krajiny: Švédsko, Nórsko, Dánsko, určite aj Fínsko a Island, hlavne ich lavné mestá Kodaň a Helsinki. Z hľadiska symbiózy histórie a súčasnosti celé Grécko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko a Portugalsko.

Sú to krajiny, v ktorých sa stáročia formovala nielen kultúra s kolonizáciou, ale aj demokracia. V Brazílii ma fascinovalo Rio de Janeiro, ale aj jedno z najväčších miest na našej planéte São Paulo. Ako architekt nemôžem opomenúť hlavné mesto Brazílie, Brasíliu, dielo slávnych architektov, ako Lúcio Costa a Oscar Niemeyera.

V rokoch 1982/84 som pôsobil ako vedúci takmer 20–členného tímu čsl. urbanistov a architektov i s rodinou v najväčšej krajine Afriky, v Alžírsku, v jej treťom a najpriemyslovejšom meste Annaba. Obyvateľmi sú Arabi, navštívil som aj vnútrozemie, kde sú kmene Berberov a Tuarégov, praktizujúcich islam.

Nemal som ako cudzinec žiadne problémy, rešpektovali sme sa v prvom rade ako ľudia. Musím povedať, že sa mi tam dostalo často takých pozorností od obyčajných ľudí zo sídliska, akých som sa odvtedy po návrate domov ako architekt roky nedočkal.

Cestovanie ma obohacuje komplexne. Od krajiny cez obyvateľstvo, počnúc ich históriou a súčasnosťou. Je fascinujúce, ako sa ľudia vedia inšpirovať, chápať, aj keď rozprávate iným jazykom. Pretože chuť a dobrá vôľa často prekoná aj jazykové bariéry. Empatia, skromnosť a ľudskosť vám otvoria dvere všade na svete. Všetko je o ľuďoch.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.