Ján Urban: Snažím sa ako urbanista vo všetkom vidieť potenciál, aj v rozpadnutých petržalských terasách

Čítate prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý bude možné sledovať na našom webe. Nový diel nájdete na ASB.sk každý víkend. Tento rozhovor sa nahrával v máji 2021 a hosťom bol mladý architekt Ján Urban.

Mojím ďalším hosťom je môj bývalý spolužiak z Fakulty architektúry a dizajnu STU Janko Urban. Mladý, šikovný architekt sa okrem iného venuje aj aktivitám, ktoré skrášľujú prostredie okolo nás. Som veľmi rád, že prijal moje pozvanie, a teším sa, že nám o tom povie niečo viac.

Začnime od štúdia, chronologicky, aké boli tvoje začiatky?

Ja som vlastne ešte stále nedokončil svoje doktorandské štúdium. Študujem od svojich 18 rokov, keď zmaturoval, a teraz mám 35. Po gymnáziu som strávil štyri roky na Filozofickej fakulte, kde som študoval psychológiu. Nejako som sa asi hľadal. Mal som aj rok voľno, počas neho som robil sociálne projekty (asistenta ľuďom na vozíku) alebo som chodil ako sociálny terénny pracovník do rómskej osady na Záhorí. Bol to pre mňa rok na zamyslenie sa, kam kráčam.

Moji rodičia majú technické zameranie a vždy ma bavilo kreslenie. Hovoril som si, že budem robiť niečo umelecké a tvorivé, a tak som skúsil architektúru, lebo tú máme trošku v rodine. Bakalárske štúdium mi trvalo o rok viac, ako by malo. Bol som aj na Erasme, čo mi štúdium až tak nepredĺžilo, ale skôr ma to naštartovalo.

Kde si bol na Erasme?

V Mníchove. Dokonca dvakrát. Prvý raz na pol roka a potom celý rok.

Bolo náročné aklimatizovať sa na škole?

Dosť som si toho na seba naložil a získal som oveľa viac kreditov, ako som potreboval. Mali tam systém akoby miesteniek – na začiatku semestra som si vybral všetky predmety, ktoré ma zaujímali. Ale nebolo to automatické, že si na ne mohol chodiť. Na obľúbené predmety bol poradovník. Takže som si ich zapísal viac, aby som mal istotu, že niekde bude voľné miesto. Nakoniec sa to aj tak vyfiltrovalo, lebo veľa ľudí zistilo, že ich vlastne daný predmet nezaujíma, a uvoľňovali sa miesta.

Čo sa ti na Mníchove najviac páčilo?

Ako je celé mesto výborne vymyslené pre cyklistov a aj to, aký má štandard verejných priestorov.

To, čo vlastne obdivujeme na západných mestách, je ich akoby nemecký prístup. Taký ten chladnejší, väčšmi surový. Mníchov nie je taký výstavný ako Barcelona. Ten ich nemecký štandard vydrží aj „Panzerfaust“ (pancierovú päsť). Jednoducho, je to dizajnované na dobrú údržbu a základný štandard, a v dobrej kvalite.

Bývanie je tam dobré a príjemné, aj mierka tých ulíc. Pri plánovaní mesta veľmi dlho postupovali podľa návrhu architekta Theodora Fischera. Mal premyslený koncept, podľa ktorého mesto zónoval. A je to vidno, v meste je poriadok.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa How I met my architect (@how.i.met.my.architect)

Kedy bola urobená táto kompozícia?

Niekedy v 19. storočí.

Vtedy asi s cyklotrasou veľmi nepočítal. Máš pocit, že to tam vyzerá inak ako u nás? Lebo tu keď sa v Bratislave robí cyklotrasa, tak sa vlastne nakreslí na cestu a iba sa zúžia pruhy.

Parametre a dimenzie našich ulíc sú veľmi tesné. Keď na Špitálsku príde električka, tak tam už nie je v niektorých miestach ani dosť priestoru pre chodca. Mníchov bol sídlom monarchu, takže má veľkolepejšie mierky. Je tam teda miesto aj pre cyklistu a celkovo má veľkorysejšie priestory, napriek tomu, že pán Fischer asi nepočítal s cyklistami.

Druhýkrát sme tam boli (s manželkou Lindou) na jar a objavili sme Isar. To je rieka, ktorá tečie stredom Mníchova. Vytvára v strede mesta park, jej brehy revitalizovali a je z nej teraz až horská rieka. V lete sa tam ľudia kúpu, chodia si tam grilovať… Je to príjemné miesto, kam sa dá chodiť na bicykli. Pamätám si aj nočné jazdy na bicykli cez mesto, mám na to pekné spomienky.

Toto mám rád napríklad na Viedni. Sú tam mŕtve ramená Dunaja. Neviem, či si tam bol?

Nikdy som sa tam nebol kúpať.

V mŕtvych ramenách Dunaja sa môžeš kúpať, môžeš si tam požičať paddleboard či malú loďku. Sú tam rôzne pláže, veľmi dobre sa tam cítiš a vieš tam stráviť v lete aj pol dňa. A máš na pozadí siluetu mesta. Je to veľmi pekné, si vlastne v meste aj v prírode zároveň.

Tento aspekt stále objavujeme v Bratislave. Som rodený Bratislavčan, celoživotný sídliskový chalan. Teraz bývame pri Draždiaku, ku ktorému síce nechodím často, ale deti s manželkou v lete áno. To je podľa mňa bohatstvom Bratislavy, no rieka má stále nevyužitý potenciál.

K téme panelákov sa ešte dostaneme, nepredbiehajme. Bol si v Mníchove a čo bolo ďalej?

Potom som skončil na urbanizme. Tam som strávil dva roky a rovno som pokračoval na doktorandské štúdium, ktoré som ešte neukončil. To je môj večný kríž: robím veľa vecí naraz a potom nestíham termíny.

A nie je tam nejaký deadline?

Myslím, že najdlhšie to môže trvať šesť rokov, takže už sa blížim ku koncu.

Potom si začal pracovať, respektíve stážovať, aj v tom máš bohatú minulosť. Kde všade si robil?

V rámci školy som si už celkom skoro začal hľadať prax. Nechcel som len školu a akademické debaty, ale aj vidieť, ako sa to vyvíja. Prvá ozajstná prax bola v ateliéri TOITO s manželkou Lindou. Boli sme na akcii Pecha Kucha a videli sme chalanov, ako ukazujú tie super obrázky modelov. Povedali sme si, že im ideme hneď napísať a poslať svoje „cévečko“. Okamžite nás aj zobrali. Tam sme strávili jedno leto a robili kreatívne nápady a modely.

Potom som dlhšie robil v TotalStudio s Alešom (Šedivcom) a Tomášom (Tokarčíkom). Vtedy som nemal počas semestra až tak veľa predmetov, tak som mohol častejšie chodiť do ateliéru. Robil som koncepty a modely. Neskôr sme boli na stáži v Londýne u Igora Marka, na tri mesiace v lete. To bola veľká skúsenosť aj s mestom, aj s jeho ateliérom.

Potom sme boli v Mníchove a rozmýšľali sme, že tam zostaneme, že si tam nájdeme prácu. Nakoniec sme si len užívali mesto. Nepodarilo sa nám nájsť si prax a škola nás naplno vyťažovala, tak sme sa rozhodli, že sa na posledný rok vrátime na našu školu do Bratislavy.

Je Mníchov drahé mesto na život?

Veľmi drahé, museli nás podporovať rodičia. Je tam bytová kríza a veľmi ťažko sa zháňa byt. Bývanie je drahé z pohľadu kúpy bytu i nájmu. Mníchov je ako Silicon Valley Nemecka, Bavorsko je tá bohatá časť. Mesto nestíha stavať tak, aby bol naplnený dopyt.

Študenti to tam vôbec nemajú ľahké, ani intráky nie sú jednoduchá záležitosť. Musíš na ne čakať rok alebo aj dlhšie. Za nájom jednej izby v byte sme platili 800 eur. Mali sme zdieľanú kuchyňu, ale kúpeľňu sme mali vlastnú.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa How I met my architect (@how.i.met.my.architect)

Si sympatizantom urbanizmu. Čo je to urbanizmus? Ako by si ho vysvetlil nezainteresovanému človeku? Toto isté som sa pýtal v prvej epizóde Juraja Benetina, ktorý je o 10 rokov starší od teba, ty si mladšia generácia. Čo by si povedal ty?

Bol som u brata v škole, kde robím kurzy s deckami, a položil som im otázku, kto je architekt a kto urbanista? Ja sa volám Urban, takže jedna z ich otázok na mňa bola, či som si to vybral vďaka menu.

Čo je urbanizmus? Navrhovanie mesta, štruktúry mesta alebo tvorba sídla. Fyzická stránka je podľa mňa neoddeliteľná od iných stránok mesta. Mesto je biotop, prostredie krajiny, v ktorej človek musí počítať aj s inými vrstvami – s peniazmi, s kultúrou,. Nie je to len samotné postavené prostredie, ale ovplyvňujú ho aj ďalšie vrstvy.

Urbanizmus je ako architektúra na pomedzí techniky a umenia, v urbanizme sa do rovnice navyše mieša aj psychológia, kultúrne, prírodné, sociologické či antropologické vrstvy. Zjednodušená definícia je, že urbanista navrhuje štruktúru, ale tá štruktúra v sebe skrýva veľa podtém.

Neviem, či by toto päťročné dieťa pochopilo.

Tomu by som povedal, že urbanizmus je navrhovanie miest.

Kde teraz pracuješ?

Pracujem na Metropolitnom inštitúte Bratislavy (MIB).

Kedy vznikol?

Ani presne neviem, pred rokom a pol?

Čo tam robíš? Veľa ľudí nevie, čím sa Metropolitný inštitút zaoberá.

Je to príspevková organizácia mesta, ktorá by si mala postupom času na seba zarobiť, ale dostáva peniaze aj od mesta. Mestu má slúžiť ako výskumný inštitút, zároveň rozhoduje, robí strategické analýzy, má nejakú koncepciu a nesie hodnoty, ktoré mesto majú rozvíjať dobrým smerom a vo verejnom záujme.

Ja robím na Sekcii verejných priestorov. MIB má aj Sekciu súťaží, Sekciu participatívneho plánovania a mestských štúdií, Sekciu mestských priestorov, ktorá sa zaoberá revitalizáciou a rekonštrukciou verejných priestorov a budov, ktoré sú v správe magistrátu. Vytvárajú zadania pre architektov. Takže inštitút má rôzne časti a každá pracuje na svojej téme. Tam, kde som ja, robíme na manuáli verejného priestoru.

V rámci celej Bratislavy?

V rámci celej Bratislavy. Teraz už máme schválený hodnotový dokument Manifest. Hovorí, aké mesto chceme a ako by mal vyzerať verejný priestor. K nemu vzniknú ďalšie menšie dokumenty, prvých pár dielov je už na svete, venujú sa menším témam alebo prvkom vo verejnom priestore.

Plánom je spraviť ich na veľa tém, v meste sú ich stovky. Nazvané sú Princípy a štandardy – venujú sa prvkom v meste, ako napríklad cyklostojan, kôš, lavička alebo ja teraz robím manuál povrchov – a tieto dokumenty definujú štandard a identitu.

Sú nejaké kľúčové body, v rámci ktorých sa majú verejné priestory zlepšovať?

To sú tie hodnoty v Manifeste. Hovoria, aké to mesto chceme. Sú zhrnuté do piatich kategórií: chceme zelené mesto, starostlivé mesto, chceme mesto pre peších, chceme čisté mesto a zdravé mesto.

V rámci nich sa rozvíjajú prvky. Napríklad zeleň spadá do zeleného mesta. Manifest obsahuje podtémy, ako správne sadiť napr. strom v meste, aké podmienky mu vyhovujú, ako ho kompozične v rámci ulice alebo nejakého priestranstva osádzať… Pomáha nastaviť princípy.

A začali ste už tieto princípy aj zapracovávať alebo ste stále vo fáze, keď sa manuál tvorí?

Prvých pár princípov a štandardov je schválených, sú verejne dostupné. Projekty, ktoré robia rámcoví architekti, mestské časti alebo developeri, ktorí sa ozvú a spolupracujú s mestom, sa nimi môžu riadiť. Manuál však nemá záväzný charakter, ale odporúčací.

Zmyslom je, že by sa mali nastaviť rámce, v ktorých by sa pohybovali developeri aj mestská časť alebo mesto. Nie je potrebné potom pri každom projekte začínať od nuly a rozmýšľať, ako osadiť stĺpiky alebo ako umiestniť reklamu na fasádu… Manuály by mali zjednodušovať život.

V nejakom bode ten manuál dáte aj developerom, ktorí ho posunú svojim architektom?

Áno, keď developer komunikuje s mestom napr. pri odovzdaní nejakého štádia projektu, mal by tieto dokumenty dostať ako reakciu od mesta, ale sú verejne prístupné, takže sa na ne dá odkazovať počas celého procesu.

Zaoberáš sa verejnými priestormi. Ktorý verejný priestor v Bratislave máš najmenej rád a naopak, ktorý máš veľmi rád a je podľa teba dobrý? Kam rád chodíš a prečo?

To je ťažká otázka. My sme sa nasťahovali do Petržalky a manželka má voči tejto mestskej časti doteraz averziu, aj keď vníma aj tie dobré veci. Venujeme sa napríklad terasám v Petržalke, čo sú úplne degradované priestory až ruiny v mestskom priestore.

Ja sa snažím v živote vo všetkom vidieť potenciál – viem, že to nevyzerá dobre, necítim sa tam vždy dobre, ale to miesto má aj svoje dobré stránky. Napríklad Hanka (dcéra) sa na terasách naučila bicyklovať, lebo je to bezpečné, nechodia tam autá. Sú tam krčmy, ľudia tam sedávajú, čo je tiež celkom príjemné

Na našej terase je západná strana, ktorá je úplne prázdna, vôbec tam nie sú otvorené partery a nemá žiadne využitie, iba prekrýva garáže. Tam sa naučila robiť okruh. Je to výnimočné miesto, pretože môže byť susedským priestorom a zároveň aj bezpečným priestorom pre deti. Je síce degradovaný a škaredý, nefunguje, má veľké stavebné problémy, nikto sa oň nestaral a ešte aj legislatívne je to veľmi zložité, ale neviem povedať, že je priestor vyslovene zlý.

Vy ste si tú terasu zrekonštruovali alebo zrevitalizovali?

Túto našu nie. Začali sme sa o terasách rozprávať s Viktorom Kasalom, petržalským lokálpatriotom, a s Luckou Adamekovou, ktorá mala na terase frajera, teraz už manžela. Zrazu nás oslovila jedna komunita susedov, aby sme im niečo vymysleli na terase. Takto to začalo. Na domovej schôdzi sme im predstavili, čo by sme radi urobili.

To bola ktorá trasa?

Na Mánesovom námestí, hneď na začiatku Petržalky zo strany Starého mosta. Náš prístup bol skôr „placemakerský“, nerobili sme zásadnú rekonštrukciu priestoru. Snažili sme sa zapojiť susedskú komunitu, aby si viac osvojila priestor, a to malými zmenami. Inštalovali sme tam veľkokapacitné črepníky, opravili zábradlie, vysadili rastliny a pohrali sme sa s farbami na povrchu. Prebehli tam susedské brigády a práve to terasu oživilo. Nakoniec bola aj spoločná grilovačka a kapustnica.

Terasa má zrazu iný charakter, susedia sa teraz starajú o kvetináče. Chodia tam deti, lebo je tam škola, a susedia nám hovoria, ako deti rady skáču po farbách a aké je to pre nich oživenie. Pritom taká maličkosť, ale vie niečo priniesť a ukázať potenciál miesta.

No a potom sme robili festival Konsepase naterase. Spravili sme prednášky a tiež projekciu o Petržalke. Nechýbali ani prechádzka po petržalských terasách s Ivorom Švihranom a cyklistická Critical Mass s Peťom Szalayom zo SAV-ky cez celú Petržalku. Chceli sme túto tému priniesť iným spôsobom, spojiť verejnosť. Často sú terasy v diskusii vnímané ako problém, či už právny, alebo stavebný. Chceli sme sa na ne pozrieť inak, ako na potenciál.

Nadviazali sme aj spoluprácu s knižnicou na Vavilovovej, kde je denný stacionár pre deti s mentálnym a fyzickým postihnutím. S nimi sme sa spojili a spravili na terase malé vylepšenia, zapojili sme aj obyvateľov a sympatizantov knižnice aj tohto detského stacionára.

Máš pocit, že sa to podarilo, že naozaj vznikla komunita a susedia sa väčšmi spoznali, skamarátili a trávia tam aj reálne čas?

Na Mánesovom námestí áno, ľudí tam spájajú kvetináče a starostlivosť o ne. Raz za čas sa tam chodím pozrieť a vždy sa poteším, ako sa to pekne rozvíja. Susedia sa dali dokopy a častejšie sa stretávajú. Ponúkli sme im, aby sme spravili niečo ďalšie, ale majú pred tým rešpekt.

Na Vavilovovej tie dve inštitúcie celý čas spolu susedili, ale veľmi sa nepoznali. Teraz sa knižnica kamaráti so stacionárom. Správca, ktorým je Bytový podnik Petržalka, vidí túto aktivitu, čo zlepšilo pozíciu knižnice. Bytový podnik ju podporil v dlhodobej snahe vymeniť okná. Aj teraz majú pripravený projekt rekonštrukcie celého interiéru knižnice a chceli by využívať i exteriér, ktorý im ponúka terasa.

Keď ste rekonštruovali terasu, mali ste aj nejaký príspevok či grant?

Vždy to prebiehalo cez nejaké granty alebo dotácie z mestskej časti alebo mesta. Do niektorých sme museli prispieť časťou, napr. dostali sme 90 % a tých zvyšných 10 % sme doplácali. Takto to spravili aj susedia na „Mánesku“. Aj náš festival podporila mestská časť, náklady nám to väčšinou pokrylo a ostatné malé výdavky popri tom sme už zaplatili pre dobro veci.

Koľko terás ste dokopy zrevitalizovali?

Iba tieto dve. Teraz sa hýbu ľady, lebo je veľký problém s vlastníctvom a s kolaudáciou terás. Mesto sa k nim dlhodobo nechcelo priznať, lebo by to bola preň veľká investícia. Terás je celkom 30, majú veľmi zlý stavebno-technický stav, sú často rozparcelované, takže vo viacerých prípadoch nie je vyriešené ich vlastníctvo.

Mesto teraz vyhlásilo dotáciu pre vlastníkov, ktorí vlastnia prevádzky pod terasou, môžu si vypýtať finančný príspevok. Mesto im prispeje 50 % sumy na statické posúdenie, na projektovú dokumentáciu alebo na rekonštrukciu terasy.

Máte založené aj občianske združenie?

Áno, volá sa Krasy terasy. Názov skrýva dvojitý význam: krasy, ktoré sa tvorili tisícky rokov, teda kvaple. Aj konštrukcie terás tak niekedy vyzerajú, zateká tam a tvoria sa tam také krasy.

Ak nás počúva niekto, kto by vám chcel pomôcť alebo priložiť ruku k dielu, čo môže urobiť?

Môže sa ozvať na Facebooku aj na Instagrame alebo na mail krasyterasy@gmail.com. Máme mnoho sympatizantov alebo ľudí, s ktorými sme robili projekty. Nie je to len o nás troch, to by sa v takej zostave asi nikdy nepodarilo.

Tiež sme všetci zamestnaní na plné úväzky a sme dosť vyťažení. Záujemcov by sme radi prijali, no máme istý mód, v ktorom fungujeme, a niekedy je náročné niekomu niečo sľúbiť.

Obetujete rekonštrukciám čas po večeroch a cez víkendy?

Po večeroch mávame raz za čas stretnutia. Keď už niečo robíme, tak je to cez víkendy.

Ako dlho trvá zrevitalizovať jednu terasu?

Mánesovu sme začali robiť asi niekedy pred letom. Stretnutia začali už na jar a záverečnú grilovačku a párty sme mali tesne pred novembrom. Trvalo to teda dosť dlho, venovali sme tomu veľa času. V lete sme sa mávali brigádky pravidelne, približne každé dva týždne.

Je to veľmi pekný počin. Držím ti s tým palce a dúfam, že aj ľudia naokolo to uvidia a motivuje ich to niečo urobiť, tiež si takto skrášliť prostredie, lebo to je určite cieľom.

Áno, výborný signál je i to, že už začína fungovať aj oficiálna mestská politika pre terasy. Verím, že sa to pomaly začne hýbať. Viem, že napríklad terasa na Jasovskej, ktorej z veľkej časti je vlastníkom mesto, bude sčasti rekonštruovaná. To je tiež jeden super krok.

Keď sa Matúš Vallo stal primátorom, naštartovalo sa veľa vecí, aj Metropolitný inštitút. Aj vy keď ste toto urobili, teraz to do seba možno trošku viac zapadá a už sa aj takýmto konceptom dáva zelená.

Určite je dôležitá prítomnosť lídra alebo niekoho, kto nesie politickú víziu. Bola by škoda, aby to zostalo na jednom človeku alebo to celé skrachovalo, keď odíde ten, ktorý má víziu. Táto téma je už dlho na meste aj na mestskej časti a sú ľudia, ktorí sa ňou dlhodobo zaoberajú. Nátlak je prítomný, len to treba nejako uchopiť, aby sa veci začali hýbať.

MIB je teraz vlastne plný mladých ľudí, mladých architektov, ako sme my, a práve tá mladá svieža sila to vie potiahnuť dopredu.

Skúsenosť je tiež dôležitá, ale aj my mladí.

Blížime sa k záveru, k rubrike, ktorú sa pýtam každého hosťa. Takže vyskúšajme rýchlejšie otázky. Aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

Možno nedokončenie štúdia psychológie, aj keď si hovorím, že by to bolo super. Predstav si, že teraz by som bol bakalár psychológ, ešte aj architekt alebo urbanista.

Možno by si nebol.

No, presne. Možno to ma posunulo k tomu, že som ďalej rozmýšľal, vlastne som to prežíval a cítil som sa zle, keď som odchádzal z tej školy. Cítil som to ako neúspech, ale to ma posunulo niekam ďalej, ak má byť naplnené klišé.

Byt verzus dom?

To je dobrá téma. Ja som spokojný s panelákom, som sídliskový človek a cítim to ako svoje prirodzené prostredie. Teraz máme dom (v Sv. Jure sme si kúpili starý vinársky dom a ten pomaly svojpomocne prerábame a opravujeme) a baví ma chodiť tam a búrať, vŕtať.

Baví ma aj, že je to vlastne dvor so záhradou, ktorá končí hradbami. Je to taký zdieľaný dvor – budeme tam bývať dokonca štyri rodiny. Dva domy sú obrátené akoby k sebe so vstupom cez podbránie, my máme dom naľavo, susedia napravo. V našom dome budú dve bytové jednotky, tie máme s kamarátmi. Dom oproti je taký istý, takže v ňom môžu tiež bývať dve rodiny.

Bude to taká komunitná záležitosť, aj keď veľa ľudí nás vystríha, že sa s kamarátmi môžeme pohádať a že je to háklivé, bývať s nimi v jednom dvorer. Podľa mňa je super, teda ja to tak cítim, že to nie je klasický dom ohradený dvojmetrovým múrom, v ktorom nepoznáme susedov. Už teraz je dvor živý a máme aj komunitu susedov. Musíme si to strážiť, aby sme boli stále kamarátmi. Zatiaľ nám to vychádza. Takže neviem, či byt alebo dom. Každé z toho má niečo do seba.

Vychádza mi z toho, že či bývaš v dome, alebo v paneláku, tak sa snažíš vytvoriť komunitu susedov, aby sa poznali a aby spolu trávili čas.

V paneláku, kde bývam, poznám susedov, ale nie som iniciátorom stretnutí, rád sa však s nimi porozprávam. Takisto aj v dome na dvore veľa vecí robíme spolu, požičiavame si veci, náradie, v záhrade sa delíme úrodu. Nesnažím sa ale umelo vytvárať komunitu. Beriem to ako nutné zlo, ale vlastne veľmi dobré.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

Som nenapraviteľný „multitasker“, rozbehnem veľa vecí naraz a neviem si to ustrážiť a zamerať sa na jednu vec a tú najprv dotiahnuť do konca. Rád veci začínam a veľmi ťažko mi ide ich dokončovanie. Ale keď to dokončím, výsledný pocit je super.

Aké je tvoje obľúbené jedlo?

Mení sa to, lebo veľmi rád jem. Nejem však múku ani zemiaky, zato mám veľmi rád pečenú zeleninu so syrom alebo s rybou.

Kávenky alebo Kakaové rezy.

To je v skratke celé moje gymnaziálne obdobie. Vtedy vyhrávali Kávenky, teraz ich už nejem.

Aký je tvoj obľúbený písací alebo kresliaci nástroj?

Najobľúbenejšia je fixka od Pentel-u, asi 07, na Slovensku sa ale nedá veľmi kúpiť. Rád píšem aj s českou Centropen-kou.

Posledná veľká téma, architekti a čierne oblečenie. Aký máš na toto názor, aj keď teraz na sebe nemáš nič čierne?

Ja nosím skôr farebné veci, mnohé mám zo sekáča. Mne čierna farba nepristane a mám veľa lupín, čo mi asi zabránilo preorientovať sa na čierne košele a čierne roláky.

Tak mohol by si stále nosiť čierne nohavice a bielu košeľu.

Mám čierne nohavice, ktoré mám rád, aj teraz mám obuté čierne tenisky. Nebránim sa čiernej, ale celý v čiernom, to by som asi nevydržal dlho.

Ďakujem ti veľmi pekne, bolo to veľmi príjemné. Som rád, že si prijal moje pozvanie a dúfam, že to našich poslucháčov bavilo a že sa dozvedeli veľa zaujímavých vecí. Teda hlavne tí, ktorí ťa doteraz vôbec nepoznali, ale vlastne aj všetci naši kamoši.

Som zvedavý na reakcie, ďakujem aj ja.