Japonský minimalizmus na Manhattane

Múzeum moderného umenia v New Yorku (známe pod názvom MoMA –The Museum of Modern Art ) založili v roku 1929 tri zberateľky umenia – Lilli P. Blissová, Cornelia J. Sullivanová a Abby Aldrich Rockefellerová.


V roku 1939 sa múzeum z prenajatých miestností presťahovalo na 53. ulicu do novej budovy, ktorú navrhli v štýle európskeho funkcionalizmu Philip Goodwin a Edward Durell Stone.

Priestoru vpísali charakteristické črty tri výrazné prvky: otvorené bauhausovské schodisko, zaoblená markíza v tvare klavíra nad hlavným vchodom a záhrada. Tú neskôr, v roku 1953, upravili podľa návrhu Philipa Johnsona do súčasnej podoby galérie sôch v prírode.

Philip Johnson v roku 1964 rozšíril múzeum výstavbou východného krídla. Cesar Pelli ukončil rozširovanie múzea v roku 1984 výstavbou vysokopodlažnej obytnej budovy The Museum Tower (postavenej nad múzeom, s ktorým nemá nič spoločné), prístavbou západného krídla a menej úspešnou realizáciou štvorposchodového skleneného zastrešenia eskalátora otvoreného do záhrady. Skoro sa však ukázalo, že napriek všetkým prístavbám je veľkosť múzea nedostačujúca. S príchodom nového riaditeľa Glenna Lowryho prišlo aj rozhodnutie postaviť väčšiu budovu na rovnakom mieste.

Zákazka desaťročia

V súťaži o najväčšiu architektonickú zákazku desaťročia v New Yorku – rozšírenie MoMA na takmer dvojnásobok jeho súčasnej veľkosti na priestorovo obmedzenom pozemku – zvíťazil návrh Yoshia Taniguchiho. Neznámy architekt z Japonska, ktorý sa v súťaži presadil vedľa slávnych mien. Výber jeho návrhu bol pre mnohých veľkým prekvapením.

Na rozdiel od ostatných súťažných prác návrh Yoshia Taniguchiho reprezentuje jednoduchosť koncipovanú kombináciou funkcionalizmu a japonského minimalizmu v detaile. „Dajte mi dosť peňazí a ja vám dám architektúru. Dajte mi viac peňazí a nechám ju zmiznúť,“ boli slová architekta pri preberaní úlohy. Architektúra budovy by v nijakom prípade nemala konkurovať umeniu.

Múzeum je rozdelené do dvoch objemov, ktoré reprezentujú základné funkcie. Prvou je výstavná časť/galéria (David and Peggy Rockefeller Building) a druhá časť koncentruje vzdelanie/výskum (Lewis B. and Dorothy Cullman Education and Research Building). Tieto budovy prepája záhrada do jednotného horizontálneho celku v kontraste k vertikálne pôsobiacemu Manhattanu.

Budova múzea bezprostredne dopĺňa päťdesiatposchodovú stavbu Museum Tower od Cesara Pelliho. Stavba pôvodného múzea z roku 1939 a budova (východné krídlo), ktorú v roku 1964 postavil Philip Johnson, sú jediné, ktoré sa zachovali – rekonštruovali podľa návrhu Kohn Pedersen Fox Architects. Ostatné časti múzea, t. j. severné (Whitney Museum), západné a záhradné krídla, spoločne s hotelom Dorset a radovým domom na 54. ulici, sa zbúrali, aby sa vytvoril pozemok na rozšírenie múzea severným a západným smerom.

Záhradu s plastikami – The Abbey Aldrich Rockefeller Sculpture Garden – uviedli do svojej pôvodnej podoby s minimálnymi úpravami. Zoviera ju pôvodné múzeum a dve nové krídla.

Hlavné fasádne prístavby do 53. a 54. ulice sú v kombinácii čierneho skla a čierneho kameňa s bielym mramorom z fasády pôvodného múzea pôsobivo jednoduché. Na fasádach horných častí budov a osempodlažnej administratívy (Museum Office Tower) umiestnenej nad západnou výstavnou časťou sa použili hliníkové panely a sklo s keramickou fritou. Vstupná hala (1 200 m²) je situovaná na juho-severnú os a umožňuje prístup návštevníkom z 53. aj z 54. ulice.

Sklená strecha zakrýva dramatický priestor vnútorného átria, ktorý je otvorený do všetkých horných podlaží galérií. V prízemnom vstupnom podlaží sa cez sklenenú stenu otvára pohľad na novú budovu situovanú na východnom konci záhrady. Záhrada je z oboch strán priamo prístupná cez vstupné vestibuly.

Galérie sú umiestnené v šesťpodlažnom západnom krídle. Súčasné umenie je vystavené v otvorenom priestore galérie na druhom poschodí. Stále zbierky sa presťahovali späť do galérií na 3., 4. a 5. poschodí.

Príležitostné výstavy sa budú konať v otvorenom priestore na 6. poschodí. Vo východnej časti sú situované prednášková hala, premietacia sála, knižnica, archívy, zariadené na štúdium a bádateľský výskum a kancelárie. Dokončenie budovy sa plánuje v priebehu ďalších dvoch rokov.

Spolupráca naprieč kultúrami

Autor návrhu dostavby múzea, dnes 68-ročný Yoshio Taniguchi patrí k štvrtej generácii tvorcov japonskej modernej architektúry. Vyštudoval technickú univerzitu v Tokiu, Harvard School of Design v Bostone a po desiatich rokoch v ateliéri Kenza Tangeho si v Tokiu otvoril vlastnú kanceláriu. Dostavba múzea moderného umenia je práca človeka úplne oddaného svojej profesii. Tvorivý dialóg medzi architektom a projektovým tímom prevažne mladých ľudí, filozofia často odlišná od americkej alebo západnej kultúry, to všetko ovplyvnilo konečný výraz múzea. Kancelária Kohn Pedersen Fox bola po dokončení návrhu zodpovedná za vypracovanie konštrukčnej dokumentácie a za realizáciu stavby.

Okrem výtvarných a prevádzkových otázok bolo dôležité vyriešiť mnoho technických problémov. S pomocou špecialistov sa muselo do posledných detailov navrhnúť pätnásť typov závesných stien. Pri niektorých z nich sa museli použiť špeciálne oceľové konštrukcie na osadenie jednotlivých panelov s minimálnymi škárami medzi nimi, tak ako to vyžadoval návrh fasád –kombinácia čierneho skla a čiernej žuly, použitých na spodných poschodiach, číre sklo s keramickou fritou (vodorovné tenké pásiky), hliníkové panely na fasádach horných poschodí a administratívy.

Sklenená fasáda je čitateľná iba zvonku. V interiéroch galérie je jej prevažná časť zaclonená predstavenými priečkami. Kam inam by sa vešali všetky obrazy? Priečky inštalované pred závesné steny ovplyvnili ich funkciu zabraňovať vzniku vlhkosti a prípadnej plesne pri dodržaní požadovanej 50 % vlhkosti a konštantnej teploty vzduchu.

Subtílnosť rámu sklenenej steny do záhrady sa nemohla dosiahnuť bežnými hliníkovými prvkami. Preto je celý rám niekoľko desiatok metrov vysokej steny zostavený zo solídnych oceľových profilov. Skonštruovať na prvý pohľad možno jednoducho pôsobiace fasády však nebolo vôbec jednoduché. Vymyslieť panelizáciu, technicky všetko preveriť a vyskúšať, vyrobiť, znovu vyskúšať „modely“ v skutočnej veľkosti a postaviť v relatívne krátkom termíne s dôrazom na perfektne zvládnutú realizáciu – to všetko sa mohlo uskutočniť iba vďaka nemeckému dodávateľovi.

O nič jednoduchšie neboli vnútorné práce. Otvorené priestory galérie na druhom poschodí si vyžiadali preloženie niekoľkých oceľových stĺpov pomocou oceľových trámov. Ich veľkosť, spoločne s rozvodmi vzduchotechniky a ostatnými technickými zariadeniami umiestenými medzi zníženým stropom a oceľovými trámami, mali vplyv na výšku stropu. Aby sa zachovala výška požadovaná múzeom, museli sa niektoré rozvody viesť cez otvory v trámoch, podobné najdrahšiemu ementálskemu syru.

Priestor vnútorného átria, zastrešeného sklenenou strechou so štvorposchodovými priečkami, priniesol otázku jeho úprav. Uvažovalo sa o kovových paneloch. Ich raster škár však kolidoval s vystavovaným umením. Vnútorná omietka sa ukázala ako jediné možné riešenie, s ktorým bola spätá otázka dilatačných škár. Nakoniec sa problém vyriešil nezávislosťou oceľovej konštrukcie a zavesením týchto obrovských „panelov“ formou závesných panelov vonkajších stien.

Ďalej bolo treba detailne prepracovať mnoho záležitostí súvisiacich so samotnou prevádzkou múzea. Okrem plnenia vysokého štandardu zabezpečenia protipožiarnej ochrany, únikových ciest, konštrukcií odolných proti požiaru, požadovaných stavebným zákonom, bol dôležitý aj výber materiálov na vnútorné úpravy, zábradlia, návrh nábytkového zariadenia, informačných pultov, výťahových kabín, osvetľovacia technika, telekomunikačné a audio a video distribučné siete a zariadenia, riešenia grafického dizajnu a pod. Žiaľ, museli sa riešiť aj najnovšie architektonické prvky 21. storočia z hľadiska protiteroristických opatrení.

Rekonštrukcia s rešpektom

Vyše dvadsať rokov je s múzeom späté meno Philipa Johnsona. V tridsiatych rokoch Philip Johnson v liste napísal: „Želal by som si opísať pocit, ktorý som mal pri návšteve vily Tugendhat v Brne, navrhnutej Mies van der Rohem…“ Tvorba tohto architekta urobila na Philipa Johnsona skutočne veľký dojem. V roku 1930 si Johnson nechal v jej duchu dokonca navrhnúť interiér vlastného bytu.

Kombináciu skla a ocele možno vidieť na mnohých jeho vlastných stavbách. Inak to nie je ani v prípade dostavby východného krídla múzea, situovaného medzi pôvodným múzeom a Kostolom sv. Tomáša na 53. ulici. Za realizáciu „Founders Room“ v hornom podlaží získal Johnson v roku 1965 prestížnu Cenu Zväzu amerických interiérových návrhárov. Uniformná fasáda východného krídla je navrhnutá z čiernej ocele a zo skla v kontraste s bielym mramorom, ktorý sa použil na fasáde pôvodnej budovy od architektov Goodwina a Stona.

Rozsah rekonštrukcie týchto dnes už architektonicky významných pamiatok sa preto obmedzuje na vnútorné úpravy a výmenu severnej fasády z dôvodov uniformity s novou fasádou pôvodného múzea orientovanou do záhrady. Južná fasáda pôvodného múzea, orientovaná do 53. ulice, sa vymenila za technicky dokonalejšiu, dizajnovo nezmenenú stenu. Rovnaký postup bol pri fasáde východného krídla (Ronald S. and Jo Carol Lauder Building), kde sa vymenilo zasklenie a zrekonštruoval oceľový rám. Opäť sa objavila zaoblená markíza vo forme klavíra nad vstupom. Vstupný vestibul s recepčným pultom v tvare serpentíny už opäť slúži návštevníkom múzejného kina a reštaurácie. Spoločne s rekonštrukciou bauhausovského vnútorného schodiska vôbec nevyzerajú tieto dve súčasné budovy vedľa novej stavby ako chudobní príbuzní.

Tam, kde štyri roky stálo stavenisko, je dnes opäť záhrada. Stromy, ktoré po celý čas vyrastali v lesnej škôlke, našli svoje trvalé miesto. Biela mramorová dlažba zo štátu Georgia, porušená rozdelením plochy do dvoch úrovní a vodnými kanálmi premostenými lávkami z rovnakého kameňa, súperí s bielym carrarským mramorom vstupných vestibulov a so sivým pieskovcovým obkladom záhradnej steny. Nová architektúra tak v návštevníkovi umocňuje zážitok z vystaveného umenia. V záhrade víťazia sochy. Táto vidiecka galéria je orámovaná z jednej strany zjednotenou fasádou súčasných budov, ktorá lícuje s novým plastom impozantnej veže Museum Tower. Dve nové architektúry svojimi obrovskými mansardami na protiľahlých stranách akoby salutovali jej kráse. Azda ju rovnako objímu všetci, ktorí do záhrady vstúpia.

Japonský architekt Yoshio Taniguchi (*1937) je vo svojej domovine známy predovšetkým ako autor najrozličnejších stánkov kultúry. Medzi jeho najznámejšie práce patrí Higashiyama Kaii Gallery, ktorá sa otvára do záhrady s bazénom. Prelínanie interiéru s exteriérom harmonizuje so zameraním galérie na plenérovú maľbu a zároveň vedie dialóg s okolitým prostredím.

Oproti naganskej železničnej stanici sa v roku 1991 podľa jeho návrhu dokončilo Múzeum súčasného umenia Marugame Genichiro-Inokuma. Okrem samotného múzea riešil aj rozsiahle verejné priestory. V Múzeu stredovekého umenia v Toyote, dokončeného v roku 1995, chcel architekt zachovať historický nádych budovy v súlade s dynamickosťou okolitého prostredia.

Svoje skúsenosti využil aj pri projektovaní Múzea moderného umenia v New Yorku. O tom, že architektúra a umenie sa nielen navzájom prelínajú, ale aj rozvíjajú, svedčí úvodná výstava v galérii. Kurátori múzea vzdali poctu práve Yoshiovi Taniguchimu, ktorý v nej predstavil svoju profilovú výstavu.

Analýza stavby

Názov stavby: Múzeum moderného umenia ( MoMA )
Mesto: New York City, USA
Charakteristika: prístavba a rekonštrukcia
Design architekt: Taniguchi Associates – Yoshio Taniguchi, principal, Brian Aamoth, projekt architekt, Peter Hahn, projekt manažér, Keiji Ogawa, Taichi Tomuro, Junko Imamura – projekčný tím
Executive architekt: Kohn Pedersen Fox & Associates – Gregory Clement, manager principal, Thomas Holzmann, senior associate principal, projekt manažér, Stephen Rustow, senior associate principal, projekt manažér, George Hauner, associate principal, kapitán projektu, Brian Girard, associate principal, verejné priestory, Greg Weithman, associate principal, galérie, záhrada, Robert Hartwig, senior associate principal, interiéry kancelárií, Claudia Cusumano, Betty Fisher, Erin Flynn, Stephen Frankel, Ethan Kushner, Scott Loikits, Hui – Min Low, Daniel Treinen – projekčný tím
Associate architekt: Cooper, Robertson and Partners, program Alspector Anderson Architects, reštaurátorské laboratóriá
Inžinieri: Severud Associates, statika, Guy Nordenson and Associates, statika, Atieri Sebor Wieber, vzduchotechnika, elektrika, voda, protipožiarna ochrana
Konzultanti: Zion Breen and Richardson, Associates, záhradná architektúra, George Sexton Associates, osvetlenie, R.H.Heintgs Architects, fasády
Začiatok projekčných prác: jeseň 1999
Koniec projekčných prací: január 2004
Začiatok realizácie: marec 2001
Koniec realizácie (Západné krídlo ): november 2004
Celková plocha: 59 000 m²
Celkové náklady: 425 miliónov dolárov
Opis: demoličné práce, provizórne stavby, prístavba nového múzea, rekonštrukcia jestvujúcich budov
Detaily: viac ako 15 typov exteriérových panelových závesných stien, konštrukcia vnútorných stien a detaily, oceľová konštrukcia a detaily
Technické údaje: oceľová konštrukcia, konštrukcia podlaží – vlnitý plech zaliaty betónom, nezávislá oceľová konštrukcia pre osadenie panelov fasád
Materiály: závesné panely – čierne izolované sklo (Zadra, Italie), čisté izolované sklo s keramickou navarenou vzorkou (Zadra, Italie ), čierna žula (Absolute Black Zimbabwe), okysličené hliníkové panely (Gartner, Německo)
Vnútorné materiály: sadrokartonové priečky, dubové podlahy, bridlicová dlažba (Vermont), terazzo, koberec, sklo, okysličené hliníkové panely (Gartner, Allied Bronze), nerezová oceľ
Nábytkové zariadenie: Dánsko
Toalety: priečky (Anglie ), fauset (Hansgrohe, Německo ), žulová dlažba, keramické obkladačky (Nynex, Japonsko)
Technológia: výťahy – National (USA), pohyblivé schody – Schindler (USA), zasúvacie sklenené dvere (NABCO – USA, Japonsko)
Centrálna vzduchotechnika a vykuovanie, chladiace veže
Konštrukčný manažér : AMEC (pôvodne Morse Diesel), Turner

George Hauner, Kohn Pedersen Fox Associates PC (KPF)
FOTO: George Hauner, NY Times website