Klasika v súčasnom háve

Asi desať kilometrov dlhú ulicu na brehu Labe, Elbchaussee, označujú za jednu z najexkluzívnejších adries Nemecka. Lemujú ju vily v celej štýlovej palete 19. storočia ponorené do odrastenej zelene vlastných záhrad a historických parkov – len tých veľkých je tu deväť. Jeden z najvýznamnejších, viac ako päťhektárový Rosengarten, sa začína práve oproti historickej vile s modernou nadstavbou.

Jemné prelínanie

Pôvodnú komplikovanú strechu z adaptovanej vily nahradila pravouhlá nadstavba s nanajvýš súčasnou, pri rodinných domoch však nie bežnou dvojitou fasádou. V jej tvarosloví dominuje štvorec, kľúčový tvar v celej tvorbe architekta, ktorý hovorí, že vo svojich stavbách chce dosiahnuť pokoj a harmóniu.

Tento vyvážený – či skôr rovnovážny – tvar sa však úplne vymyká z princípov, ktorými sa riadili tvorcovia pôvodnej neoslohovej fasády. Dekor, ktorý pochádza z nizozemského manierizmu, je tu zámerne pravým opakom stability. To, že spojenie starého a nového, statického a dynamického pôsobí súrodo, je zásluhou dvojnásobného kompromisu: pôvodný kontrastný tehlovočervený odtieň historickej fasády zmizol pod jednotnou bielou, ktorá je farbou príznačnou pre nový interiér, a zároveň do súčasnej architektúry nadstavby prenikli prvky z historickej budovy. Úseky svetlého a tmavého betónu nadväzujú na klasické rímsy, je v nich dokonca badať aj náznak profilu – pôvodný rizalit opticky pokračuje v nadstavbe štvorcovým rámom okolo terasy a čierne držadlo na zábradlí terasy je umiestnené tak, aby nadviazalo na rytmus členenia nižších podlaží.

Dve okná, dva svety

Nadstavba je samostatným bytom, ktorého miestnosti sú usporiadané okolo pozdĺžnej osi. Tá oddeľuje jeho spoločenskú časť od odpočinkovej. Dlhú chodbu pretínajú dve krátke chodbičky – reprezentačná, ktorá vedie od schodiska rovno pred kozub medzi kuchyňou a obývacou miestnosťou, a privátna, ktorou sa zo spálne prejde do kuchynskej zóny v obývacom priestore.

Detail interpretácie rímsových profilov starej vily na novej nadstavbe. Zaujímavá je kombinácia svetlého a tmavého betónu.	Cez zasklené nárožie obývačky je výhľad na Labe s rušným waltershofským kontajnerovým terminálom.

Obývací priestor je v duchu súčasných trendov značne predĺžený, pôsobí skôr ako široká chodba než tradičná obývačka. Spolu s chodbami vytvára v byte doslova okruh, vďaka ktorému pôsobia priestory ozaj rozľahlo. Keďže okruh prebieha aj odpočinkovou časťou bytu, dá sa v prípade potreby uzavrieť posuvnými dverami.

Akcentmi okruhu sú impozantné výhľady, ktoré sa otvárajú pri prechádzke bytom: okno jedálensko-obývacej časti hlavného priestoru ponúka pohľad na námorné lode, to na opačnej strane, pri spálni, zas na pokojné stĺporadia starých víl. Na oboch miestach sa dá odbočiť a vyjsť na terasy – na jednej možno pozorovať živý ruch v prístave, na druhej si vychutnať ticho.

Architektúra svetla a priestoru

Architekt Nieberg zdôrazňuje, že prvky v jeho stavbách, hoci by sme ich na prvý pohľad priradili k moderne, sú odpozorované z historickej architektúry. Presviedčame sa o tom už pri rozvrhnutí fasády, je to však zrejmé aj na spomínanom okruhu – plocha múru je tu rozčlenená až barokovo tak, aby upútala hrou svetla a tieňa. Tú podporuje aj pásové osvetlenie, skryté za výstupkami stien či stropu, a bodové svetlá, ktoré vytvárajú mäkké a oblé svetelné rozhrania.

Dlhá stena kuchynsko-jedálenského priestoru je riešená ako séria výklenkov – sú do nich zakomponované kuchynská linka, kozub aj dlhé lavice. Veľmi efektné je zrkadlo po celej dĺžke steny v kuchyni.	Umývací pult v kúpeľni navrhol architekt, armatúry dánskej firmy Vola sú dielom klasika Arne Jacobsena. Jeho tvorbu obdivoval Nieberg už ako študent.

Svetlo vytvára na podklade rovných línií decentný kontrast, ktorý chcel architekt udržať, a nie prehĺbiť či potlačiť. Preto obmedzil farebnú škálu na úsečku od bielej cez sivú až po čiernu a zrejme z toho istého dôvodu hojne využíva aj pohľadový betón. V tomto byte z neho navrhol mimoriadne výrazný prvok jedálensko-obývacej časti hlavného priestoru – dlhé prístenné lavice, akoby stredoveké sedílie. V prostredí rôznorodých matných plôch – od betónu a bielych stien cez zaujímavú, neobyčajne rustikálnu duglaskovú podlahu až po pieskované sklené tabule – však v hamburskej nadstavbe hrá jednoznačný prím svetlo, priestor a výhľady.

Chodba je hlavnou osou bytu. Na jej konci vidieť čiastočne zasklenú stenu spálne a východ na zadnú terasu.	Podsvietená betónová lavica je výrazným prvkom obývacieho priestoru. Nieberg často používa pohľadový betón a mimoriadne dbá na jeho farebný odtieň.

Karol Klanic
Foto: Nieberg | Architect