Kocka na pobreží

Dom sa využíva iba v lete. Okrem bývania funguje aj ako kultúrne centrum – usporadúvajú sa v ňom výstavy, stretnutia a workshopy. Z tohto zložitého zadania vychádza aj nezvyčajná dispozícia domu. Centrom diania je priestor otvorený cez dve poschodia. Okolo neho sa potom postupne v špirále radia ostatné miestnosti – kuchyne, spálne a zázemie. Prirovnanie k závitu alebo ku slimákovi tu má svoje opodstatnenie: úroveň izieb sa dvíha v súlade so stúpajúcim terénom.

„Výšku podlahy sme riešili podľa dvoch kritérií,“ vysvetľujú vo svojej autorskej správe architekti Mauricio Pezo a Sofia von Ellrichshausen, „chceli sme jednak vytvoriť pódium obklopené prázdnotou, jednak zachovať kontakt s útesmi, o ktoré sa rozbíjajú morské vlny.“ Pochopiť preto kompozíciu domu z pôdorysov a fotografií nie je vôbec jednoduché. Je to taký malý test predstavivosti. Isto netreba pripomínať Loosov raumplan, ktorý do architektonickej hry pribral vertikálne posuny už dávno. Od pražskej Müllerovej vily zo začiatku minulého storočia až po nedávno dokončenú vilu Lea od architektonickej kancelárie A69 – architektov rozdielna úroveň miestností stále priťahuje a radi, aj keď nie často, s ňou pracujú.

Ako funguje v tomto prípade? Na prvý pohľad priveľmi komplikovane. Malé schodíky spájajúce jednotlivé úrovne naozaj nie sú praktické a bývanie, v ktorom musíte obchádzať celý dom, aby ste sa dostali z kuchyne do obývačky, tiež nie je pohodlné. Lenže toto nie je obyčajný domček pre rodinu s dvoma deťmi, psíkom a terénnym autom. Je to dočasné bývanie pre kultúrnych nadšencov, ktorí si vytýčili za cieľ pritiahnuť ľudí na koniec sveta a ukázať im premenlivé umelecké dielo okolitej scenérie. Jednotlivé miestnosti si preto môžeme pracovne nazvať jedálňou, kuchyňou, spálňou alebo obývačkou, faktom však je, že sa ich funkcie môžu ľubovoľne meniť. Líši sa tiež ich miera prepojenia so zvyškom domu, pričom aj tá je variabilná (v hre sú posuvné dvere a steny). Výsledkom je priestor šitý na mieru okolnostiam. Tými v tomto prípade nie sú konkrétni klienti, ale hypotetické situácie, ktoré môžu nastať.

	Axonometria
Prízemie	Prvé poschodie
Druhé poschodie	Terasa

Živý Turner

Okná nepravidelne rozmiestnené na fasáde sa prispôsobujú vnútornému usporiadaniu. Sú navrhnuté veľkoryso, ako rám pre obraz od Turnera, do ktorého je lepšie nezasahovať delením či žalúziami, o záclonách ani nehovoriac. Sme však o päťsto kilometrov nižšie než Santiago de Chile a sme na letnom byte, preto bolo nutné vyriešiť problém s agresívnymi slnečnými lúčmi. Architekti sa inšpirovali starými stavebnými technikami, kde ako izolácia pôsobila hrúbka, a navrhli dvojitú stenu okolo celého domu.

Priestor vnútri naplnili prevádzkovými miestnosťami – toaletami, sprchou, komorou, úložnými priestormi či kuchynskou linkou. Slnko sa tak doprostred domu dostane iba v čase, keď je nízko nad obzorom a nemá takú silu. Tento nápad však nerieši skleníkový efekt, ktorý lúče páliace na sklenenú plochu vytvárajú. Aj preto možno dom zvnútra zadebniť posuvnými stenami, ktoré zároveň slúžia ako zabezpečenie proti prípadným dobyvateľom v zimnom období. Táto situácia však nastáva zriedka – západné a severné zasklenia (sme na južnej pologuli) sú totiž umiestnené pri vnútornom okraji zdvojenej obvodovej steny. Niektoré okná sú otvárateľné, čím vzniká akási lodžia bez zábradlia, iné, ku ktorým je ťažší prístup, otvárateľné nie sú.

S priehľadmi a oknami sa návrh pohráva aj v interiéri. Centrálny priestor je osvetlený otvorom v terase a je prepojený aj s jednotlivými miestnosťami, okná smerom dovnútra domu nečakane nájdeme aj na schodisku. Sú dve – jedno vedie do druhého poschodia, do súkromných miestností, druhé umožňuje návštevníkom zvonku vystúpať priamo na obytnú terasu bez toho, žeby rušili miestnych obyvateľov. Tvorcovia našich noriem budú nad fotografiami terasy istotne neveriacky krútiť hlavou, zábradlie tu totiž siaha sotva po kolená. Aj tá najsubtílnejšia zábrana by však narušila estetické vyznenie kompaktnej betónovej kocky, a tak buďme radi, že Juhoameričania zatiaľ nemajú svoju Úniu.

	Tri varianty kuchyne. Posuvné steny, ktoré slúžia ako dvere aj ako okenice, umožňujú variabilitu priestoru.

Kocka cukru

Zámerom architektov bolo navrhnúť jednoduchú stavbu bez akéhokoľvek skrášľujúceho prvku. A tým je pre nich aj hladený betón. „Do krajiny, s ktorou sme pracovali, nemožno zasiahnuť nenápadne,“ dopĺňajú v správe Mauricio Pezo a Sofia von Ellrichshausen, „preto sme navrhli kontrastnú stavbu. S tým súvisí aj drsnosť vyhotovenia, ktoré bolo naším cieľom.“ Výsledkom je biela kocka cukru, ktorá namiesto v cukorničke skončila na zemi pri kaluži vody.

Casa Poli na skalnatom pobreží skutočne zapôsobí už z veľkej diaľky. Určitá hrubosť tu však nevychádza iba z estetického zámeru, ale aj z praktických dôvodov. Celá stavba sa totiž realizovala svojpomocne, a to s jedinou miešačkou a štyrmi fúrikmi. Pri návrhu bolo nutné počítať s obmedzenými technologickými možnosťami a s nevyškolenými stavebnými robotníkmi. Debnenie z neopracovaného dreva sa skladalo horizontálne a potom sa použilo ako materiál na posuvné zásteny, ktoré fungujú ako dvere a zároveň ako vnútorné okenice.

Poli znamená polyfunkčné, Casa Poli je dom, galéria aj prednášková sála. Z fotografií sa nám možno bude zdať studená, a možno taká aj je. Biela farba, taká osviežujúca v čilskej horúčave, na nás Stredoeurópanov totiž pôsobí chladne. Casa Poli je však najmä miestom stretávania sa, takže farby a život sem vnesú ľudia. Ide o nápaditú architektúru, ktorá je neoddeliteľne spätá s miestom, kde stojí. My iba môžeme skúmať jednotlivé detaily a pýtať sa, ako by dom s rovnakým obsahom vyzeral v našej nežne zvlnenej krajine.

Lokalita: Polostrov Coliumo, Chile
Architekt: Mauricio Pezo a Sofia von Ellrichshausen
Klient: Eduardo Meissner, Rosmarie Prim (Kultúrne centrum Casa Poli)
Náklady: 370 USD/m²
Zastavaná plocha: 180 m²
Plocha pozemku: 10 000 m²
Projekt: 2002 – 2003
Realizácia: 2003 – 2005
Ocenenie: Cena pre mladých architektov na Bienále Ibero, americkej architektúry v Montevideu

Hana Roguljič
Foto: Cristóbal Palma