Koncertná sieň, ktorá vyzerá ako monolit: Kontroverzný votrelec alebo symbol mesta?

Bratislave dnes chýba moderná veľká koncertná sála. V portugalskom Porte vznikla v období, keď sa stalo Európskym hlavným mestom kultúry, koncertná sieň pripomínajúca obrovský monolit. Pre niektorých je budova aj po rokoch kontroverzným „votrelcom“, iní ju vnímajú ako nenahraditeľnú súčasť modernej identity mesta.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

V roku 2005 sa nad Portom objavil nový architektonický symbol – Casa da Música. Koncertnú sálu navrhlo štúdio OMA pod vedením Rema Koolhaasa. Tento projekt sa stal nielen míľnikom pre mesto, ale aj manifestom nového prístupu k tradičnej typológii koncertných sál.

Masívny monolit sedí na okraji námestia Boavista ako obrovská socha. Travertínové námestie sa rozohráva zvukom koliesok skateboardov tých, ktorí si túto zvlnenú plochu vybrali ako svoj mestský skatepark. Projekt sa zrodil už v roku 1998, keď ministerstvo kultúry oznámilo výstavbu Casa da Música, teda Domu hudby. Návrh vznikol v rámci iniciatívy Porto 2001, teda v období, keď sa Porto stalo Európskym hlavným mestom kultúry.

Bola vypísaná medzinárodná architektonická súťaž. Zvíťazilo spomenuté štúdio OMA, na ktorého čele stojí holandský architekt Rem Koolhaas. Z Casa da Música sa tak stal prvý objekt v Portugalsku, ktorý bol od začiatku koncipovaný výhradne ako priestor venovaný hudbe – verejným vystúpeniam aj umeleckému vzdelávaniu a tvorbe.

Solitér uprostred mesta

Casa da Música sa nachádza na významnom námestí Praça Mouzinho de Albuquerque, známejšom pod názvom Rotunda da Boavista. Za „prezývku“ ďakuje kruhovému objazdu, v ktorom sa stretáva niekoľko mestských dopravných tepien. Návštevníci musia prekonať viacprúdovú cestu, ktorá námestie obklopuje. Keďže v čase výstavby bola táto časť mesta „nedotknutá“, rozhodlo sa štúdio OMA upustiť od prístupu, keď nová budova nadväzuje na nižšiu zástavbu kopírujúcu kruhový objazd.

Tým by vznikla okolo námestia Rotunda da Boavista akási stena. Namiesto toho architekti navrhli solitérnu stavbu obklopenú verejným priestorom. Cez niekoľko semaforov sa dostanete až k travertínovému námestiu, ktoré stavbe umožňuje vyniknúť. Vďaka príjemnému zovretiu troch mestských blokov si priestor zachováva intimitu.

„Tento koncept jedným architektonickým gestom vyriešil otázky symboliky, viditeľnosti a prístupu. Vďaka kontinuite i kontrastu už po našom zásahu nie je Rotunda da Boavista iba spojovacím článkom medzi starým a novým Portom, ale stáva sa príjemným stretnutím dvoch rôznych modelov mesta,“ komentujú architekti.

Rem Koolhaas „zrecykloval“ predchádzajúci nerealizovaný návrh rodinného domu. Jeho hmota a myšlienka medzipriestoru sa tak dočkali oveľa väčšej mierky. Výsledok svojím nepravidelným tvarom pripomína deformovaný kryštál. „V tomto storočí sme svedkami divokej architektonickej snahy vymaniť sa z tyranie povestnej formy koncertnej siene ukrytej do škatule od topánok,“ opisuje Koolhaas dominanciu tzv. krabicového tvaru, ktorý sa pre svoje nesporné akustické kvality využíva naozaj hojne.

„Namiesto boja s nevyhnutnou akustickou prevahou tohto tradičného tvaru sa Casa da Música pokúša oživiť koncertnú sálu iným spôsobom: novým vymedzením vzťahu medzi posvätnosťou interiéru a vonkajším verejným priestorom,“ dodáva architekt. Casa da Música tento archetyp spochybňuje, ale nie jeho úplným popretím – prináša reinvenciu. Hlavná koncertná sála s kapacitou 1 300 miest v tradičnom pravouhlom tvare je umiestnená uprostred budovy.

Priestor bez hraníc

Veľká sála sa rozpína až k okrajom stavby, ktoré ju otvárajú smerom k mestu a ponúkajú Porto ako dramatickú kulisu predstavení. „Budova odhaľuje svoje vnútro mestu bez toho, aby pôsobila didakticky; zároveň je mesto vystavené na obdiv verejnosti vnútri spôsobom, aký tu ešte nebol,“ opisujú situáciu autori návrhu. Inak nepriehľadná fasáda sa na niekoľkých miestach otvára a láka návštevníkov na bohatý program vnútri.

OMA komponuje vzťah hlavných koncertných siení a priľahlých verejných priestorov, držiac sa myšlienky celistvej hmoty, z ktorej sú vyčlenené dve koncertné sály v spomenutom tvare topánkovej škatule. „Zostávajúce priestory“ medzi exponovanými verejnými funkciami sú obslužné – foyer, reštaurácie, terasy, technické miestnosti a komunikačné zóny.

Budova poskytuje veľké množstvo skúšobní, miestností pre sólistov a šatní, ktoré využíva Filharmónia v Porte pre svoj orchester. Navyše slúžia ako zázemie externým a hosťujúcim umelcom. „Väčšina kultúrnych inštitúcií slúži iba časti populácie. Väčšina ľudí pozná ich vonkajšiu podobu, ale len menšina vie, čo sa deje vnútri.

„Zámerne tu nie je veľká centrálna hala či foyer; namiesto toho spája priestory okolo Veľkého auditória verejná trasa, a to prostredníctvom schodísk, plošín a eskalátorov. Budova sa stáva architektonickým dobrodružstvom,“ približujú autori jednu z hlavných myšlienok otvorenosti, s ktorou projekt vznikal. Dnes je však prístup do budovy obmedzený a verejnosť sa môže objednať na komentované prehliadky v skupinkách.

Od sterilnej neutrality k portugalským azulejos

Rem Koolhaas v známom texte Junkspace kritizuje tzv. brakové priestory, odkazujúce na sterilnú neutralitu modernej architektúry. Koolhaas, fascinovaný globalizáciou a jej vplyvom na architektúru, možno túto kvalitu zámerne prenáša do niektorých častí Casa da Música. Napríklad spojovacie chodby, výťahy či foyer môžu evokovať anonymitu tranzitného priestoru: svetlý betón, sklenené zábradlie, podhľady z perforovaného plechu a podlaha z hliníkových panelov.

Práca s neutralitou tu môže byť súčasťou naratívu, ide o kontrast potrebný pri špecifickom použití materiálov v jednotlivých sálach. Sklenené steny veľkej sály sú z vlnitého skla pripomínajúceho závesy, ostatné steny sú obložené preglejkou s výrazne zväčšenými drevenými vzormi, ktoré sú navyše zvýraznené zlatou razbou. V ďalších častiach sa stretávame s ručne maľovanými dlaždicami, odkazujúcimi na tradíciu portugalských azulejos, alebo so šachovnicovými dlaždicami na strešnej terase.

Neutrálna kvalita priestoru môže byť aj nástrojom inklúzie. Casa da Música nepôsobí ako exkluzívny „chrám umenia“, ale skôr ako demokratický priestor, kde môže vstúpiť ktokoľvek bez pocitu, že tam „nepatrí“. Kritika tohto prístupu závisí od uhla pohľadu – na niektorých môže táto estetika pôsobiť cudzo, pre iných je dôkazom schopnosti architektúry reagovať na chaotickú globálnu realitu súčasného sveta a pripomienkou univerzálnosti modernej spoločnosti.

Koolhaas vždy tvrdil, že architektúra by mala byť „neúplná“ – otvorená reinterpretáciám a spontánnemu užívaniu. Casa da Música je toho dôkazom. Vytvára nielen priestor pre hudbu, ale aj miesto stretnutí, improvizácie a mestského života. Táto otvorenosť sa odráža aj v rozmanitých reakciách verejnosti. Pre niektorých je budova stále kontroverzným „votrelcom“, iní ju vnímajú ako nenahraditeľnú súčasť modernej identity Porta.

Preklad: Zuzana Kubalová