Konverzia priemyselného dedičstva – možnosti a ciele

Dve pôvodné stavby z predminulého storočia dopĺňali síce mladšie, ale o to nezaujímavejšie plechové haly, ktoré ich oberali o pôvab. Medzi touto plechovou záplavou (výsledok lacných poplátaných riešení), sa tiesnil malý parčík. Uprostred parčíka perníková chalúpka – tzv. laboratórium. Pôvodným poslaním starého mlyna – teda v období socializmu – boli výskum a výroba poľnohospodárskych krmovín a krmovinových zmesí.

Myšlienka, že tu vznikne nákupné centrum, sa rodila postupne. Dlho sme zvažovali obmedzenia i možnosti, ktoré starý mlyn poskytoval. Aj keď stavba nebola registrovaná a pamiatkovo chránená, bolo od začiatku jasné, že čaro a atmosféru, ktorú mlyn vyžaroval, musíme zachovať. Atypický priestor a hluk z časti budovy, kde sa stále ešte melie, a dnešné požiadavky potrebovali atypické nápady a riešenia. Nákupné stredisko a hotel, ktoré by síce spĺňali všetky moderné ergonomické, komerčné, požiarne a ďalšie náročné technické predpoklady, nemohli fungovať za chodu mlynských kolies. Fantázia architekta je jedno a realita stavu výrobných hál, prípadne koexistencia s jestvujúcou prevádzkou zas druhé.

Prerobenie dispozícií a prispôsobenie starého objektu novému poslaniu nebolo jednoduché. Na jednej strane sme chceli zachovať pôvodný mlyn, a na druhej mala vzniknúť nákupná zóna, reštaurácia, hotel. Nevyhnutne sa museli zabezpečiť možnosti nerušenej prevádzky, splniť hygienické požiadavky, umiestniť vzduchotechnické jednotky, nájsť riešenia na pohyb invalidných návštevníkov medzi rôznymi úrovňami množstva medziposchodí a poschodí. Čiastočným východiskom bolo rozšírenie starých objektov o nové moderné časti. Tie vytvorili spojovací článok medzi starým a novým.

K súčasnosti sa priznávajú veľkými zasklenými plochami, ktoré oddeľujú, ale neukrývajú vstupnú halu, prechádzajúcu cez dve podlažia. Pre nás bol výhodou industriálny charakter stavby. Tomuto sa prispôsobila aj nová časť. Priznali sme mnohé technické riešenia – oceľové konštrukcie, odhalené stropy, pôvodné detaily.

Pri stavbe veľkorysého pôvodného výrobného priestoru sa nešetrilo miestom a výškou stropov, neplatili ešte prísne úsporné a ergonomické opatrenia a neboli presne vyznačené miesta pohybu pracovníkov. Celý pôvodný objekt, aj keď priemyselný, bol vyšperkovaný detailmi, ktoré prežili nadšenie socializmu.

V súčasnosti si už ani neviem predstaviť, že by si napríklad niekto dal tú námahu a vytvoril ručne kované zábradlie s ornamentami pri zadnom východe výrobnej haly. Ako sme sa postupne prebúravali do útrob veľkorysých betónových konštrukcií, stále sme objavovali poklady a detaily, ktoré patria k neodmysliteľnému koloritu starého industriálu. Zachraňovali sme ich pred dnešnou modernou devastáciou, ľahostajnosťou a nevšímavosťou.

Ďalšou náročnou úlohou bol výber materiálov. Pod starými omietkami sme našli pôvodné, pre tieto budovy typické tehličkové obklady. Celá stavba však musela prejsť energetickým auditom, čo si vyžadovalo zateplenie fasády. Nevyhnutne sa musel použiť nový obklad – aj na moderných častiach. Betónová dlažba v interiéri dotvára celkový priemyselný charakter.

V súčasnom období industriálna architektúra prežíva znovuzrodenie. Objavili sme jej skrytý pôvab a drsnú eleganciu. Architektúra zrekonštruovaného a prestavaného mlynu Arena má tiež svoje plochy z pohľadového betónu, obnažené oceľové konštrukcie, priznané technické prvky; niekde ako nevyhnutnosť, inde to bol autorský zámer. Chceli sme dať objektom nový zmysel, druhý dych, súčasné poslanie.

Keď sa vrátim na začiatok, pýtam sa sama seba, či by som sa opäť pustila do takejto náročnej rekonštrukcie. Veď stavanie na zelenej lúke umožňuje všetko dokonale a vopred premyslieť, splniť v plnej miere všetky požiadavky modernej doby. Stavba sa nepredraží nečakanými prekvapeniami, architekt je sám tvorcom a autorom každej situácie. Potom si však odpoviem, že sa nám podarilo dať druhú šancu a vzkriesiť genia loci priemyselného objektu. Objaviť ho pre seba a pre iných. Mlyn sa nám za to odvďačil úžasnou atmosférou a už teraz je jasné, že budí záujem. Obyvatelia Šamorína s touto stavbou vyrastali, mnohí tu pracovali, poniektorí si pamätajú časy, keď vyhorel. Odteraz sa s ním budú stretávať v inej a verím, že príjemnej podobe. Mnohí z nich sú vďační.

Andrea Očková, autorka projektu
(Spracovala: Marína Ungerová)

Opäť ožilo v 17. storočí – stalo sa hospodárskym a obchodným centrom horného Žitného ostrova. Priaznivá geografická poloha na trase Bratislava – Komárno a pozdĺž toku Dunaja, prepojenie so severnejšími slovenskými oblasťami, úrodnosť pôdy a dostatok vody, predurčili región na pestovanie a spracovávanie obilia. A tak bezprostredne v okolí Šamorína, v neďalekom Čilistove vzniklo viacero vodných mlynov. Po nástupe priemyselnej revolúcie sa však postupne nahrádzali parnými mlynmi, ktoré mnohonásobne kapacitne prevýšili predchádzajúcu výrobu. V tom čase malo mesto už jasne sformovanú urbanistickú štruktúru.

Rozvíjala sa okolo dvoch súbežných osí, smerujúcich zo západu na východ – Kráľovskej cesty (v súčasnosti Hlavná) a tzv. Gazdovského radu. V snahe sústrediť výrobu do jednej lokality, a to v pomerne veľkých objemoch, sa priemysel umiestňoval mimo zastavaného územia sídla – smerom na sever. Výstavba novej východo-západnej komunikácie vyriešila otázky dopravy. Dopravná záťaž tranzitu zo zastavaného územia sa preniesla na dnešnú Bratislavskú cestu, ktorá tak prebrala funkciu štátnej cesty. Oblasť bola spojená so železničnou traťou vlečkou, ktorá viedla z neďalekého Kvetoslavova.

Rodiacu sa priemyselnú zónu oddeľoval od mesta súvislý pás zelene. Pri podrobnejšom skúmaní vývoja mesta možno spozorovať podobnosť s typom pásového priemyselného mesta, ktoré v prípade Šamorína nevyrástlo súbežne, ale postupne – k historickému mestu sa pripojila priemyselná zóna, nezaťažujúca jeho životné prostredie.

Avšak čas a z neho vyplývajúce spoločensko-ekonomické zmeny sa neúprosne podpísali na celom urbanistickom koncepte. Pôvodný veľkorysý zámer pásového mesta s oddelením koncentrovaného priemyslu a bývania dnes narúša mnohopočetná zástavba rodinných domov. V nedávnej minulosti k starej priemyselnej zóne pribudol moderný priemyselný park, ktorý zabral veľkú časť poľnohospodárskeho fondu.

Ing. arch. Dušan Ferianc ml.