Krematórium v Bratislave
„Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál. Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“ Autorom týchto slov je Dominik Tatarka. O bratislavskom krematóriu sa toho popísalo veľa, a neboli to len teoretici a kritici, o čom svedčí aj uvedený príklad. Vo viacerých anketách ho označili za najlepšie architektonické dielo postavené na Slovensku po II. svetovej vojne.
Starí ľudia, ťažko kráčajúci hore prístupovým chodníkom, ho zas tvrdo kritizujú; prevádzku voľakedy kritizoval i sám Emil Belluš, Milučkého učiteľ. Aké sú teda hodnoty tohto diela? Krematórium v Bratislave je kultová stavba a jej hodnoty sú najmä duchovné. V symbolike nášho návratu do lona matky prírody autor preukázal svoju filozofiu chápania obradu spopolnenia. Nebola to vtedy jednoduchá úloha. Slovensko ťažko prijímalo obrad spopolnenia, hoci sa o krematóriu v Bratislave hovorilo už od 19. storočia.
V Čechách a na Morave už fungovali viaceré krematóriá postavené v medzivojnovom období – v Brne, Pardubiciach či v Prahe; známymi boli stavby zo Škandinávie. Svoju rolu určite zohralo „nájdenie“ výnimočného miesta – na okraji mesta so skvele orientovanou lúkou a lesom a s možnosťou vytvorenia veľkého urnového hája. Autor to všetko dokonale využil.
Na horný okraj lúky posadil horizontálny pás bielych stien, ktorým dominuje odsadená vertikála komína. Okolité prostredie obohacujú plastiky Rudolfa Uhra a Vladimíra Kompánka. Architektúra je viac-menej čiernobiela. Milučký tu preukázal svoj cit pre detail, ktorého strohosť a čistotu človek osobitne vníma ako čosi, čo na seba neupozorňuje, ale dovoľuje venovať sa vlastnej rozlúčke so zosnulým.
Niekedy mi je až ľúto, že sa sem prichádzame lúčiť so svojimi blízkymi. V kaplnke Sirénovcov sa dá sedieť hodiny a preciťovať radosť z úžasnej atmosféry, ktorú ponúka jednoduchá sklenená stena a príroda za ňou. Tu však cítiť viac bázeň a rešpekt.
Krematórium som veľakrát navštívil so zahraničnými kolegami – architektmi. Väčšinou prechádzali ticho – či už exteriérom, alebo interiérom – a ticho aj odchádzali. Rozhovorili sa obyčajne až v aute. Zážitok však ponúka aj prechádzka urnovým hájom ku kolumbáriu. Je škoda, že dnes ostáva zabudnuté a ignorované.
Projekt krematória sa nerodil ľahko. Zvíťazila však Milučkého húževnatosť a schopnosť presadiť svoj názor. Vyhral aj nedávny boj o rekonštrukciu, pri ktorej hrozili nešťastné zásahy do stavby. Prehral iba jednu bitku – keď mu zhodili nápis pri vstupe, ktorým toto dielo venoval svojej matke. Počas šestnástich rokov ho nikto nedokázal obnoviť.
Práve toto dielo prispelo najväčšou mierou k tomu, že mu v roku 2001 udelili prestížnu Herderovu cenu za architektúru.
Ferdinand Milučký – narodil sa v roku 1929 v Rajci. Pracoval v Štátnom typizačnom a projektovom ústave v Bratislave. Popri objekte krematória v Bratislave je autorom projektov komplexu bytov Bratislava-Trávniky, Domu umenia v Piešťanoch, budov bývalých česko-slovenských veľvyslanectiev v Ríme a Moskve a ďalších či interiéru klenotnice na Bratislavskom hrade (spolu s P. Boudom, I. Masárom, A. Žáčkom). Venoval sa občianskej a bytovej výstavbe, ako aj výstavníctvu. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2005) a päťnásobným laureátom ceny Dušana Jurkoviča: 1964 – za výsledky dosiahnuté v interiérovej tvorbe a výstavníctve, spolu s V. Vilhanom; 1966 – za urbanistický koncept mesta Bratislava-Trávniky, kol. autorov; 1967 – za významný koncept a realizáciu Krematória v Bratislave; 1972 – za Spoločenský dom pre česko-slovenské veľvyslanectvo v Moskve, spolu s J. Chovancom; 1988 – za Klenotnicu, expozíciu Klenoty dávnej minulosti Slovenska, Bratislavský hrad.
prof. Štefan Šlachta
Foto: Petra Bošanská
