Kultúrne dedičstvo – súčasť moderného mesta

Stavebný rozvoj našich miest z posledných rokov má napriek hrozbám finančnej krízy tendenciu stáleho, aj keď nižšieho rastu. Množstvo zámerov a projektov sa plánuje práve v mestských centrách, ktoré majú zvyčajne hodnotný historicko-urbanistický koncept, alebo nevšedné architektonické pamiatky. Ich ráz a pôsobenie v obraze mesta často ohrozujú nové investičné zámery, pretože nerešpektujú pôvodné hodnoty územia. O význame a problémoch ochrany dedičstva historickej architektúry sme sa rozprávali s tromi odborníkmi, dlhodobo pôsobiacimi v tejto oblasti.

Ing. arch. Peter Bouda, je autorizovaným architektom a členom Slovenskej komory architektov. Spolu s Ing. arch. Ivanom Masárom, vlastnia architektonický ateliér Bouda a Masár, architektonická kancelária, so sídlom v Bratislave.

Ing. arch. Viera Dvořáková, pracuje na Pamiatkovom úrade SR ako vedúca odboru pamiatkových území. Zaoberá sa problematikou ochrany kultúrneho dedičstva s dôrazom na svetové dedičstvo UNESCO a na pamiatkové územia.

Ing. Iveta Kodoňová, je riaditeľkou na Pamiatkovej inšpekcii Ministerstva kultúry SR. Od roku 1988 pracuje v rezorte kultúry v odbore ochrany pamiatkového fondu s trojročným prerušením na Magistráte hlavného mesta. Celý čas sa venuje štátnemu dohľadu a príprave legislatívnemu procesu v oblasti.

Historická architektúra je právoplatnou súčasťou moderného života. „Architektonické diela sú jedinečnými reprezentantmi dobového prejavu, kultúrneho a spoločenského smerovania či celkového diania v krajine. Dokladujú rozvoj myslenia, technické schopnosti a remeselné zručnosti, ako aj dobový architektonický a výtvarný prejav našich predkov,“ hovorí Ing. arch. Viera Dvořáková. „Historická architektúra je súčasťou prirodzenej kontinuity rozvoja sídla, vypovedá o tradíciách, práci a ume minulých generácií, ktoré rešpektovali hodnoty overené vekom,“ dopĺňa Iveta Kodoňová.

Uvedomelá ochrana kultúrneho dedičstva štátu a hľadanie spôsobu, ako ho zapojiť do súčasného života tak, aby sa jeho odkaz neznehodnotil, má byť záujmom každej spoločnosti. Podľa Viery Dvořákovej je základnou podmienkou takéhoto prístupu citlivé vnímanie vlastnej minulosti, vyrovnanie sa s jej odkazom, pochopenie, že tieto diela nás priamo spájajú s vlastnými koreňmi. „Vyspelé krajiny sveta nevnímajú diela minulosti len cez prizmu peňazí a zisku – chránia odkazy svojich predkov,“ podotýka pamiatkarka.

Hodnotu historických architektonických diel zvyšuje aj pretrvávajúci spoločenský záujem o ich návštevu. „Súčasťou moderného života je cestovanie, ktoré sa často spája s poznávaním historickej architektúry,“ hovorí architekt Peter Bouda. „Ľudí priťahujú mestá s bohatou históriou viac než hocičo iné. V historických centrách sa nachádzajú najluxusnejšie a najdrahšie byty, obchody, kaviarne a reštaurácie – toto prostredie každodenne priťahuje ľudí. Historická architektúra ponúka niečo, čo sa zatiaľ nedá nahradiť, a nezdá sa mi, že by sa spomínaný trend mal v dohľadnom čase zmeniť,“ tvrdí architekt.

Iveta Kodoňová poukazuje aj na záujem mladých ľudí identifikovať sa s historickou architektúrou. „Ak príde bratislavskému študentovi, ktorý žije virtuálny život vo svete počítačov, kamarát zo zahraničia, asi mu skôr ukáže Staré mesto ako internetovú kaviareň niekde v Petržalke. Podobne aj v zahraničí, ako turisti prevažne vyhľadávame historickú architektúru, lebo intuitívne cítime, že nám povie o krajine a ľuďoch niečo osobité.“

Viera Dvořáková však upozorňuje aj na negatívnu stránku vnímania historického dedičstva mladou generáciou. „Tendencia odmietať výtvory a pravdy našich predkov patrí k prirodzeným reakciám každej dorastajúcej generácie. Tento postoj sa týka aj historickej architektúry. Proces postupného odkrývania hodnôt v odkaze architektúry je pomalý, často bolestný a niekedy prichádza neskoro. Čas – nevyhnutná podmienka na odkrývanie hodnôt – je v dnešnej rýchlej dobe veľmi vzácnou devízou. Navyše, súčasný trh so stavebninami ponúka mate­riály a riešenia, ktoré nie vždy možno skĺbiť s historickým konceptom bez následných problémov a trvalých následkov technického i estetického charakteru.“

Používať či konzervovať?
Ochrana architektúry je síce dôležitá, ale pokiaľ nezahŕňa požiadavky moderného života, nie je z dlhodobého hľadiska udržateľná. „Pamiatkovo hodnotné budovy alebo súbory historických budov musia mať prirodzenú náplň bežného života, hovorí Peter Bouda. „Napríklad perla jadranského pobrežia, zakonzervované mesto Dubrovník, pôsobí mimo sezóny mŕtvo – postupne prijíma rolu akejsi turistickej atrakcie. Na druhej strane historické centrum v Zadare, v Trogire alebo malé mestečká v Toskánsku pulzujú plnohodnotným životom po celý rok. Budovy v týchto mestách sa postupne prirodzene obnovujú, opravujú, dostavujú – a pritom si ponechávajú svoju originalitu. Verím, že tak, ako sú atraktívne pre nás, budú aj pre nasledujúce generácie.“

Podobný názor zastáva aj Viera Dvořáková, ktorá tvrdí, že trvalé využívanie historickej architektúry, resp. sídiel v súlade s hodnotami objektov alebo území je najlepšou formou ich ochrany. Podľa pamiatkarky „život so sebou stále prináša nové požiadavky a návrhy na zmeny. Preto ani súčasná pamiatková ochrana nepredpokladá konzerváciu života v historických štruktúrach. Ideálne je, keď sa potreby a predstavy súčasného človeka zosúladia s hodnotami historických budov alebo urbanistických štruktúr.“

Kvalitne obnovená historická architektúra vytvára plnohodnotnú a funkčnú súčasť života moderného človeka. „O tom svedčí aj záujem ľudí bývať v historických objektoch, a ten neustále vzrastá,“ hovorí Iveta Kodoňová a zároveň poukazuje na dôležitosť práce orgánov ochrany pamiatkového fondu pri zachovávaní pamiatkovej hodnoty a reštitúcii stratených alebo zabudnutých hodnôt historických objektov.

V bývalej degradovanej prístavnej londýnskej lokalite Docklands vyrástli moderné obytné súbory.	Ara Pacis Augustae – moderná konštrukcia nad 2000 rokov starým oltárom Mieru, zasväteným Augustovi je jedinou stavbou svojho druhu v historickom centre Ríma. Projekt známeho amerického architekta Richarda Meiera bol podobne sporný a diskutovaný ako sklenená pyramída v parížskom Louvri.

Problematika procesu obnovy
Pri obnovách a transformáciách historicky hodnotných alebo nefunkčných budov, resp. degradovaných lokalít treba podľa Viery Dvořákovej „v prvom rade zvážiť ich disponibilitu a stavebno-technický stav. Takisto sa musíme zamyslieť nad tým, aký vplyv môže mať búranie objektov na zostávajúce štruktúry. Vydarená transformácia je výsledkom veľmi podobného tvorivého postupu, aký sa využíva pri novej tvorbe, s rozdielom väčšieho vstupu fixných údajov. Tie často sťažujú celý proces plánovania. Nevyhnutnou súčasťou procesu obnovy historických budov je rešpektovanie právneho stavu (ochrany).“

Podľa Ivety Kodoňovej zákon o ochrane pamiatok a nadväzne stavebný zákon umožňujú orgánom ochrany pamiatkového fondu vstupovať do procesu pripravovanej obnovy historických budov, resp. sídla vo fáze zámeru obnovy. „Vtedy by mal investor – budúci užívateľ definovať, čo od historického objektu očakáva – funkčne, priestorovo, komfortom vybavenia. Pamiatkové orgány rozhodnú, či je z hľadiska zachovania pamiatkových hodnôt tento zámer prípustný, a určia podmienky na prípravnú a projektovú dokumentáciu. Prípravná dokumentácia zahŕňa všetky potrebné výskumy (archeologický pri zemných prácach, architektonicko-historický a pod.). Výskumy sú významným podkladom projektovej dokumentácie – v súvislosti so zachovaním, resp. zvýšením pamiatkovej hodnoty. Niektorí investori a architekti túto fázu prípravy obnovy ignorujú a často predkladajú na schválenie štúdie alebo hotové projekty – bez zapracovania podmienok orgánov na ochranu pamiatkového fondu.

Výsledkom je často zbytočne vynaložená práca a finančné prostriedky, ako aj sklamanie spojené s len ťažkým opúšťaním pôvodných predstáv. V tejto súvislosti nastupujú polemiky o miere oprávnenosti pamiatkara vstupovať do tvorivého procesu architekta. Pritom limity určené z hľadiska ochrany pamiatkovej hodnoty sú ako ktorékoľvek iné limity, ktoré na Slovensku všeobecne platia,“ hovorí Iveta Kodoňová.

„Pri pamiatkovej obnove alebo transformácii nefunkčných, degradovaných budov a areálov neexistuje jedna správna šablóna alebo generálne dobrá metóda,“ podotýka Peter Bouda. „V tom sa podľa mňa mýlia tí, ktorí sa raz za čas rozhodnú napísať akýsi jediný správny dokument, podľa ktorého sa má postupovať a ktorým sa potom určitý čas väčšina ľudí slepo riadi. Budovy a súbory historickej architektúry sú v rozdielnej fyzickej kondícii, rôznom slohu, veku, majú odlišné historické alebo kultúrno-spoločenské hodnoty, poslanie a rôzny potenciál využitia. Ku každému jednému prípadu treba pristupovať individuálne a zvoliť správnu metódu a cestu obnovy,“ dokončuje architekt.

Mnoho odborníkov sa zhoduje v názore, že slovenské mestá v problematike obnovy architektonického dedičstva značne pokročili. Podľa Ivety Kodoňovej možno za vzorový príklad označiť prístup mesta Skalice, ktorá už niekoľko rokov uvážlivo, programovo a cielene formuje svoj rozvoj s využitím hodnôt bohatého miestneho kultúrneho dedičstva. „Mesto postupne obnovuje svoj pamiatkový fond, ktorý sprístupňuje širokej verejnosti, integruje ho do súčasného života príťažlivou a mimoriadne kultivovanou formou. Myslím si, že Skalica patrí v súčasnosti medzi naše najkrajšie, najcitlivejšie obnovované a zároveň mimoriadne živé historické mestá.“

Viera Dvořáková dopĺňa k príkladu aj dve významné slovenské lokality, zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. „Keď sme v roku 1993 zapisovali do zoznamu Banskú Štiavnicu s technickými pamiatkami okolia a Vlkolínec, obe predstavovali pomaly zanikajúce sídla. V Banskej Štiavnici bolo navyše množstvo prázdnych a značne narušených domov, na ktorých obnovu neboli prostriedky. Ani v jednej z týchto lokalít sa nepodarilo úplne zakonzervovať hodnotné konštrukcie, architektonické a výtvarné detaily a ani autentický vzhľad objektov. Za 15 rokov však spomínané lokality v každom prípade výrazne ožili.“

„Zaujímavým príkladom vydarenej transformácie degradovaného územia má šancu byť aj bratislavské nábrežie, ktoré sa buduje smerom od Karloveského ramena až po zimný prístav. Ak sa tento zámer kvalitne zrealizuje, bude veľkým prínosom mesta,“ hovorí Peter Bouda.

Úskalia ochrany kultúrneho dedičstva
K ochrane pamiatok prispieva aj funkčná právna ochrana. Podľa Ivety Kodoňovej má Slovenská republika progresívne právne nástroje pamiatkovej ochrany, dokonca omnoho prísnejšie ako Česká republika, ktorej zákony sa veľmi nelíšia od pôvodného, spoločného socialistického zákona. „Bojujeme však s vymožiteľnosťou práva, predovšetkým pri známych kauzách okolo čiernych stavieb. Problémom je aj nedostatok finančných zdrojov na podporu vlastníkov historických objektov, pretože podľa zákona je za stav pamiatky zodpovedný vlastník. Avšak jej zachovanie je dôležitým kultúrnym záujmom štátu. Na Slovensku pretrváva nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily na osobitné profesie v pamiatkovej obnove. Niekedy sa stáva, že miestne samosprávy vnímajú ochranu pamiatok ako priveľké bremeno a v horizonte volebného obdobia sa radšej venujú menej náročným a pre voličov viditeľnejším aktivitám.“

Viera Dvořáková však upozorňuje na fakt, že Slovensko doteraz nedokázalo z hľadiska pamiatkovej ochrany vytvoriť prostredie, ktoré by motivovalo dotknutých vlastníkov k ochrane nehnuteľností. Podľa nej je tento stav jedným z najväčších kameňov úrazu ochrany pamiatok. „Ďalším pretrvávajúcim problémom je celospoločenské nepochopenie samotnej problematiky a sploštený postoj väčšiny občanov k pamiatkovej ochrane. Historické dedičstvo sa má chrániť pre pamiatkovú hodnotu – a nie využívať pamiatkovú ochranu ako všeobecný nástroj na zabránenie nejakým, často ťažko akceptovateľným zámerom. Ochrana kultúrneho dedičstva má byť celospoločenským záujmom. Pamiatky predstavujú naše rodinné striebro a budú sa nimi hrdiť aj generácie našich potomkov. Žiaľ, pocit zodpovednosti pred budúcnosťou v súčasnosti nepatrí k módnym postojom. Je dôležité, aby ochrana výnimočných hodnôt, ktoré reprezentuje pamiatkový fond, bola záujmom nás všetkých, a nielen hŕstky pamiatkarov, prípadne dobrovoľných nadšencov. Pamiatkový fond predstavuje mizivé percento z celého historického stavebného fondu v našej krajine. Chránené územia, ako sú pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny, sa nachádzajú iba v 3 % z celkového počtu sídiel na Slovensku. Len približne 10 000 objektov (vrátane archeologických lokalít a historických parkov a záhrad) je zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Tu si možno klásť otázku, či je pre nás takým problémom ochrana najhodnotnejšieho z hodnotného – ochrana zlomku zo všetkých historických stavieb v našej krajine,“ hovorí Viera Dvořáková.

To, že ochrana vlastného kultúrneho dedičstva a pamiatok nie je len legislatívnym problémom, si myslí aj Peter Bouda. Podľa architekta „ide o celospoločenský postoj k tomuto problému – obraz kultúrneho povedomia, vzťahu k vlastnej histórii. Tu nepomôžu akokoľvek dobré zákony, lebo tie sa dajú vždy obísť. Situáciu nezachránia ani vynikajúci odborníci v štátnej správe a pár nadšencov. Ak všetci – od politikov, pedagógov alebo ekonómov cez investorov, developerov, architektov, inžinierov, úradníkov na všetkých rozhodovacích úrovniach, dodávateľov až po budúcich užívateľov – nebudú mať úprimný vzťah ku kultúrnemu dedičstvu, bude to vždy ťažké.“ Peter Bouda sa stavia k pozitívnym zmenám vývoja spoločenských hodnôt vo vzťahu k ochrane pamiatok pomerne skepticky. „S ohľadom na pohnuté a tragické dejiny 20. storočia v tomto regióne, ktoré sú poznačené množstvom vynútených emigrácií či pohybom a výmenou obyvateľstva, chápem, že vzťah k hmotnej zdedenej kultúre je pre mnohých veľmi povrchný a chladný. Väčšine je táto kultúra cudzia, nič jej nehovorí, a mám obavy, že sa to tak rýchlo ani nezmení,“ poznamenal architekt.

Asanovať alebo transformovať?
Ďalším, v súčasnosti často medializovaným problémom, je rad nepovolených asanácií niektorých pamiatkovo chránených, ale aj nechránených budov. Iveta Kodoňová vníma túto problematiku prinajmenšom z dvoch pohľadov. „Schátrané objekty bez využitia často zaberajú cenné pozemky v centrách miest. Je logické, že nárastom sídla sa posunuli hranice vnútorného mesta. Menej reprezentatívne budovy priemyselného charakteru alebo obytné bloky chudobnejších vrstiev sa ocitli na pozemkoch s vysokou polohovou rentou. Investori preto často veľmi ľahko presvedčia miestnu samosprávu, ale aj verejnosť o tom, že takýto objekt nemožno obnoviť do takej reprezentatívnej formy, akú si vyžaduje konkrétna lokalita. Potom nasleduje už len krok k tomu, aby sa budova asanovala či už povolene, alebo aj s rizikom porušenia zákona.“

V súvislosti s týmto problémom vidí odborníčka najúčinnejší spôsob ochrany pôvodných historických stavebných štruktúr priamo v územných plánoch. „Zámerne nehovorím o objektoch alebo územiach, ktoré sú vyhlásené za chránené – tie spadajú pod zákon o ochrane pamiatok. Ak investor nadobudne pozemok s historickou budovou, ktorej miera adaptácie je jasne formulovaná regulatívmi a podmienkami budúcej zástavby, musí počítať s týmto podmienkami už pri kúpe a neskôr nevyvíjať tlak na iné riešenia či úplnú asanáciu budov. Nemôže predsa očakávať, že v centre sídla bude stavať ako na zelenej lúke.“

Druhý pohľad riaditeľky Pamiatkovej inšpekcie MK SR je nekompromisný. „Nepovolená asanácia je protizákonná a takéto konanie treba trestať. Negatívne prípady bez príslušnej odozvy nesmú byť príkladom pre ďalších, nesmú skĺznuť do polohy tolerovaného zla.

Podobného názoru je aj Peter Bouda. „Som za tvrdé postihy tých, ktorí porušujú zákon a ničia kultúrne dedičstvo, ktorého už nie je veľa. Finančné postihy nestačia, niektorí investori s nimi možno kalkulujú. Zavedením osobnej zodpovednosti a núteného financovania uvedenia asanovaných stavieb do pôvodného stavu by sa možno niektorí spamätali“. Podľa Viery Dvořákovej je zásadným problémom v našej krajine najmä beztrestné nedodržiavanie predpisov a spoľahnutie na to, že sa všetko nakoniec nejako vybaví. „Otázna je funkčnosť niektorých inštitútov a mechanizmov, vyplývajúcich zo stavebného zákona. Otázky sa vynárajú v súvislosti so skutočným napĺňaním úloh, ktoré stanovuje zákon nielen na úrovni štátnej správy, ale aj samosprávy. Situáciu by možno uľahčila existencia výkonného orgánu – stavebnej polície.“

Sankcie
Prípady nepovolených asanácií hodnotných budov alebo výstavby čiernych stavieb v súčasnosti riešia predovšetkým finančné pokuty. Pri miliardových investíciách sa však výšky pokút javia skôr ako súčasť nevyhnutných režijných nákladov stavby, s ktorými investor počíta. „Pri obrovských investíciách nie je dostatočne vysoký žiadny postih. Samospráva pracuje aj ako stavebný úrad. Zároveň disponuje nástrojmi – môže nimi zamietnuť stavbu na uvoľnenom pozemku alebo dodatočne nepovoliť čiernu stavbu. Stavebný zákon tiež obsahuje paragraf, ktorý môže nariadiť odstránenie stavby, ak je v rozpore s verejnými záujmami. Tu znova nastáva otázka, či je verejným záujmom ochrana historickej budovy a kultúrno-historických hodnôt územia alebo záujem investora,“ hovorí Iveta Kodoňová.

Podľa Viery Dvořákovej situáciu sťažuje aj fakt, že zákon zveril kompetenciu stavebného úradu množstvu malých obcí. „V takom prostredí predsa nik nepôjde proti svojim rodným. Naša spoločnosť nebola pripravená na takýto demokratický krok, ktorý sa dnes pred zrakmi celej republiky mení na anarchiu a v spoločnosti podnecuje apatiu a bezmocnosť.“

Peter Bouda vidí problém aj v celkovom vzťahu spoločnosti k vlastnej histórii. „Ako príklad možno uviesť Taliansko, kde pôsobia určite silnejšie záujmové skupiny ako na Slovensku. Žiadneho investora v tejto krajine ani nenapadne asanovať historické súbory. Keby to aj skúšal, pravdepodobne narazí na neprekonateľný odpor samospráv, odborníkov, ako aj verejnosti. Ak by sa malo v tomto smere na Slovensku niečo zmeniť, bude to pravdepodobne dlhodobý proces. Bez konsenzu väčšiny – vedomia, že pamiatky nie sú majetkom našej generácie a že ich máme iba v správe a sme povinní ich odovzdať budúcim generáciám – dôjde k pozitívnej zmene len ťažko. Kompetentní odborníci by mali začať robiť konkrétne kroky v príprave legislatívnych úprav a pokusmi nájsť podporu a pochopenie u našich volených zástupcov,“ podotýka Peter Bouda.

Viera Dvořáková poukazuje na dôležitosť správneho fungovania samospráv. „Tie predsa zodpovedajú za realizovanie budúceho rozvoja našich sídiel. Mali by sa zamýšľať nad tým, akú pôdu pripravujú pre seba a nasledujúce generácie. Treba zvážiť, či budovať v každom meste bezduché škatule piatich či šiestich obchodných reťazcov na úkor historickej zástavby (prípadne aj zelenej lúky), alebo ponechať historickú štruktúru a do nej umiestňovať drobné prevádzky. Samospráva rozhodne nemá pracovať unáhlene, bez dôkladného overenia investičných zámerov. Búrať zvyčajne možno len raz.“

S jednoznačne vyššou a účinnejšou zainteresovanosťou miest a obcí súhlasí aj Iveta Kodoňová. „Problém pomôžu riešiť regulácie v územných plánoch predovšetkým na úrovni zón, v ktorých sú zapracované argumenty a podklady od pamiatkarov. V záujme zamedziť nepovolenému búraniu či výstavbe treba rozšíriť kompetencie polície alebo zaviesť inštitút stavebnej polície, ktorá by mohla konať okamžite a zablokovať prístup stavebným mechanizmom na pozemok až do vyriešenia vzniknutej situácie.“

Miriam Turancová
Foto: autorka