Kvalitná architektúra je ako puzzle, hovorí architekt Peter Dostál, ktorý stojí za projektom How I Met My Architect

Petra Dostála baví mesto, jeho architektúra, priestory, ľudia a vzťahy, ktoré navzájom vytvárajú. Okrem toho, že pracuje v prestížnom slovenskom architektonickom ateliéry Compass Architekti sa Peter venuje aj mestotvorbe. No najviac ho pravdepodobne poznáte zo podcastu How I Met My Architects, kde si pozýva osobností slovenskej architektúry a vedie s nimi inšpiratívne rozhovory.

Najnovšie si prepisy podcastov môžete prečítať aj na našom webe, kde každý týždeň v sobotu uverejníme jednu epizódu, a to od úplne prvej, v ktorej bol hosťom architekt Juraj Benetin.

S Petrom sme sa stretli pár dní pred svojim odchodom do Barcelony, kde sa rozhodol dva mesiace žiť a pozorovať život mesta a hovorili sme s ním aj v čase, keď už tam bol.

Rozprávali sme sa nielen o čare kvalitnej architektúry, mestských priestoroch, ale aj o tom, prečo sa rozhodol ísť týmto smerom, ako sa cíti v Barcelone a ako ho obohacuje vidieť mesto nie ako turista, ale aj o tom ako ho ovplyvnili ľudia, s ktorými vytvoril podcasty. A dozviete sa aj to, aké plány má po návrate z Katalánska.

Čo si na rozhovoroch s architektmi vážiš najviac?

Každý rozhovor je, prirodzene, iný. Niektorý pútavejší, druhý menej, no každý má v sebe dávku inšpirácie. Keď sa s niekým o niečom rozprávam, oveľa viac si zapamätám, ako keď o tom čítam. V súčasnosti sa na nás valí množstvo vizuálnych vnemov. Do určitej miery k nim pristupujeme povrchne. Keď venujem 100 % pozornosť niekomu, oveľa lepšie vníma všetko, čo rozpráva.

Počúvať a uvedomovať si slová v kontexte považujem za veľmi hodnotné. S hosťami väčšinou zažijem tri podcasty. Máme neformálne rozhovory ešte skôr, ako urobíme ten finálny. Snažím sa respondenta spoznať najviac, ako sa dá. Každý sme iný a každý dávame von len to, čo uznáme za vhodné. Aj v tomto smere som rád, že som architekt, pretože sa môžeme síce baviť na odbornej úrovni, no rozhovor môžeme viesť menej formálne. Pre poslucháčov sa snažím vytvoriť čo najzaujímavejší a zrozumiteľný rozhovor.

Niekedy rozhovory idú ľahšie, inokedy ťažšie. Ako si vieš „podmaniť“ respondentov?

Snažím sa naladiť sa na ich vlnu. Ako som už spomínal, každý človek je iný, preto je alfou a omegou prvé, neformálne stretnutie. Pre mňa nie je poloha „podcastera“ taká náročná ako poloha rozprávača. Mojou hlavnou úlohou je počúvať. Je to ťažké, no učím sa každou epizódou.

Mám osnovu, podľa ktorej by som chcel ísť, zároveň sa však na ňu nemôžem upnúť, pretože potom prestanem počúvať respondenta a to nie je dobré pre kontinuitu rozhovoru. Ak sa mi ho podarí počúvať, viem lepšie reagovať a keď sa mi podarí naladiť na jeho vlnu, aj on sa cíti dobre a vtedy vie zo seba dostať maximum.

Ktorí respondenti v tebe zanechali „wow efekt“ a po čase strávenom s nimi ste si povedali, že tento rozhovor bol silný. Kto ťa najviac obohatil, možno až tak, že si to nečakal?

Napríklad architektka Katka Smatanová bola skvelá. Vzhľadom aj na môj záujem o tému rozhovoru ma naše stretnutia veľmi obohatili. Je to mladá architektka, ktorá má však obrovské, kvalitné skúsenosti. Už 15 rokov sa venuje zaujímavej téme – riešeniu otázky bývania pre sociálne znevýhodnené rodiny. Je to aj téma, ktorá mňa samotného veľmi zaujíma. Som prirodzene zvedavý človek. A Katka vie krásne skladať myšlienky, vyjadrovať názory. Takýmto vzájomným zladením nám išiel rozhovor príjemne a ľahko.

Vytvoril si rozhovory s 50 hosťami. Rastieš spolu s nimi?

Áno, vzdelávam sa. S každým hosťom sa mi dopĺňa puzzle o architektúre a architektoch. Slovensko je malé a v našej oblasti sa každý s každým pozná. A tak sa aj mne vytvára ucelený obraz. Veci nie sú čierno-biele. Architektúra sa často hodnotí na prvú.

Mnohí prechádzajú okolo nej a za dve sekundy dokážu povedať, aká je. Ale tak jednoduché to vôbec nie je. Tvorba kvalitnej architektúry je ako puzzle. Dĺžka procesov, kompromisy, boj medzi mlynskými kameňmi so snahou o najlepší výsledok a množstvo iných premenných, ktoré nakoniec po niekoľkých rokoch vyústia do kvalitnej štvrte či bytového domu, kde sa ľudom býva výborne.

Raz mi architekt Pavol Paňák povedal, že architektúra sa nemá páčiť alebo nepáčiť. Architektúra je buď kvalitná, alebo nekvalitná. Čo pre teba znamená kvalitná architektúra?

Kvalitná architektúra je pre mňa vtedy kvalitná, ak vo mne zanechá dobrý pocit a donúti ma sa nad ňou zamyslieť, pristaviť sa pri nej. Súhlasím s tým, čo povedal Pavol Paňák: „Architektúra nás vychováva.“ Veľmi pekne o tom nedávno rozprával v relácii Ráno na eFeMku. Dôležitosť architektúry, resp. ako architektúra vie vplývať na človeka, som pochopil vo Švajčiarsku v kúpeľoch Vals (Therme Vals, 1996) od architekta Petra Zumthora.

Turista vidí to, čo prišiel vidieť, cestovateľ vidí to, čo vidí.

Nadčasové dielo má takmer 30 rokov a jeho typológia je úžasná. Vo Valse pochopíte, ako architektúra vplýva na človeka. Jednoduchosť materiálov, ich kvalita, priestor… Návšteva Therme Vals vo vás vzbudí emócie, vyvolá pokoj, vznešenejšie myšlienky. V týchto kúpeľoch prestane existovať čas a človek sa môže ponoriť do seba. Úžasný zážitok!

Ak sa opýtate architektov, čo je pre nich architektúra, niektorí povedia, že je to tvorba priestoru, ktorý dáva priestor iným ľuďom sa rozvíjať a byť lepšími. Therme Vals je pre mňa v tomto smere absolútne odvnímateľné miesto, kde každý pochopí pointu architektúry. Odporúčam komukoľvek ísť do wellnessu na Slovensku a potom do Therme Vals. Architektov by som tam poslal povinne všetkých.

Prečo si sa rozhodili odísť do Barcelony na nasledujúce dva mesiace?

Obdobie pandémie nás naučilo pracovať aj iným spôsobom. A ten som sa rozhodol opäť aplikovať. Keďže som členom architektonického ateliéru Compass Architekti, počas dňa pracujem a potom spoznávam mesto, jeho zvyky, ľudí, no predovšetkým architektúru a priestory, ktoré vytvára. Barcelona bola dlhodobo mojím top mestom, aj keď som tam nikdy nebol. Paradox je, že radím ľuďom, ktorí tam idú, čo si majú pozrieť, kam ísť.

Teraz si plním svoj sen. Baví ma objavovať prostredia, neobjavenú architektúru, sledujem ľudí, ako si užívajú priestor, či sa v ňom cítia dobre. Často si sám analyzujem, prečo to tak je. Pretože sa cítia dobre aj v prostredí, kde architektúra nie je nijako spektakulárna. Užívajú si miesta, radi sa sem vracajú. Fascinuje ma to, a preto sa snažím tieto pocity a poznatky v sebe analyzovať. Posúva ma to ďalej ako architekta aj ako človeka.

Aké sú tvoje prvé dojmy?

Barcelona je viac o verejnom priestore ako o architektúre. Aj pri extrémnej populačnej hustote tu nájdete množstvo rôznych typov verejných priestorov s rôznymi mierkami. Ľudia trávia čas vonku, všetky priestory intenzívne používajú, pričom nekompromisne testujú ich trvácnosť.

Práve v tomto by sme sa mohli Španielmi inšpirovať. Ako tráviť viac času vo verejnom priestore a vo verejných stavbách. Mnoho verejných stavieb je do vysokej miery prístupných verejnosti a nezastaví vás turniket hneď vo vstupnej hale. Ešteže máme zrekonštruovanú SNG, ktorá nás bude teraz niekoľko rokov edukovať, že môžeme tráviť voľný čas vo verejnej stavbe aj bez špecifického cieľa.

Keď trávite čas vonku v takom hustom meste ako je Barcelona, neustále musíte dávať väčší pozor, stále vám niekto zavadzia alebo niekde čakáte. Keby vás každá takáto situácia mala rozrušiť, zbláznite sa. Práve naopak, naučí vás to väčšej ohľaduplnosti, trpezlivosti či vzájomnej tolerancii. Proste sa upokojíte a prispôsobíte atmosfére mesta.

A ešte zistíte, že futbal sa hrá naozaj všade, možno aj preto získali Španieli titul majstrov sveta v roku 2010. Moje putovanie Barcelonou môžete sledovať na podcastovom instagrame How I Met My Architect. Po návrate plánujem svoje zážitky a postrehy tematicky rozdeliť a odprezentovať verejnosti.

Kvalitná architektúra je pre mňa tá, ktorá vo mne zanechá dobrý pocit a donúti ma sa nad ňou zamyslieť.

Raz si sa vyjadril, že si architektom nikdy byť nechceli. Čomu vďačíme za to, že si?

Ak by ste sa ma opýtali v 5. triede, čím chcem byť, odpovedal by som, že architektom. Keď som sa na strednej rozhodoval, čím chcem byť, povedal som si, že skúsim architektúru. Nevedel som však prečo. Nijako zvlášť som sa o ňu nezaujímal.

Nevedel som, čo znamená. Je pravda, že vďaka rodičom som precestoval hrady a zámky Slovenska i Čiech, čo sa mi veľmi páčilo, no extra pozornosť som tomu nevenoval. Cestu k architektúre som si našiel sám až na vysokej škole, kde som pričuchol k jej princípom.

Tu som pochopil, že architektúra nie je domácou úlohou, že sa sami o ňu musíte zaujímať a nikto vás nebude ťahať za ručičku, že škola poskytuje dostatočný priestor na rozvoj a hľadanie samého seba. Každý si nájde na škole svoj smer. Takže môžem povedať, že ma architektúra a kreatívny prístup začali baviť až na výške. Neskôr som svoje poznania obohacoval o cesty na zaujímavé miesta.

Kam chodievaš najradšej a podľa čoho si cesty vyberáš? 

Odkedy som začal robiť podcast How I Met My Architect, na to, aby som sa naladil na každého hosťa, potrebujem mať čo najväčší prehľad. Okrem čítania kníh o architektúre mi výrazne pomáha cestovanie. Dnes vnímam mesto úplne inak.

Som presvedčený, že pokiaľ človek chce objavovať, tak principiálne každé väčšie mesto mu vie ponúknuť plnohodnotné vyžitie.

Ktorá cesta v tebe zanechala najväčší ohlas?

Jednoznačne mesačný pobyt v Mexiku. Veľmi obohacujúce bolo pre mňa stretnutie s diametrálne odlišnou kultúrou. Mám mexického kamaráta, architekta, vďaka ktorému sme objavili oveľa viac ako s lokálnym sprievodcom s nápisom Turista na čele.

Turista vidí to, čo prišiel vidieť, cestovateľ vidí to, čo vidí. To ma baví. Nám sa podarilo objaviť množstvo kvalitnej architektúry, autentickosť, ale aj nekvalitu či sociálne rozdiely. Aj tam som si kládol otázky o dôležitosti architektúry. Keď to vidíte na vlastné oči, hneď vnímate širší kontext a všetko si ľahšie zapamätáte.