Ladislav Hudec: Autor prvej výškovej budovy v Šanghaji

Do Šanghaja prišiel až po dvoch rokoch strastiplného putovania. O osude jeho brata nevieme nič. Od roku 1920 začal Ladislav Hudec pracovať v ateliéri amerického architekta R. A. Curryho. Spolu navrhli American Club a MC Tyeire School.

Svoje najdôležitejšie diela navrhol Hudec neskôr vo vlastnom ateliéri, ktorý založil v roku 1925. Je to predovšetkým 22-poschodový Park Hotel spojený s bankou z roku 1934. Bola to nielen prvá výšková stavba v Šanghaji, ale dlhé roky bola najvyššou budovou mimo Severnej Ameriky. V Šanghaji dominovala údajne do roku 1983.

Bola postavená v štýle Art-Deco a jej krása bola mimoriadna. V roku 2002 Ming Pej napísal, že práve táto budova ho tak očarila, že sa rozhodol študovať architektúru. Ja sám som ju ešte nevidel naživo, ale všetci, ktorí ju poznajú, hovoria, že je výnimočná – v interiéri i v exteriéri. Na jej poslednom poschodí navrhol Hudec nočný bar s otváracou strechou.



Hotel sa stal symbolom západnej moderny v Číne, symbolom myšlienkovej výmeny, symbolom „Paríža východu“. Táto architektúra je dnes zapísaná medzi dôležitými pamätihodnosťami Šanghaja.

Hudec je však aj autorom viacerých kostolov, univerzity, bánk, klubov atď. V ostatnom čase bol veľmi precízne obnovený pivovar Union z roku 1932, ktorý je čistou a elegantnou architektúrou Moderného hnutia. A taká v Šanghaji naozaj prekvapí. Architektúra Ladislava Hudeca je doteraz na Slovensku nepoznaná. V tomto roku si konferenciou a výstavou, ktorá bude koncom mája v Banskej Bystrici, pripomenieme 50. výročie architektovho úmrtia. Hudec sa tak vráti opäť na Slovensko.

prof. Štefan Šlachta

Architektonická činnosť Ladislava Hudeca (1893 – 1958) – čínskym menom Wu-ta-kche – je známa a cenená nielen v Číne, ale aj na celom svete. O jeho živote po príchode na územie Číny však vieme len veľmi málo. Cieľom výskumu, ktorý v súčasnosti prebieha, je odpovedať na mnohé otázky, z ktorých spomenieme len niektoré. Prvou je strastiplná cesta od utečenca k renomovanému architektovi, ktorý spoluvytváral tvár Šanghaja v 20. a 30. rokoch intelektuálneho kvasu i obrovského hospodárskeho rastu tejto čínskej metropoly. Po príchode do Číny sa podľa niektorých zdrojov dokonca naučil aj po anglicky a po čínsky. Aktívne sa aj s manželkou Gisellou (rodenou Fischer) začlenil do každodenného aj spoločenského života krajanov, pochádzajúcich zo všetkých kútov bývalej monarchie. Komunikoval nielen s podnikateľskou vrstvou, ale s istotou aj s najväčšími osobnosťami vtedajšieho kultúrneho a politického života Šanghaja a možno aj iných častí Číny.

Pravdepodobne publikoval nielen svoje odborné state, ale aj svoje poznatky o zoznamovaní sa a vnímaní orientálneho prostredia a kultúry. Zrejme komentoval aj historické udalosti, ktoré v tom čase poznamenali tvár a život Šanghaja i celej Číny nielen v dobrom slova zmysle, ale aj bolestivými ranami neskoršej kuomintangskej politiky a následnej japonskej okupácie. V Šanghaji sa zúčastňoval na činnosti krajanských spolkov, či už československých, alebo maďarských. Časť jeho diela – najmä sakrálne stavby – bola vytvorená na tzv. dobročinnom základe.

Nie veľa našich rodákov malo tú jedinečnú možnosť stáť pri formovaní Čínskej republiky a pri premene Šanghaja na „Paríž východu“, a už vôbec nie stráviť v Číne 30 rokov v hmotnom dostatku. Zdrojom ďaľších informácií budú nielen unikátne archívne materiály Victoria University of British Columbia v Kanade (dar Hudecovej rodiny), obsahujúce okrem architektonickej dokumentácie aj cestovné poznámky, denníky, korešpondenciu, fotografie a čínsku tlač z rokov 1913 až 1937, ale aj materiály Šanghajského mestského archívu, dobová a súčasná čínska tlač. V neposlednom rade bude prínosný aj kontakt s Hudecovou rodinou žijúcou v Maďarsku a na viacerých miestach za oceánom.

Henrieta Hatalová, PhD.

Autorka pracuje v Ústave orientalistiky SAV.