Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach
Galéria(4)

Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach

Partneri sekcie:

V rozsahu neveľkom diele Jaromíra Krejcara nachádzame viaceré kúpeľné stavby, napríklad kúpeľný dom v Karlových Varoch (1931), projekt sanatória v Poděbradoch (1931), súťažný návrh na tuberkulózne sanatórium v Starom Smokovci (1932) a súťažný návrh na sanatórium vo Vyšných Hágoch (1932). Realizovať sa mu však podarilo iba jediný návrh, a to v Trenčianskych Tepliciach. Ide o niekdajší kúpeľný dom Nemocenskej pokladne soukromých úředníkov, ktorý dnes poznáme ako Liečebný dom Machnáč.

Jaromír Krejcar je jedným z najvýznamnejších českých architektov medzivojnového obdobia. Najznámejšie sú dve jeho diela: slávny Československý pavilón na Medzinárodnej výstave umenia a techniky v modernom živote v Paríži z roku 1937 a Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Projekt Liečebného domu Machnáč vzišiel z architektonickej súťaže v roku 1929, kde Jaromír Krejcar získal prvú cenu. Súťaž vypísala Nemocenská pokladna soukromých úředníků v Prahe. Projekt po súťaži prešiel určitými zmenami, z ktorých najdôležitejšia bola zmena symetrickej formy pôdorysu na asymetrickú. Stavbu potom realizovala bratislavská stavebná firma F. Nekvasila od augusta 1930 do mája 1932.

Architektúra liečebného domu nás už na prvý pohľad upúta viacerými pozoruhodnými prvkami. Na východnej strane fasády lôžkovej časti sú to napríklad balkóny izieb s elegantným kovovým zábradlím, ktoré pripomínajú Gropiusov Bauhaus v Dessau. Opačná strana lôžkového traktu má priebežné pásové okná a vytvára pokojné pozadie dvojpodlažnému spoločenskému traktu so strešnou terasou a širokou krytou terasou na prvom poschodí. Zaujímavým, zmäkčujúcim dojmom zas pôsobia pergoly terasy na streche lôžkového traktu.

Krejcar tu veľmi jednoznačne vychádzal z architektúry či dizajnu lodí, ktorá v tomto čase predstavovala akýsi estetický ideál. Túto parníkovú, nautickú, metaforu reprezentujú nielen biela farba, kovové zábradlia, kruhové okná, terasy pripomínajúce lodné paluby, ale najmä veľmi zaoblené čelo spoločenského traktu. Krejcar, ktorý sám publikoval článok Architektúra transatlantických parníkov (ŽIVOT II.), bol propagátorom týchto foriem, ktoré boli charakteristické pre puristicko-funkcionalistickú architektúru na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. V duchu tejto estetiky rieši na Liečebnom dome Machnáč dokonca tvary komínových telies na streche objektu.

Tento liečebný dom patril v medzivojnovom období k vrcholom funkcionalistickej architektúry v celom bývalom Československu. Jeho vnútorná prevádzka bola podľa teoretika Karla Teigeho predzvesťou – prototypom socialistických kolektívnych domov. Čistota a elegancia foriem, kompozícia jednotlivých fasád či kvalita architektonického detailu nemali vtedy u nás obdobu. Treba však povedať aj to, že v tom období to bola najdrahšia československá stavba tridsiatych rokov minulého storočia.

Liečebný dom Machnáč udivuje a inšpiruje svojimi kvalitami aj dnes, hoci zub času a nepochopenie jeho ducha pri úpravách v minulosti ho veľmi poznačili. Odkaz tejto architektúry môžeme nájsť v dielach viacerých súčasných českých a slovenských architektov: Aleny Šrámkovej, Jozefa Pleskota či Michala Kohouta, Norberta Šmondrka, Juraja Polyaka alebo Ľuba Závodného. Liečebný dom Machnáč je architektonickým dedičstvom, ktoré by sme mali chrániť a venovať mu najväčšiu pozornosť.

Jaromír Krejcar (25. júl 1895 – 5. október 1949 Londýn) – architekt, návrhár nábytku, výtvarník, vysokoškolský profesor, vydavateľ a teoretik.
Vyučil sa za murára, vyštudoval pražskú Průmyslovú školu stavebnú a neskôr architektúru u profesora Jana Kotěru na Akadémii výtvarných umení (1918 – 1921). Po dvoch rokoch u Josefa Gočára sa v roku 1923 osamostatnil.
Od dvadsiatych rokov minulého storočia bol rozhodným zástancom funkcionalizmu a purizmu a bojoval proti v tom období ešte stále prežívajúcemu historizmu a dekorativizmu. V bývalom Československu reprezentoval Bauhaus. Bol zakladateľom Klubu za novú Prahu, členom Združenia architektov, Levej fronty, Zväzu socialistických architektov a Devětsilu (1922). Pracoval aj v Moskve (1934 – 1935), no čoskoro sa rozčarovaný vrátil a ukončil kontakty s ľavicou okolo Karla Teigeho.
V roku 1937 získal dve Veľké ceny a Zlatú medailu za architektúru na medzinárodnej výstave v Paríži. Jeho Československý pavilón reprezentoval jednu z najvyspelejších priemyselných krajín sveta, jednu z prvých stavieb avantgardnej architektúry, kde dominovali oceľ, sklo, svetlo, vznikajúcej tesne pred vojnou, na ktorú nadviazal až high-tech v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
V prvom vojnovom exile žil a pracoval v Londýne. Krátko bol profesorom na VUT v Brne (1946 – 1948). Po komunistickom puči vo februári 1948 opäť odišiel do exilu a vyučoval na renomovanej škole Architectural Association v Londýne. Krátko po svojich 54 rokoch predčasne zomrel.

Medzi najvýznamnejšie realizované stavby patria:

  • vila Vladimíra Vančuru (Zbraslav pri Prahe, 1923)
  • nájomný dom na Domažlickej ul. (Praha-Žižkov, 1923 – 1924, spolu s Kamilom Roškotom)
  • Olympic, obchodný, kancelársky a bytový dom na Spálenej ulici (Praha, 1924 – 1927)
  • vila, Nad olšinami 4 (Praha-Strašnice, 1926)
  • Gibiánova vila, Charlesa de Gaulla 2 (Praha-Bubeneč, 1927 – 1929)
  • Jednota súkromných úradníkov, kancelársky dom (Praha-Vinohrady, 1930 – 1931)
  • Liečebný dom Machnáč (Trenčianske Teplice, 1929 – 1932)
  • Strakonice, regulačný plán (1930)
  • projekt prestavby pražskej dopravnej siete, 1931, spolu s J. Špalkom
  • Československý pavilón na Medzinárodnej výstave umenia a techniky v modernom živote (Paríž 1937, spolu so Z. Kejřom, B. Soumarom a L. Sutnarom)
  • rodinný dom, Nad koupadly (Praha-Hodkovičky, 1939)

Prof. Štefan Šlachta
Foto: Rajmund Müller a archív autora