Ľubomír Závodný: Rozprávanie o architektúre čím ďalej, tým viac chýba

Ovplyvnil nespočetné množstvo významných architektov. Mnohí z nás chceli byť práve ako on. Výborný človek aj architekt. Miluje fair play, túži po normálnych vzťahoch nielen architekt verzus spoločnosť, ale najmä medziľudských, a v neposlednom rade má okrem architektúry rád aj kvalitné víno.

„Dobre je na trojku, výborne na jednotku,“ s úsmevom mi vždy hovorí na odpoveď, ako sa mám. S architektom Ľubom Závodným sme sa rozprávali nielen o praxi, ale i jeho pedagogickej činnosti, pretože sa vníma za profesora, ktorý nielen dáva, ale od študentov aj veľa dostáva. Sú pre neho veľkou inšpiráciou.

Ovplyvnili ste množstvo dnes taktiež významných architektov. Mnohí chceli byť ako vy. Uvedomili ste si tento vplyv niekedy? (náš spoločný priateľ architekt Matej Grébert už dávno povedal: „Všetci sme chceli byť ako Ľubo.“)

Maťa aj Juraja Benetina (Compass Architekti) mám veľmi rád, aj človečensky, aj invenčne. Juraj chvíľku aj pobudol u mňa v ateliéri a takých, dnes už známych a úspešných mien, bolo u mňa v kancelárii viac. Maťo Siebert (Siebert + Talaš), Juraj Sumbal, Dano Priehoda (SPAD), Tomáš Auxt (Pantograph), Tomáš Bartko (Superatelier), Miloš Hájnik (MH Architekti), Mišo Lang (Lang Benedek Architects) a ďalší, ktorí majú dnes už svoje ateliéry.

Či som ich ovplyvnil, neviem, ale sú to všetko silné osobnosti a verím, že by si našli svoju cestu aj bezo mňa. Samozrejme, aj mňa ovplyvnili iní architekti, ja som sa učil u Ivana Matušíka, Jana Bahnu ešte v Projektovom ústave obchodu, neskôr v spolupráci v rôznych ateliéroch. Je ale dôležité nájsť si svoju názorovú polohu a byť sám sebou.

Pôsobíte aj na akademickej pôde. Ako vás to ovplyvňuje? Aká je nastupujúca generácia? Čo by ste jej pripomenuli, aké ponaučenie z minulosti, aby neopakovala chyby? A naopak, z čoho by si mala rozhodne zobrať príklad?

Rád vravievam, že ako pedagóg nielen dávam, ale aj dostávam. Čiže táto činnosť je, a myslím, že má byť, nie mentorská, ale obojstranná. To, že učím, mi dáva väčšiu mieru slobody vo vlastnom navrhovaní a možnosť overiť si viacero možných postupov. Keďže zväčša pracujem v rozhodovaní sám, fakulta nahrádza aj priestor na rozpravu o návrhu.

Aj keď mám dojem, že mladí sa o architektúre čím ďalej menej chcú rozprávať, a to súvisí aj s otázkou o zodpovednosti nastupujúcej generácie voči architektúre a životu vôbec. A to rozprávanie o architektúre čím ďalej, tým viac chýba.

V škole ma veľmi baví rozprávať sa o filozofii návrhu, zdôvodnení a argumentácii prečo? Rád dávam možno otrepané poučenie študentom, že ani najlepšia škola neurobí zo študenta dobrého architekta, ak sám nechce a nesnaží sa, a ani zlá škola tomu, kto chce niečo dokázať, nezabráni stať sa dobrým architektom.

Vediete vertikálny ateliér Závodný na FAD. Ako jeden z mála vedúcich ateliérov nemáte vedľa seba kolegu. Súvisí to so spôsobom, ako pracujete? Väčšinu svojej 40-ročnej praxe ste totiž navrhovali diela sám.

Keď som pred rokmi zdôvodňoval na fakulte, prečo chcem pôsobiť vo Vertikálnom ateliéri sám, ako argument som uviedol, že dovtedy som navrhoval diela sám. Ono to tak ale celkom nie je, lebo vždy so mnou spolupracovali mladší kolegovia, ktorých vždy uvádzam aj ako autorov. Treba spresniť, že som mal za partnera stavebného inžiniera, ktorý spoliehal na moje architektonické riešenie, ale tá miera zodpovednosti a rozhodnutia bola vždy len na mne.

A pred rokom som vyskúšal podobnú schému spolupráce architekt a stavebný inžinier aj vo Vertikálnom ateliéri s Romanom Rosinom a dopadlo to výborne najmä pre bakalárov. A tak som vždy vo vnútri premýšľal, čo je lepšie, nerobiť kompromisy s druhým názorom alebo sa podeliť o zodpovednosť a pokojnejšie spávať. V kútiku duše som obdivoval ateliéry skladajúce sa z viacerých architektov a závidel im možnosť názorovej rozpravy a takého šteklivého dohadovania sa.

Ako môžeme zapájať do diskusie mladú generáciu?

Ja sa o to snažím so študentmi už v prvom ročníku pri návrhu rodinného domu. Vždy ich zoberiem k sebe do architektonickej kancelárie, kde mám veľa modelov a pri nich sa snažím diskutovať na konkrétnych domoch o princípoch a kontextoch.

Keď porovnávam tieto diskusie spred 20 rokov, zdá sa mi, že mladí menej a menej diskutujú. Mám ale dojem, že to je odraz súčasnej povrchnej doby a tiež tomu neprospieva bezbrehá miera informácií, ktoré si študenti vedia nájsť sami. Napriek tomu som optimista, keď vidím záujem študentov o spoločenské dianie na škole a záujem o prednášky domácich a zahraničných architektov.

Tridsať rokov architektonickej práce vás určite čo-to o slovenskej architektúre naučilo. Je spoločnosť nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry? Ako hodnotíte stav súčasnej architektúry? Aká sme podľa nej spoločnosť?

Keď sa obzriem späť, tak je to v mojom prípade už viac ako 40 rokov, čo sa venujem architektúre. V roku 1983 som nastúpil k architektovi Matušíkovi a od roku 1995 mám samostatnú kanceláriu. Nie som teoretik architektúry, aby som hodnotil spoločnosť a stav súčasnej architektúry. Mám ale istotu, že slovenská architektúra je odrazom spoločnosti.

A tu vidím najväčší problém, ktorý vyplýva zo stavu slovenskej spoločnosti. Nielen dnes, ale aj v minulosti sme boli, a teda aj sme, názorovo veľmi odlišní, máme extrémne názory na politiku, prezidentku, spoločenské dianie a konflikty vo svete. Ja rád zovšeobecňujem, ale pravdepodobne to tiež nie je správne, ale na otázku, aká sme spoločnosť, odpovedám: nevyzretá a nedospelá spoločnosť.

Ako dôležitý je dialóg medzi spoločnosťou a architektom? Ako by mal prebiehať a v čo vyústiť?

Po predošlých riadkoch odpovede, ale najmä po mojich osobných skúsenostiach, neverím v dialóg medzi spoločnosťou a architektom. Som veľký skeptik a v podstate ma názor spoločnosti nezaujíma. Je to dosť poznačené aj mojou skúsenosťou s konkrétnou stavbou Tatracentrum v Bratislave, kde som zažil až protichodné nenávistné názory ľudí, či už odborníkov architektov a povoľovacích úradníkov, ale najmä reakcie bežných laikov.

Na Slovensku je totiž každý architekt, politik, lekár a každý všetkému rozumie. Ale aby som neuvádzal len negatívne skúsenosti, tak spomeniem návrh kostola na Teplickej. Tu sa vytvorila bublina odborníkov od kňaza a farskej rady a spolupráca s nimi bola vynikajúca. Podobne to platí aj v maličkých bublinách vzťahov s klientmi rodinných domov, kde to vždy funguje.

A tak trochu si dávam otázku pre výborné architektúry vo svete, veľkorysé koncepty, ktoré, hádam, práve preto sú výborné, že pri nich neprebiehal dialóg medzi všeobecnou spoločnosťou a architektom.

Ako vnímate postavenie architekta v dnešnej spoločnosti? Ako by ste ho rád videli v budúcnosti?

Všetko so všetkým súvisí. Je to vždy problém, aká sme spoločnosť, a tu som opäť skeptik, ktorý pochybuje o právnom štáte a z toho vyplývajúcej polohy architekta v spoločnosti, jeho vzťahu ku klientom. Túžim po normálnych vzťahoch nielen architekt verzus spoločnosť, ale najmä medziľudských. Napríklad aj v normálnych vzťahoch, v doprave pri jazdení v autách, kde sa správame ako národ barbarov, alebo napríklad pri absencii obyčajného pozdravu „dobrý deň“.

Ktoré príbehy by sa mali rozprávať z generácie na generáciu? Ako sme schopní ich udržať, poučiť sa z nich a inšpirovať sa v budúcnosti? Mám totiž pocit, že veľmi veľa zabúdame, a to, čo bolo, bolo… Akoby sme sa nedokázali poučiť z vlastných chýb? Čo môžeme vytvoriť dnes, aby sme nechali kvalitný kus vlastnej tvorby ďalším generáciám?

Na túto otázku a v podstate aj na otázku zapájania mladej generácie do diskusie by som rád spomenul svoju snahu o zaznamenanie rozhovorov s generáciou starších architektov, o ktorú som sa pokúsil pred niekoľkými rokmi. Pozval som na víno a diskusiu ku mne do ateliéru na Svoradovej asi 10 architektov, mali okolo 70 až 80 rokov. Všetci prišli a bola to úžasná skúsenosť.

Pre mňa to bolo niečo netypické, lebo praktizujúci architekti si medzi sebou nezdieľajú informácie o svojej práci. Prišli a to stretnutie vo mne zanechalo veľmi príjemný dojem a tie rozhovory boli úžasné a najmä úprimné a nediplomatické.

Ja som to potom o rok zase zopakoval a moja chyba bola, že som tie rozhovory nakoniec neuskutočnil, čo mi je dodnes veľmi ľúto. Ale dojem z týchto ľudí mi ostal v srdci a môj vzťah k tejto generácii je nadštandardný. Ale možno znovu zaúradovalo to výborné médium: víno.

Ktoré miesta, mestá, krajinu by ste rozhodne odporúčali navštíviť nielen pre architekta? Čo vás v ňom inšpiruje?

Mal som veľa príležitostí cestovať po svete za architektúrou. Ešte pred 30 rokmi som bol v Seville na Expo 1992, videl som tam výstavu španielskej architektúry a odvtedy ju sledujem, odoberám aj najlepší časopis na svete, španielsky El Croquis. Neskôr ma pri ďalších cestách zaujala architektúra v Číne a vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky. A minulý rok som sa konečne dostal do Portugalska, kde som bol nadšený ich krajinou, kultúrou, architektúrou aj vinárskym regiónom Alto Douro.

Ste známy aj tým, že ste výborným znalcom vína. Ktoré víno sa hodí k akému projektu? Aké vína by sme si nemali nechať ujsť?

Nenazval by som to znalec, skôr iba charakteristikou, že to mám prechutnané. Víno je úžasné médium a na mňa silno vplýva, keď hľadám invenciu a kreativitu. A podľa projektov nerozlišujem, aké víno sa hodí k tomu-ktorému projektu.

Moja základná zásada pri prechutnávaní je: ak je teplo a svetlo, hodí sa biele víno, a keď je zima a tma, červené. A keďže sa k tvorbe dostávam väčšinou večer, preferujem červené. Z červeného je veľký výber rôznych odrôd, cuvée aj novošľachtencov. A keďže verím, že funguje zvyková chuť, stále zotrvávam pri tých ťažších červených talianskych vínach.

Ale či súvisí ľahký, drahý a kvalitný Pinot Noir z Burgund s abstraktným a minimalistickým návrhom alebo Sangiovese Brunello z Toskánska s naratívnosťou, o tom pochybujem.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.