Marcela a Viliam Loviškovci: sochy, ktoré v architektúre hľadajú tvár človeka
Pribrzdenie horúčkovitého tempa stavebnej produkcie na Slovensku môže do popredia posunúť otázky estetizácie architektúry. Inak povedané, témou dňa sa opäť môže stať uplatnenie výtvarného diela v architektúre. Kedysi to bola samozrejmá súčasť kompozície a pôsobenia stavebného diela, dnes je väčšinou len trpiacou slúžkou, ktorá sa len občas dodatočne prilepí na budovu. Existujú však príklady uplatnenia sochárskeho diela, pri ktorom vzniká súlad. K takým patria aj umelecké diela manželov – akademických sochárov Marcely a Viliama Loviškovcov, ktoré harmonizujú tak v sakrálnom i administratívnom priestore, ako aj na verejnom priestranstve.
Projekt Monetova záhrada v administratívnom komplexe Galvani Business Centrum IV v Bratislave patrí k najnovším sochárskym realizáciám Marcely a Viliama Loviškovcov, ktorí svoju tvorbu prezentujú pod logom ateliéru Byzant. Zadanie ich diela bolo jasné – výtvarne ozvláštniť stavbu, aby sa vymanila z roviny čistého pragmatizmu a funkčnosti a pritiahla potenciálnych nájomcov.
„Mali sme šťastie, že nás oslovil osvietený investor komplexu a autor projektu Jozef Draškovič, ktorí nám umožnili vstúpiť do projektu už počas prípravy projektovej dokumentácie,“ hovorí Viliam Loviška. „Bol to ideálny stav, pretože vtedy sa ešte dá ovplyvniť množstvo skutočností súvisiacich s realizáciou výtvarné diela a jeho osadením. Výtvarné stvárnenie átria a troch hlavných vstupov v budove sme predstavili prostredníctvom témy Monetových lekien. Átrium nám totiž asociovalo kamennú záhradu s cirkulujúcou vodou. V tejto konfrontácii sme chceli nadviazať na princípy tvorby skvelého impresionistického maliara Clauda Moneta a jeho slávne maľby lekien na vodnej hladine.“
Ako však dostať impresiu do architektúry? Po sviežom umeleckom nápade nasledovali otázky týkajúce sa príťažlivého a výstižného tvaroslovia, ktoré by bolo zrozumiteľné aj pre ľudí. Súbežne s tým sa riešili otázky od finančných nákladov a ich únosnosti až po technickú realizáciu výtvarných objektov. „Práve sochárstvo je fenoménom, ktorý umožňuje s témou pracovať v horizontálnej i vertikálne polohe,“ pokračuje Viliam Loviška.
„Ako výtvarníci sme si mohli dovoliť pracovať so znakom lekna, ktorý sme variovali v rôznych veľkostiach a podľa techniky opracovania. Od samého začiatku sme sa rozhodli prezentovať domáci materiál – ryolit – v jeho širokej úžitkovej forme od dlažby cez riešenie vodnej plochy a mozaiky až po jeho použitie ako nášľapnej vrstvy alebo voľnej aplikácie.“
Krajina v meste
Najväčšia stena výtvarnej výzdoby na Galvaniho Business Centrum IV má 70 m2 a sú na nej osadené lekná z antikora. Ich tvar sa opakuje po celej budove v rôznych modifikáciách a v rôznych výškových úrovniach harmonizuje s celkovým charakterom budovy. Výtvarno-architektonický súlad je aj výsledkom spolupráce so záhradným architektom – prírodný motív zelenej strechy prerástol do architektúry budovy.
„V rovine výtvarnej metafory sme chceli preniesť krajinu do mesta,“ hovorí Marcela Lovišková. Všetci sme svojim spôsobom vrchári a túto danosť máme geneticky zakódovanú. Všetci máme radi prírodu, vôňu lúk a hôr, a preto nám niečo podobné chýba aj v meste, v džungli betónu a skla. Mnohé stavby totiž možno nazvať ako stavby bez ľudskej tváre. Využívame teda prírodné motívy a pokračujeme tak v hľadaní ľudskosti. Snažíme sa ju nachádzať v krajine, v ktorej sme sa narodili a na ktorú máme citovú väzbu.“
Socha odhaľuje svoje tajomstvo
Generálna rekonštrukcia Rínku sv. Michala Archanjela v Starej Bystrici, ktorá sa podľa koncepcie Ing. arch. Ivana Jarinu začala pred vyše piatimi rokmi, vytvorila z tejto neveľkej kysuckej obce miesto nebývalej premeny. Starosta obce Ján Podmanický so spolupracovníkmi a s využitím eurofondov predviedol v praxi svoju predstavu rekonštrukcie obce smerom k modernému výrazu, ktorá by nemala zostať len pri tomto rínku.
Urbanistické riešenia Rínku sv. Michala Archanjela začalo baštou a vydláždením námestia, pričom jeho súčasťou bolo aj osadenie kamennej sochy sv. Michala Archanjela. Modernizácia pokračovala rekonštrukciou školy a mestského úradu a nakoniec, 18. júla tohto roku, prebehla slávnostná inaugurácia slovenského orloja.
„Kľúčová bola urbanistická koncepcia Ivana Jarinu, v ktorej okrem účelovosti jednotlivých stavieb a ich farebnej škály navrhol aj ústredný bod celého námestia – plastiku svätého Michala,“ hovorí Viliam Loviška. „Pri soche na verejnom priestranstve je dôležité trafiť proporcie. Starí majstri hovorili, že sochu nesmie zožrať vzduch. Okrem proporcií musí socha na verejnom priestranstve dobre pôsobiť z každého pohľadu. Keďže človek má tendenciu sochu objať, socha sa nikdy nesmie odcudziť. Z akéhokoľvek miesta musí mať svoj príbeh. Tomu sa hovorí, že socha je rozrotovaná a počas pozorovania odhaľuje kúsky svojho tajomstva.“
Slovenský orloj
Slovenský orloj v Starej Bystrici s výškou 14 metrov a šírkou 22 metrov je najväčšou drevenou kompozíciou na Slovensku. Predstavuje sediacu Madonu, Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska. Marcela a Viliam Loviškovci vytvorili návrh najskôr ako hlinený model, ktorý architekt Ivan Jarina prekreslil do výkresovej dokumentácie. Kostru orloja tvorí 80 drevených ramien, vďaka ktorým bolo možné vytvarovať oblé tvary šindľovej konštrukcie.
Vo výklenkoch fasády je šesť bronzových plastík od manželov Loviškovcov – z najstaršieho obdobia je to knieža Pribina a kráľ Svätopluk, z 19. storočia kodifikátori slovenského jazyka Anton Bernolák a Ľudovít Štúr a 20. storočie zastupuje Milan Rastislav Štefánik a Andrej Hlinka. Sedem sôch slovenských apoštolov pochádza od ľudového rezbára Petra Kuníka; samozrejme, nechýba srdce orloja – astroláb, teda ciferník s astronomickými údajmi. Slovenský orloj sa počas vyše štyroch mesiacov stal doslova turistickou atrakciou, ktorá dokáže pritiahnuť aj návštevníkov zo zahraničia.
„K spolupráci s Ivanom Jarinom by som chcel poznamenať, že dialóg, ktorý sme viedli počas tvorby orloja, plynul v rovine ideálneho porozumenia, lebo Ivan je architekt-umelec,“ zdôrazňuje Viliam Loviška. „Máme za sebou stovky, ba až tisícky hodín diskusií, počas ktorých sme cizelovali výsledok našej predstavy. Obidvaja hľadáme vo svojej tvorbe tvár človeka a zároveň pred ním cítime veľkú zodpovednosť. Architektonicko-výtvarnými prostriedkami sme určili komunikačné trasy cez námestie. Vnímam to ako mágiu, keď niekomu na mnohé roky vopred definujeme smer jeho krokov po verejnom priestranstve. Samozrejme, na námestie a pred orloj prídu aj ľudia, ktorí sa v meste ocitnú iba raz, ktorým musí byť vizuálna stopa jasná okamžite.“
L
iturgický mobiliár
Marcela a Viliam Loviškovci vstúpili so svojimi sochárskymi realizáciami aj do sakrálneho priestoru, čo je najzreteľnejšie v ružinovskom kostole sv. Vincenta de Paula v Bratislave od akad. arch. Eduarda Šuteka. Aj v prípade tohto chrámu platí, že ich sochy smerujú k človekovi, ale nie v zmysle nadbiehania jeho vkusu, no v podobe nachádzania jeho vnútra. Spolu s architektúrou sa sochy stávajú aj prostriedkami výchovy. Podľa Loviškovcov vychováva umelec diváka cestou vlastnej výpovede. „V sochárstve ide v podstate o pridávanie a odoberanie a platí, že ak dávaš, tak si musíš aj zobrať,“ vyhlasujú jednohlasne.
„V dejinách ľudstva nevznikla dobrá socha bez toho, aby ju autor neodovzdal aj iným. Dospieť k tomuto uvedomeniu znamená dorásť do roviny profesionality. Nie je to len z pýchy či finančných ziskov, ale je to aj o zodpovednosti a slobode. Je to cesta o oslobodzovaní a až potom môže autor niečo vypovedať.“
Pri ružinovskom kostole išlo o opačný prípad ako pri administratívnej budove. Keď Loviškovcov oslovili, kostol už stál a sochári pripravili pre hotový priestor liturgický mobiliár. A tak vznikol kamenný oltárny stôl, tabernákulum (svätostánok), krstiteľnica, sedenie pre kňaza, ambona, oltárny obraz na stene, ktorý vznikol v spolupráci s tromi maliarmi, a nakoniec kamenná socha Piety. Súčasťou celého komplexu je aj Provinciálna kaplnka, pri ktorej sochári spolupracovali s architektom Ivanom Jarinom aj maliarom Jozefom Bausom.
Aj tu rezonujú slová manželov Loviškovcov, že socha je hotová už na začiatku. Je v autorovi, a ten sa nemôže pomýliť. Samozrejme, dôležitá je aj znalosť remesla a poznanie materiálu, ale sochu môže ovplyvniť iba to, čo je v autorovi. „Ak sa pomýliš, poprieš sám seba,“ dodáva Viliam Loviška. Sochy manželov Loviškovcov odmietajú omyl. Ich autori totiž poznajú svoju cestu a priestor, v ktorom budú na človeka pôsobiť.
Ľudo Petránsky
Foto: Lea Lovišková
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
