Martin Varga: Ak budeme zvádzať naše boje aj naďalej, niečo sa určite zachová

Ateliér ô stojí za ocenenou rekonštrukciou hradu Uhrovec, za návrhom revitalizácie centra Vrakune a podieľa sa na projekte obnovy liečebného domu Machnáč. Architekt Martin Varga v rozhovore vysvetľuje, prečo spolu s kolegami venujú toľko energie suplovaniu úlohy štátu pri záchrane pamiatok.

Hrad Uhrovec ležiaci vysoko v Strážovských vrchoch a ukrytý mimo všetkých obchodných ciest je v súčasnosti považovaný za najhodnotnejšiu hradnú ruinu na Slovensku. Komplexná obnova neskororenesančnej hospodárskej budovy na dolnom nádvorí hradu je míľnikom pri jeho ďalšej obnove a zároveň nastavuje nové kritériá pamiatkovej obnovy v našom regióne. Ako by si tieto kritériá definoval?

Kritériá sú v princípe také, aké ich všetci máme zažité v ideáloch, ale nedarí sa nám ich z rôznych dôvodov dosiahnuť. Základom je dôsledná architektonicko-analytická časť, ktorá má čas dozrieť a byť preverená časom.

V prípade hospodárskej budovy je to napríklad aj použitie separovaných, druhotne použitých materiálov, akými sú napr. barokové tehly alebo premývaný piesok z archeologického výskumu na hrade. Výsledný výraz je postavený na remeselnom použití pôvodných stavebných postupov a „novostavba“ tak vrastá do originálu.

Hrad Uhrovec získal v rámci CE ZA ARa hneď dve ocenenia. Jedno v kategórii Fenomény architektúry, druhým je Cena verejnosti. Možno majú ľudia pocit, že táto jedinečná rekonštrukcia trvala rok, dva… Vy ste jej však venovali takmer polovicu svojho života. V čom tkvie pevnosť odhodlania Ateliéru ô dotiahnuť rekonštrukciu do kvalitného konca?

Naozaj netušíme. Je to cesta, ktorá nás každý rok vyčerpá natoľko, že to chceme zabaliť, no potom príde január a ako narkomani začíname hľadať drogu v podobe prác v novej sezóne a celé sa to opakuje už x-tý rok. Táto choroba nie je definovaná žiadnym ráciom a v podstate čakáme, kedy prestaneme byť závislí na hrade a vrátime sa k životu v meste – zatiaľ stále nič.

Je rekonštrukcia vlastne ukončená? Aké máte ďalšie plány?

Aj keď je tomu ťažké veriť, rekonštrukcia – konzervácia je v podstate na začiatku. Obnovou hospodárskej budovy sa podarilo vytvoriť potrebné zázemie, ktoré bude nasledujúce roky vítať a vzdelávať nadšencov pri ďalšej záchrane hradu. Budúci rok finišujeme z konzerváciou románskej hradby a začíname práce na najcennejšom objekte – štvorpodlažnej neskororománskej hradnej kaplnke.

Popri týchto dominantách je, samozrejme, viacero objektov, ktorým sa popri tom musíme venovať vzhľadom na ich technický stav. Jedným z nich je aj trojpodlažný rizalit na hornom hrade. Taktiež začíname s prekladom viacerých historických kuchárskych, ale aj stavebných kníh, ktoré chýbajú pri našej práci architektov.

Pre nasledujúce generácie je to krásne dedičstvo. V čom vidíš jeho najväčší prínos a hlavný odkaz?

V ľuďoch, ktorí pracovali a stále pracujú na záchrane hradu. Myslím, že sa postupne darí vštepiť verejnosti predstavu o cene zachovania kultúrneho dedičstva tak pre nás, ako aj pre budúce generácie. Dobrovoľníci sa časom síce nevenujú oprave ďalšieho hradu, ale napríklad kupujú staré stavby, ktoré nebúrajú, ale opravujú. Takto sa darí presviedčať celé vetvy ich rodín, že zachovávať sa oplatí.

Spolupracovali ste aj so Spoločnosťou Jaromíra Krejcara na návrhu/obnove i vizualizáciách liečebného domu Machnáč. Ako vám toto dielo prirástlo k srdcu?

Projekt liečebného domu Machnáč nás absolútne opantal a zasiahol najcitlivejšie „architekto-punktúrne“ body v našich mysliach. Chceme pomôcť najlepšie, ako vieme, a pevne veríme, že na konci tohto príbehu si na terase Machnáča budeme môcť spolu návštevníkmi Trenčianskych Teplíc vychutnávať kávu a, sediac na Thonet Gartenstuhl nr. 4, počúvať prednášky Mgr. art. Martina Zaička, PhD., na tému slnečných kúpeľov.

Zdá sa, že ste pri tvorbe diel veľmi trpezliví a rýchle riešenia nie sú pre vás…

Čas pre nás asi naozaj stojí, no život okolo nás sa stále deje. Nám ostáva len pracovať, veriť že to má zmysel, a dúfať, že po ceste nestratíme rozum.

Hrad Uhrovec je exemplárnym príkladom v prístupe pamiatkovej obnovy a spoločného historického dedičstva. Čo je základným predpokladom zachovania, kultivovaného zrekonštruovania a uvedomelej ochrany pamiatok?

Osvietený majiteľ – správca a kvalitná náplň objektov. A, samozrejme, správne zvolený architektonický tím, ktorý bude mať čas kvalitne rozhodovať o obnove. Ideálna situácia je, keď sa podarí pracovať na objektoch niekoľko rokov alebo sa podarí priamo nadviazať na predchádzajúcu architektonickú genealógiu, ak je kvalitná. Napríklad Trenčiansky hrad má rozsiahle archívy manželov Chudomelkovcov, ktoré stačí v princípe oprášiť a zlepšiť detaily realizácie.

Keď sa bavíme o trvalej udržateľnosti, väčšinou hovoríme o nových dielach niekedy až vysoko nadsadené (aj prehnané) chvály. Dôležité je však chrániť aj tie dávno postavené (samozrejme, nie všetky), „obhájiť“ ich zachovanie a citlivé zrekonštruovanie. Ako je podľa teba na to naša spoločnosť pripravená?

Myslím, že spoločnosť sa postupne zžíva s predstavou rekonštrukcií a rehabilitácií stavieb. Intelektuáli hľadajú útočiská v histórii – v stabilite. Sme bližšie k romantizmu konca 19. storočia ako k povojnovej budovateľskej vlne, ktorá zmietla nejedno mesto či obec.

Samozrejme, stav, keď budeme osvietení, je ďaleko. Na zdanlivú slobodu a svojvôľu na poli obnovy  tu dozerá „sokolie oko“ Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná. Predstava, že by nebolo, prináša hrozbu, ktorá by našej histórii vrazila veľa faciek.

Ochrana pamiatok je deklarovaná ako verejný záujem. Máš pocit, že si to verejnosť uvedomuje?

Je to tak. Prekvapivo málo ľudí si nájde tieto pasáže v dvoch článkoch našej ústavy. Verejnosť si vyžaduje a cíti potrebu ochrany pamiatok. No v momente, keď sa spoločnosť rozmení na jednotlivcov, tí už vnímajú svoju zodpovednosť ako nadmerné zaťaženie a mnohí z nich si uzurpujú právo pomoci štátu, pretože sa cítia obmedzení v možnostiach využitia svojho majetku.

Ústava Slovenskej republiky čl.20. (3) znie: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom“.

Akú úlohu zohráva v tomto procese vzdelávanie? Akým spôsobom je podľa teba dôležité vzdelávať tak, aby sa zodpovednosť za prostredie okolo nás stala našou prirodzenou a pevnou súčasťou?

Často nad tým rozmýšľam, asi aj preto sa venujem výučbe na FADSTU v BA, aby som si overil, či to má zmysel. Z môjho pozorovania je najzásadnejší vek na základných a stredných školách. Každému, kto prešiel vzdelávacím systémom, je jasné, aký dôraz sa venuje humanitným vedám, estetike, ochranárstvu či filozofii.

Najúčinnejšou hrádzou proti simplexnosti osobnosti sa tu javia neziskové organizácie, ktoré dokážu pracovať s mládežou a dať jej možnosť dotknúť sa histórie či prírody a nájsť ich hodnoty.

Starostlivosť o kultúrne dedičstvo v architektonickom prostredí by mala byť našou elementárnou slušnosťou, resp.  prirodzenou vlastnosťou. Ako sa správanie spoločnosti zmenilo za ostatné roky? 

Myslím, že sa čoraz častejšie darí presviedčať mestá a developerov, že keď zachovajú aspoň fragment historických stavieb, urobí im to dobré meno a pri konečnom predaji zisk nemusí až tak poklesnúť. Sme relatívne mladí architekti, ktorí si nemuseli špiniť karmu v 90. rokoch, keď zanikali celé historické štvrte. O to viac si vážime ľudí, ktorí si v tomto čase dokázali zachovať hrdosť a odbornosť.

Stále sa však bojuje a PKO, MACHNÁČ či objekt Mamut v Bratislave sú dnešné bitky dlhej vojny. Nevyhráme bez strát, musíme ich však minimalizovať. Mám pocit, že naša generácia nemá rešpekt pred súpermi, ktorí ničia naše spoločné dedičstvo. Azda nám ideály a „zdravie“ vydržia čo najdlhšie.

Ako môžeme ako jednotlivci aj spoločnosť prispieť ku priaznivému vývoju v zachovaní kultúrneho dedičstva?

Jednotlivec môže investovať do objektov a ich kvalitných rekonštrukcií. Tu má možnosť ukradnúť hrobárovi z lopaty architektonické skvosty, ktoré nás obklopujú. Spoločnosti by prospela zmena vnímania povolania pamiatkara. Keď sa použije toto slovo, vo väčšine prípadov to vzbudzuje pocit odporu a okamžite si predstavíme niekoho, kto obmedzuje.

Paradoxom je, že keď prídeme o stavby, akými sú Merina v Trenčíne, kričíme, kde boli pamiatkari. Je to divný vzťah, asi ako keď dietológ odporúča obéznemu diétu a ten sa večer bez váhanie zase raz preje…

Prečo stále vedieme dlhoročný boj o záchranu toho, čo chceme zanechať ďalším generáciám? Je to tak len v našej krajine zázrakov? 

Sme mladý štát. Neviem, či niekto spočítal, koľko máme pamiatok na m² a na obyvateľa, ale v mojej predstave je to obrovské množstvo, na ktoré zjavne nestačíme. Riadenému hospodárstvu sa to nepodarilo a súčasnému, ktoré sa spolieha na vlastníctvo jednotlivcov, sa tiež veľmi nedarí.

Pretrhané línie monarchie sa nepodarí zviazať a ešte chvíľu potrvá, kým nastúpia noví osvietení majitelia. Netreba podliehať úplnej beznádeji. Máme množstvo pamiatok, takže ak budeme zvádzať naše boje aj naďalej, čosi sa určite podarí zachovať. Záleží však na každom z nás.