Matrix miesta Krzysztofa Ingardena
Možno hovoriť o národnej architektúre v súčasnom globalizovanom svete? Existujú nejaké špecifiká poľskej, respektíve českej či slovenskej architektúry posledných dvadsiatich rokov? A ak áno, kde ich možno nájsť?
Pri hľadaní identity národnej architektúry sa Krzysztof Ingarden vracia k spomienkam na detstvo v rodnej Vroclavi: „Vnímal som ulice, stromy, architektúru, ktorá ma obklopovala, štruktúru dláždených chodníkov, materiálov a farieb, rozumel som priestoru môjho života,“ hovorí architekt a zdôrazňuje, že architektúra, ktorá nás obklopuje v detstve, nás poznačí rovnako ako kultúra. Podobne sa vyjadruje nórsky architekt a teoretik architektúry Christian Norberg-Schulz, ktorý sa vo svojej knihe Genius loci zaoberal fenomenológiou miesta. Dlažba, murivo, farba fasády, šírka ulíc – to všetko udáva charakteristický ráz civilizovaných krajín. Krzysztof Ingarden tiež skúma prostredie ako zmysluplný rámec ľudského života, ktorý je nasýtený symbolickým obsahom. A architektúra môže tieto symbolické významy ďalej odovzdávať.
Práve týmto spôsobom možno prezentovať súčasnú poľskú či inú národnú kultúru a identitu – využívať semiotické vzťahy, znaky, symboly. „Poľská ani česká architektúra nemajú ikonickú identitu. Využívajú skôr znak ako index; medzi znakom a ním označovaným objektom existuje vecná súvislosť,“ vysvetľuje Krzysztof Ingarden cestu, ktorá mu pomáha odkrývať odpoveď na otázku o podstate národnej architektúry v súčasnom svete.
Preto sú jeho projekty plné symbolov a umožňujú nám viacvrstvové čítanie posolstiev o poľskej kultúre. V prípade národného pavilónu pre Expo 2005 sa poľskú architektúru rozhodol prezentovať stupňujúcou sa stavbou, ktorá by mohla niesť symbolický názov Od Baltského mora k Tatrám. Jej priečelie vytvoril z vŕbového prútia opracovaného tradičným spôsobom a spleteného podobne, ako ho splietajú košikári. Vŕby sú navyše typickým stromom v okolí Varšavy, rodisku Frédérica Chopina, ktorého hudba poľský pavilón napĺňala.
Pavilón Wyspiański 2000, na podobe ktorého sa podieľal aj režisér a dramatik Andrzej Wajda, je reinterpretáciou historického architektonického jazyka, metaforou súčasnosti, ktorá je neoddeliteľne zviazaná s minulosťou. Fasádu tvoria tradičné tehly použité inovatívnym spôsobom, takže fungujú ako akési tieniace lamely.
Teraz Krzysztof Ingarden pracuje na projekte kongresového centra v blízkosti kráľovského hradu, kláštora, centra japonského umenia Manggha a rieky Visly. Do jeho podoby a použitých materiálov premietol okolitú architektúru – pieskovec poukazujúci na hrad kombinuje s titanzinkom použitým na fasáde Manggha centra. Objemy jednotlivých sál sceľuje priehľadný plášť. „Dôležité je, aby ľudia dnu mali výhľad na architektonické dominanty vonku a okoloidúci zasa videli, čo je vnútri,“ opisuje hlavnú myšlienku projektu architekt.
„Naším cieľom je vytvárať architektúru, ktorú možno čítať, ktorej možno porozumieť. Jej význam vzniká v ‚matrixe miesta’ – sieti vzťahov medzi tradíciou a súčasnosťou, národnou kultúrou a globalizovaným svetom,“ hovorí Krzysztof Ingarden a svojimi projektmi tieto slová potvrdzuje.
Kateřina Kotalová
Autorka je redaktorka časopisu ASB – architektura, stavebnictví, byznys.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
