Matúš Dulla: Teší má bohatosť a zrelosť našej architektúry. Hádam je už štandardne európska

Pred viac ako desiatimi rokmi odišiel do Prahy. Našťastie sa už vrátil. Natrvalo. Jeho dielo Architektúra. Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov je zaradené medzi stovku najlepších kníh sveta pre mládež.

Do SNG vstúpil jemu patričným ráznym krokom. Nechýbal mu šarm ani briskný humor. Ten vždy poteší. Matúš Dulla je najvýznamnejším kritikom súčasnej architektúry. Rozprávali sme sa nielen o tom, prečo sa vrátil, ako ho ovplyvnilo pôsobenie na FA ČVUT v Prahe, ako vníma súčasný stav architektúry na Slovensku, mladú generáciu, ale aj výstavbu „Zahy“.

V Bratislave ste pôsobili dlhé roky na FA STU. Prečo ste sa rozhodli odísť do Prahy?

Praha je lákavá. Tu som práve končil ako vedúci ústavu dejín a tam vypísali na také isté miesto konkurz. Prihlásil som sa a bolo. No a okrem toho tam už rok na FA ČVUT pracovala moja žena.

Praha sa stala vaším pôsobiskom na viac ako 10 rokov. Prostredie náročné, môžem povedať, že i konzervatívnejšie ako naše. Vám sa podarilo získať si českú obec architektov, vytvoriť si výborné meno. Ako vás obohatilo pôsobenie v zahraničí?

Možno to bolo aj tým, že som nepatril k žiadnemu tamojšiemu táboru a mal som nadhľad. To je vždy výhoda, keď človek príde zvonku. Nevýhoda je, že nepoznáte detaily. Ale pri takom veľkorysom prijatí, aké som tam zažil, to neprekážalo. Možno práve naopak, pomáhalo. No pamätal som si mierne vyčítavý pohľad Martina Kusého, keď sa dozvedel že odchádzam.

Tešilo ma, že som tam mal možnosť pracovať na „slovenských“ témach. Písal som knihy o Bellušovi, o Milučkého krematóriu, o českých architektoch na Slovensku. Len moja posledná vec bola načisto „česká“ – kniha o Ladislavovi Lábusovi.

V Prahe zaznamenala veľký úspech výstava Česká a slovenská architektúra. Vy ste spolu s pánom architektom profesorom Vladimírom Šlapetom jej hlavným kurátorom. Podarilo sa vám ju presunúť z jazdiarne na Pražskom hrade na ten bratislavský. Mapujete v nej vývoj od roku 1918, cez rok 1993 až po 2023. Ako ho hodnotíte?

Výstava je skutočne úspešná. V Prahe ju videlo 32 000 návštevníkov. Je to prostá a jasná expozícia pre laikov, ktorých zaujíma architektúra. Mojím cieľom bolo predstaviť na nej našu architektúru, nie už len ako doplnok českej, ale ako zrelú a plnohodnotnú. Od neveľmi istých a odvodených počiatkov sa k tomu predsa za to storočie dopracovala. Potešilo ma, keď som potom našiel v knihe návštev tento zápis: „Love the Czech architecture and I was very surprised that Slovak architecture is that good. H. Williams.“ Milé, že?

Je ťažké si uvedomiť, v akých podmienkach vznikali stavby počas vývoja našej republiky a sveta všeobecne. Ktoré sú podľa vás kľúčové realizácie našich republík a prečo?

To je vždy ťažká otázka. Čo tak dve krematóriá, Janákovo pardubické, slovansky ozdobné a Milučkého bratislavské, seversky stroho krásne? A prízemnejšie doplnenie: paneláky. Nezdá sa vám to? Ale to je predsa masovo najrozšírenejší architektonický výtvor. Sen modernistov. A aj tu máme česko-slovenskú dvojicu: prvý zlínsky a prvý bratislavský, ten na Kmeťovom námestí. Oba sú aj kultúrnymi pamiatkami.

Výstava by mala návštevníkom objasniť zmysel architektúry v spoločenskom, kultúrnom a ekonomickom živote. Aký je základný zmysel architektúry pre vás?

Tu hrozí príliš patetická odpoveď, ale ja som čoraz viac presvedčený, že to má byť v prvom rade proste služba.

Architekti Wienwurm, Dedeček, Karfík, Belluš, Kuzma… To sú páni architekti. Komu by ste dnes dali pomyselné „rovná sa“? Nositeľom akých hodnôt by mal byť kvalitný architekt?

Komu dať rovná sa? Nikomu a všelikomu. Tamto sú legendy alebo tvorcovia príliš legendarizovaní, zatiaľ čo každý z našich súčasníkov je akoby blízky príbuzný. Podaktorí z nich sa raz určite stanú legendou. No a vymenúvaniu kladných hodnôt sa radšej vyhnem. Hrozí to moralizovaním.

V našej spoločnosti nevieme niekedy prijať ani kritiku? Ako môžeme vytvoriť kvalitnú spoločenskú diskusiu o architektúre?

Kritika vždy bolí, najmä ak je trefná. To je pochopiteľné. Ale to tak bolo vždy. Kritizovaných sa výčitky dotknú a nemusia ich prijať. Kritika ako vyjadrenie iného názoru môže predsa slúžiť aj ostatným. Ja si pamätám časy, keď bola verejná diskusia v silnom područí ideológie a nebolo jej veľa. Ani tých, ktorí sa jej venovali, nebolo veľa. Dnes je to celkom ináč, lepšie, iste nie ideálne. Zišlo by sa o čosi menej PR propagandy a viac hĺbky.

Mnoho architektov nejde s „kožou na trh“ vo vyjadrovaní sa na tvorbu svojich kolegov. Nie je to škoda?

Je to samozrejmé, pozrite sa na to z druhej strany – je to predsa kolegiálne porozumenie.

Aká je nastupujúca generácia?

Starí si vždy mysleli, že dobre už bolo a že mladí sú príliš ľahkovážni; veď aha, ako sa vrátili k uctievaniu socialistickej architektúry alebo Dedečka. Zabúdanie je prirodzené, nemožno si všetko pamätať. Mladí si však tiež svoje odskáču a na vlastných chybách sa poučia. Dúfajme, že nezopakujú z minulosti tie fatálne. Sú však už zapojení do zložitého sveta demokratického fungovania architektúry, s jeho svetlými a tienistými stránkami. Aj s tým, že nie vždy je ideálne demokratický. Mám už na jazyku, že by sme sa oň mali starať, ale to je predsa jasné.

Ako môžeme zapájať do diskusie mladú generáciu?

Mladí architekti a architektky sa hlavne trápia, aby sa dostali k dobrým projektom. Diskusia, čiže akási verbalizácia architektúry, je skôr vecou iných, nie tých, ktorí ju tvoria. Neznamená to, že by sa nemali k nej vyjadrovať, ale niekedy sa z toho stáva klišé.

Ako hodnotíte stav súčasnej architektúry? Aká sme podľa nej spoločnosť?

Za socializmu zvykli teoretici tvrdiť: aká spoločnosť, taká architektúra. Potom však nešlo vysvetliť, kde sa vzala postmoderna. Ten vzťah spoločnosť-architektúra je významný, ale nie je to absolútna závislosť. Teší má bohatosť, zrelosť našej architektúry, hádam je už štandardne európska. No zaslúžili by sme si niekoho, kto prekročí priemer. Ako Zaha Hadid? No čo je lepšie, Sky Park, kráľovien kriviek, alebo tá prostá a strohá Jurkovičova tepláreň vedľa?

Ako dôležitý je dialóg medzi spoločnosťou a architektom? Ako by mal prebiehať a do čoho vyústiť?

Ó, tu sa zasa ponúka vyriecť také veľké múdra, ale duneli by prázdnotou. Július Koller tu v SNG má výstavu a na nej jeden antiobraz. S jemnou iróniou tam spísal dvadsať zásad socialistickej kultúry, napríklad „jednota obsahu a formy“, „výtvarná expresívnosť alebo pokrokovosť tvorivého myslenia a formotvorenia“. No taká nedeľná škola. Samé veľké, prázdne pravdy.

Ako vnímate dnešný stav v kultúrnej obci? Čo môžeme v oblasti našej „architektonickej bubliny“ robiť proti pochovávaniu súčasnej kultúry?   

Švejk hovoril: „To chce klid.“ A hlavne drobnú prácu, ako zas hovorieval Masaryk. Určite nie rezignovať. Nie ten slovanský rapsodický prístup vždy odznova, ako zasa pripomínal Alexander Matuška. My máme výhodu, že architektúra nie je považovaná za umenie s veľkým U a vždy má praktickú dimenziu, takže jej subtílne roviny si všelijakí cenzori ani nevšímajú.

Je až zarážajúce, že za kultúru musíme dnes tak urputne bojovať. Ako bojovať kultúrne aj za dobré meno architektúry a jej hodnoty, význam?

Kultúry vždy niekto pochovával, vždy bol niekto persona non grata. Veď vieme ako dopadol Weinwurm, Kramár s Pifflom sedeli, Svetko sa nesmel autorsky priznať k svojmu dielu. V kultúre ako celku sa nedá rozhodovať plebiscitom o tom, ako sa má správať či ako tvoriť experimentujúci umelec či umelkyňa. A akého má byť pohlavia. Majú právo na to, čo by som nazval „ohmatávanie druhého brehu“.

Ktoré príbehy by sa mali rozprávať z generácie na generáciu? Ako sme schopní ich udržať, poučiť sa z nich a inšpirovať sa v budúcnosti? Mám totiž pocit, že veľmi veľa zabúdame a to, čo bolo, bolo… Akoby sme sa nedokázali poučiť z vlastných chýb? Čo môžeme vytvoriť dnes, aby sme nechali kvalitný kus vlastnej tvorby ďalším generáciám?

Taká mladá a taká pesimistická. Príbehy sa vynárajú časom. Nevieme celkom predpovedať, čo bude budúcnosť potrebovať podčiarknuť v histórii. Napríklad Dedeček bol zatracovaný po novembri, dnes citlivo oprášený a vylepšený Kusým a Paňákom. Spomínam si na odpoveď exministra kultúry Snopka v akomsi rozhovore, čo by si mali Slováci a Česi od seba vzájomne prevziať.

Slovákom odporučil viac úcty k vlastnej histórii. Máme toho dosť, čo je hodno si pripomenúť. (Mimochodom, Čechom odporučil menej kecať.)

Ktoré miesta, mestá, krajinu by nielen architekti mali povinne navštíviť?

Treba vidieť ikony, ale často nám ich predkladajú len ako turistické atrakcie a to často prevládne: LC v Stuttgarte, Loos v Prahe, či Mies v Brne. Tam sa nebýva, sú to efektné múzeá, lebo to boli exponované manifesty, resp. prehliadky exhibícií. Samozrejme, že odborník vidí za túto pozlátku, vidí majstrovstvo aj chybičky.

Vrátili ste sa na Slovensko. Môžete povedať, že natrvalo?

Áno. Už sa chcem vrátiť k našim „domáckym“ pomerom a veciam. Určite stoja za to. V Prahe som stál trochu mimo nich.

Na čom momentálne pracujete?

Už som sa podieľal na dvoch knižkách o diele Ferdinanda Milučkého. Tretiu knihu, tú o krematóriu, som už písal samostatnejšie, no rád by som o ňom napísal monografiu bez toho, aby mi nazeral cez plece a hovoril, čo tam nesmie byť. Už nemôže, tak som práve začal. Vo všetkej úcte k nemu a k jeho skvelému dielu.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I..