Michaela a Juraj Hantabalovci: Kvalita bývania spočíva v komplexnosti

Na svojej webovej stránke majú 50 publikovaných diel. V skutočnosti ich vytvorili omnoho viac. Ich diela získali mnoho ocenení od rôznych organizácií, no predovšetkým od ich obyvateľov. Sú plné pozitívnej energie, kde hrá svoj prím tvorba kvalitných vzťahov medzi obyvateľmi i okolím.

Stretli sme sa v jedno daždivé aprílové poobedie u nich v ateliéri. Kedysi to bol ich rodinný dom. Akosi prirodzene z toho vystala i téma dnes tak intenzívne diskutovaného prerábania kancelárskych priestorov na byty, otázky o bytových domoch, o preskakovaní v čase pri tvorbe zdravých a aktívnych komunít, o ich životoch. Nevynechali sme ani význam súťaží, dokonca prezradili, čo sa stane, ak ich usporiadanie navrhnete kamarátovi.

Už dlhšie u nás rezonujú súťaže. Ako vnímate ich úroveň?

Michaela: Prítomnosť súťaží je dôležitá. Má pozitívny význam a je jedno, či je vytvorená súkromným investorom, mestom, obcou, alebo samosprávou.

Juraj: O tom, či súťaže robiť treba, alebo nie, sa baviť ani nemusíme. Sú nevyhnutné. Súkromný investor nemá povinnosť vytvoriť súťaž, vďaka nej však určite dostane kvalitnejší výsledok. Súťaž často ponúkne nové perspektívy riešenia. Na strane druhej má, ako všetko, svoje úskalia, napríklad zostavenie kvalitnej poroty a súťažných podmienok.

Správne podmienky a porota dokážu ľudí pritiahnuť a motivovať k vytvoreniu kvalitného výsledku. Tvorba súťaží a participácia v nich je dôležitá. Porotcovia sú len malá skupina ľudí, ktorá rozhodne, ako bude vyzerať dané územie, bytový dom, administratíva…

Ak sa projekt realizuje, ovplyvní nielen mesto, ale aj okolité územie. Nie je to krátkodobá záležitosť. Dobrý porotca by tiež nemal uprednostňovať svojich favoritov. Ale ak je porota dobre zostavená, vie si všetky za a proti náležite vyargumentovať.

Michaela: Súťažné podmienky sú veľmi dôležité, architektom určujú, v akom priestore a v rozsahu akého rozpočtu budú tvoriť. Možno to vyznie zvláštne, ale súťažné podmienky prezradia aj to, či architekti vôbec dostanú priestor na vlastnú tvorbu. Investor má totiž už nejakú svoju predstavu, minimálne tú ekonomickú. Žiaľ, niekedy sa stane, že architekt vôbec nedostane priestor na kreatívnu sebarealizáciu. Samozrejme, tým nemyslím postaviť všetko len podľa jeho predstáv, jeho veľdielo bez ohľadu na cenu.

Juraj: Momentálne robíme súťaž, v ktorej sú určené striktné mantinely. Všetci architekti sme sa zhodli na tom, že tu už vlastne nie je čo vymyslieť. Podmienky sú príliš striktné. Aký to má potom význam? Ide už iba o to, ktorý tím si vyberú na spoluprácu.

Michaela: Ak už nechce súkromný investor robiť súťaž, je dobré vytvoriť aspoň vyzvanú súťaž. Ak má načítaných kvalitných architektov, určite by si spomedzi nich mohol vybrať aspoň prvých piatich najsympatickejších. A za to, čo investuje do súťaže a udelí odmenu, by dostal oveľa väčšiu kvalitu na výber, ako keď to porovnám s protihodnotou toho, čo sa mu vráti, keď s projektom osloví jediný ateliér. Tým, samozrejme, nechcem nikoho dehonestovať, veď keby oslovil nás, určite by dostal kvalitu aj bez súťaže (smiech). Pri kvalitných architektonických návrhoch z takéhoto formátu súťaže dokáže zadávateľ vygenerovať istú kvalitu a získa predstavu možností, iné uhly pohľadov na riešenie. To je najväčšia pridaná hodnota.

Ak už nechce súkromný investor robiť súťaž, je dobré vytvoriť aspoň vyzvanú súťaž.

Juraj: Ako som už spomínal, súťaž má úskalia. Napríklad verejné súťaže nemusia a zvyčajne ani nekončia dobre. Do tých sa niekedy prihlásia tímy, ktoré nakoniec musia urobiť mnohé práce subdodávateľsky, čím môže dôjsť k zníženiu kvality, ktorú chceli pôvodne dosiahnuť. S týmto postupom majú problém hlavne mestá. Vo verejnej súťaži vyhrá ateliér, ktorý s realizáciou daného územia, stavby alebo čohokoľvek jednoducho nemá skúsenosti. Na každý typ architektonickej súťaže treba nájsť správnu mieru zadania a vybrať skúsený tím.

Michaela: Mesto, napríklad MIB, to robí tak, že vytvorí prvé kolo, ktoré obsahuje portfólio. Architektonický ateliér v tomto kole prezentuje svoje skúsenosti a hlavne to, či daný typ stavby už robil. Prvé kolo teda hovorí o skúsenostiach.

Nevidíte kolíziu medzi tým, čo robí SKA a MIB? Nie je to niekedy duplicitná práca?

Juraj: Nie, vôbec to tak nevnímame. Jedná sa o úplne iné súťaže. MIB pracuje na „svojich“ pozemkoch a SKA súťaže overuje, čo je dobré. SKA má hlavný cieľ súťaže overovať, školiť architektov a dohliadnuť, aby sa architekti zúčastňovali overených súťaží a mali garanciu istoty, pretože neraz sme už natrafili na vyzvanú súťaž, ktorá overená nebola, dokonca v porote nebol ani architekt a kvalita bola na zaplakanie.

A asi aj to finančné ohodnotenie…

Juraj: Nie, to ani tak nie. Mohlo byť dobré, ale ak je v porote človek, ktorý nemá poňatia, o čo vlastne ide, je to veľké faux pas. Nám sa stala taká milá príhoda – mali sme klienta, ktorý vlastnil vzácny pozemok, a keďže je naším kamarátom, poradil som mu, aby vyzval viacerých architektov. A to veru nebola dobrá rada (smiech). Začal googliť a dostali sme skvelú konkurenciu. Tiež som mu poradil, aby zostavil dobrú porotu a prizval do nej architektov. To bola ďalšia dobrá nevyžiadaná rada (smiech).

A ako to nakoniec dopadlo?

Michaela: Výborne. Nič sme nevyhrali (smiech), ale aspoň sa nám podarilo pomôcť vytvoriť dobrú súťaž a pomohli sme danému miestu získať pridanú hodnotu kvalitnej architektúry.

Väčšinu diel vo vašom portfóliu tvoria bytové stavby, rodinné domy, ich interiéry. Naposledy ste uverejnili pekný interiér rodinného domu…

Juraj: To je veľmi zaujímavá spolupráca. Navrhli sme rodinný dom a neskôr si od nás klient vyžiadali aj interiér. To bol náš „covidový projekt“. Dom sa nachádza na Spiši. V tom čase sa nesmelo cestovať, všetky stretnutia sme absolvovali online. Stretli sme sa až uplynulé leto, keď bola postavená hrubá stavba.

Riešili ste online všetko od stavebného povolenia až po realizáciu?

Michaela: Jasné. Štúdiu, prezentáciu štúdie, stavebné povolenie, realizačný projekt, návrh interiéru, projekt interiéru, všetky povolenia, dodávateľov… Jedine na autorský dozor máme kolegyňu, ktorá žije na Spiši a zastrešuje projekt.

Je možné takto spolupracovať aj v budúcnosti? Myslíte si, že týmto smerom pôjde  architektúra?

Michaela: Všetko závisí od klienta. Sú klienti, ktorým projekt vysvetlíme a ďalej to nechajú na nás. Potom sú klienti, ktorí s nami komunikujú 24/7. Vieme si to však ustriehnuť, aj keď nám to WhatsApp trošku kazí. Zaujímavé sú četovacie skupiny, máme skupinu s manželom, manželkou, so všetkými ostatnými.

Tvorba rodinného domu je čarovná. Je to konkrétny klient, ktorému je potrebné sa prispôsobiť, pretože ten projekt je predsa len jeho dielo a bude v ňom bývať, veď koľko rodinných domov si človek na Slovensku za celý život postaví? Jeden, maximálne dva? Tvorba rodinného domu je veľmi osobná, a to pre všetkých zúčastnených.

Juraj: Navrhovať bytový dom je jednoduchšie. Snažíme sa doslova vžiť do jeho priestorov, do jeho obyvateľov, navrhnúť ho ako pre seba, aby ľudia v byte kvalitne prežili svoj život. Je to veľmi ťažké, pretože pri veľkých projektoch s mnohými klientmi sa developeri nevžívajú do ich životov.

Projekt vidia len v číslach. Pre nás je dôležité, ako sa v bytovom dome bude jeho obyvateľ cítiť, kde a aké bude mať výhľady, ako bude komunikovať s deťmi, partnermi… Byty v bytových domoch nie sú na seba naskladané škatuľky. Sú to príbehy ľudí a ich životy.

Michaela: Žiaľ, tu nie sme natoľko spätí s jednotlivými príbehmi. Pri tvorbe rodinného domu sa stávame „členom“ rodiny, ktorej šijeme bývanie na mieru. A klient aj celá jeho rodina ho musí tvoriť s nami. Veľakrát sa však jednotliví členovia nevedia dohodnúť medzi sebou. To potom nevieme, či radšej spraviť krok doprava, doľava, alebo ostať v strede. Niekedy treba v pokoji počkať.

Kým sa rozvedú alebo nerozvedú?

Michaela: Niekedy sa nám to veru stalo. Vtedy som aj povedala: „Už nerobme rodinné domy! Spôsobujeme rozvraty! (smiech)“

Ako vnímate prestavbu kancelárskych priestorov na byty?

Juraj: Vytvoriť byty z kancelárskych priestorov je veľmi komplikované, niekedy dokonca až nemožné. Ak sa tak udeje, je umenie dosiahnuť, aby sa v danom priestore cítil koncový užívateľ príjemne.

Michaela: Podľa mňa sa to mení už počas projektovania. Sú developeri, ktorí napríklad mali na istom území navrhnutú administratívu, a viem, že už teraz tam projektujú bytovú výstavbu.

Už v projekčnej fáze to menia. Nemyslím si, že teraz už všetci budú postavené objekty meniť na bývanie. Vytvoriť z bytového domu kancelárske priestory nie je až také problematické ako opačne. Z niečoho sa byt urobiť dá, z niečo vôbec.

Juraj: To nie je fenomén dnešnej doby. V roku 2005 sme na Karadžičovej ulici v smere od centra kreslili posledné CBC. Koncipovali sme ho ako bývanie a dnes sú tam kancelárie.

Nebol však problém to zmeniť, i keď je pravda, že v tomto prípade sa to menilo opačne – z bytovky na administratívu, v takom prípade sú normy menej prísne. Ak by dnes investor chcel konkrétne v tomto diele byty, je to možné, pretože to závisí už od počiatočného zadania a prístupu k nemu.

Teraz sa rozmohli apartmány, lebo ak to pri navrhovaní inak nevychádza, umiestnia tam apartmán, čo rozhodne nie je dobré riešenie! Je to úbohosť! Pri novostavbe je to fiasko architekta. V takýchto apartmánov absentuje pohoda na dlhodobý pobyt, a to pôsobí na kvalitu života.

Čo môže byť najväčší problém pri zmene kancelárskych priestorov na byty?

Juraj: Predovšetkým preslnenie, ale dnes už vo veľkej miere aj exteriér. Administratívna budova nemá toľko balkónov, terás, lodžií ako bytovka. Dnes je obrovskou pridanou hodnotou bytu, ak má exteriér, do ktorého človek môže vystúpiť. Uvedomili sme si to najmä počas pandémie.

Michaela: Tým, že ľudia boli doma, zistili, v čom vlastne bývajú a čo im daný priestor umožňuje, začali sa mu venovať. Exteriérový priestor je veľmi dôležitý. Dnes už nie sú v móde malé balkóniky, ale pobytový priestor, v ktorom sa človek môže aj pohnúť, dať si tam napríklad stolík, stoličky, kvety…

Byty v bytových domoch nie sú na seba naskladané škatuľky. Sú to príbehy ľudí a ich životy.

Dnes to pre developera už nie je len plocha, ktorá sa nedá predať, ale naopak, priestor, ktorý klienta priláka. Obdobie pandémie prinieslo aj zmenu uhla pohľadu na dispozično­ -prevádzkové riešenie. V minulosti sa predalo takmer hocičo a nikomu neprekážalo množstvo chodieb.

Dnes to už klienti vnímajú veľmi citlivo a záleží im na každom kvalitne využitom centimetri. Myslím to, samozrejme, v dobrom. Klienti radšej investujú do kvalitnej dispozície ako do nevyužitých chodieb.

Zdá sa, že sa zamilovali aj do komunitného priestoru…

Juraj: Na Slovensku sme v bytovej politike, čo sa týka nášho typu bývania, veľmi pozadu, pritom chceme niečo zo Západu. To niečo sú práve komunitné priestory. Je to veľmi trendy.

Povedzme si však úprimne, koľko Slovákov vie v týchto komunitných priestoroch vôbec fungovať? Hneď za rohom, vo Viedni, aby sme nechodili ďaleko, to funguje už niekoľko desiatok rokov. To, čo tam my dnes sledujeme a obdivujeme, prešlo mnohými, niekoľkoročnými výskumami.

Michaela: Už keď vytvárajú bytový dom, presne poznajú klientov, ktorí budú v dome bývať. Na to však majú množstvo iných profesií, ktoré tvoria inštitúciu a tá na celý proces dozerá. Sú v nej napríklad psychológovia, sociológovia, lekári, developeri, architekti, rodiny, dospelí aj deti…

Vytvoria participatívne skupiny, ktoré sa o danom priestore rozprávajú, spolu ho tvoria. Skupina je väčšinou štátna inštitúcia, pretože tie byty stavia Viedeň ako mesto, dá dokopy napríklad 20 rodín, nájomcov. Vytvoria komunitu a na základe týchto stretnutí, podnetov, doslova pre nich ušijú bytový dom na mieru.

Tento proces trvá napríklad tri roky. Je potom úplne prirodzené a logické, že keď sa už noví obyvatelia nasťahujú do bytového domu, vedia, s kým a ako môžu spoločne tráviť čas, a využívať tak potenciál komunitného života.

Až keď je vytvorená komunita, ktorá dokáže spolu fungovať, osloví mesto architekta, ktorý podľa ich konkrétnych požiadaviek vytvorí bytový dom. Tento proces ovplyvní úplne všetko.

Juraj: U nás na Slovensku nájdeme na streche paradajky, stoly na pingpong, hoci aj saunu, ale ak obyvatelia bytoviek nemajú nikoho, kto by s nimi chcel tento priestor zdieľať, absentuje aktívna a zohratá komunita, nikdy nevznikne kvalitný komunitný priestor.

Predbiehame vývoj, ako dospieť k tvorbe takéhoto priestoru. Stačí sa pozrieť na mestské nájomné byty, ktoré majú vzniknúť. K ich kvalite treba dospieť komplexne, vytvoriť ich kvalitný obsah, systém, ako fungovať, zistiť, čo majú priniesť obyvateľom a mestu.

Na tom však musia participovať aj iné profesie, nie len developeri a architekti. Tu niekde by sme mali začať. V zahraničí trvali niektoré procesy vývoja aj 40 rokov a dnes už fungujú. Držme si palce.

Článok bol publikovaný v časopise ASB 4/2023