Modernistické kostoly: kým v Taliansku moderná architektúra prekvitala, nás zastavil socializmus

Keď si človek predstavuje architektúru akéhokoľvek kostola, v mysli sa mu vynára silueta podobná kostolu postaveného pred 20. storočím. Práve týchto 900 rokov od 10. storočia sa prirodzene podpísalo na našich predstavách, ako má kostol vyzerať. Prečo ale modernistické kostoly z 20. storočia vyzerajú úplne inak? Aby to človek lepšie pochopil, treba sa trochu pozrieť do histórie.

Keď sa Rím stal celosvetovým centrom katolíckej cirkvi, práve sakrálna architektúra zohrala významnú rolu. Románske kostoly v 10. storočí boli veľmi strohé. Nad šikovnosťou majstrov staviteľov gotických katedrál z 13. a 14. storočia žasneme dodnes. Renesančné a barokové kostoly 16. storočia ponúkajú rôznorodosť materiálov, viac farebnosti a dekorácie.

Architektúra gotických či barokových kostolov nastolila jasný princíp. Ohromiť nevzdelaného návštevníka majestátnosťou priestoru a naviesť ho na cestu pokorného božieho služobníka.

Ohúrený veriaci potom nemôže pochybovať o dôveryhodnosti inštitúcie, ktorá stojí za takými impozantnými stavbami. Architektonický detail s dekoráciou vrcholí v období klasicizmu a secesie koncom 19. storočia. Ako to už v histórii architektúry býva, logickou reakciou na zložitosť foriem je zjednodušenie.

Modernistické kostoly vyzerajú inak ako tie ostatné

Talianski modernistickí architekti sa chceli vymaniť z vyjazdených koľají, ako má kostol vyzerať. Nastolené historické princípy tvorby, podľa ktorých musí vnútorný priestor návštevníka ohúriť, architekti držia, ponúkli však inovatívne priestorové a materiálové riešenia.

Vedecký a technický rozvoj umožňoval čoraz viac experimentovať s konštrukciou. Tak ako pri gotických kostoloch žasneme nad možnosťami uplatnenia kameňa, pri modernizme nás prekvapuje, čo všetko sa dá postaviť zo železobetónu. Poďme si na vybraných príkladoch z Talianska ukázať niektoré princípy.

Miláno: Kostol sv. Mikuláša z Flüe

Architektonické skvosty často nájdete na okraji mesta. Netradičná forma s plechovou fasádou vyzerá fádne, v nepriaznivom počasí môže budova pôsobiť dokonca strašidelne. Malý kríž nad vstupom ľahko prehliadnete a na prvý pohľad vám ani nenapadne, že ide o kostol.

Pokorný vzhľad je protipólom okázalosti starých bazilík. Ale keď vstúpite dnu, prichádza rovnako ohromujúci zážitok ako v historických katedrálach. Jednoduchý rytmus stĺpov a organická betónová forma vás okamžite pohltí svojou atmosférou. Pompéznosťou a veľkoleposťou priestoru sa veru ohuruje ľahko. Tento kostol je však skvelým príkladom, ako vás zvonku skromná stavba vnútri „posadí na zadok“.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa How I met my architect (@how.i.met.my.architect)

Rím: Farský kostol Sv. Polykarpa

Architekt Giuseppe Nicolosi nepatrí k známym menám, no jeho Chiesa Parrocchiale di San Policarpo z roku 1967 je kus dobrej architektúry. Pri prvom dojme pracuje s momentom prekvapenia. Keď vstúpite do päťuholníkového priestoru, okamžite vás ohromí strešná železobetónová konštrukcia v tvare židovskej hviezdy.

Ak by bol tento kostol synagógou, konštrukcia stropu by umlčala akékoľvek dodatočné otázky. Plastická tehlová fasáda v interiéri zjednocuje všetky steny a výrazovo upokojuje celý priestor. Abstraktný dizajn vertikálneho vitrážového okna a vyobrazenia krížovej cesty sú tiež sympatickým zjednodušením.

Zároveň ukazuje odlišné, abstraktné, riešenie dizajnu okien a malieb. Na Slovensku sme zvyknutí na realistické vyobrazenia, ktoré často prinášajú viac vizuálneho neporiadku ako zjednotenia.

Rím: Kostol Navštívenia Panny Márie

Sakrálne budovy sa môžu považovať za veľmi čistú architektúru. Keďže kostol často nekladie nároky na tepelnú izoláciu, architekti majú pri tvorbe priestoru voľnejšie ruky. Ak potom slúžiaci kňazi nevložia do interiéru nekoncepčnú vrstvu cirkevných dekorácií, kostol si môže udržať čistotu architektúry celé desaťročia.

Táto stavba na periférii Ríma je skvelým príkladom toho, ako na postavenie výnimočného kostola stačí iba betón a sklo. Väčšia jednoduchosť materiálov sa už dosiahnuť nedá. Tvarovo je veľmi bohatý, interiér prinúti návštevníka zamyslieť sa nad priestorom, v ktorom sa práve nachádza.

Terst: Mariánsky pútnický kostol Monte Grisa

Konštrukčný a priestorový unikát nájdete v Terste. Stojí na kopci v lese a ponúka atraktívny pohľad na celé mesto. Architektom je Antonio Guacci, ktorý v roku 1963 vytvoril dvojpodlažný priestorový koncept. Spodné podlažie by mohlo byť skromným, avšak samostatným kostolom. Moment prekvapenia prichádza na hornom podlaží.

Konštrukcia ukazuje, že z trojuholníkov sa dá postaviť prakticky čokoľvek. Železobetónové konštrukcie vyskladané z malých trojuholníkov prekonávajú veľké rozpätia, plynulo prechádzajú do strechy, pričom stužujú celú stavbu. Trojuholníkový princíp je aplikovaný aj na dverách, oknách či oltári.

Celá stavba je tak dizajnovo zjednotená, priestor má väčšiu silu emocionálne prehovoriť k návštevníkovi. Kostol postavili pred 60 rokmi, no vďaka výnimočnej architektúre pôsobí, akoby ju dokončili včera.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa How I met my architect (@how.i.met.my.architect)

Prečo na Slovensku nemáme podobné modernistické kostoly?

Odpoveď hľadajme v politickom režime. Komunizmus a socializmus, ktoré u nás vládli väčšinu 20. storočia, zastavili architektonický rozvoj sakrálnej architektúry. Cirkev bola viac-menej prenasledovaná, na stavbu moderných kostolov nebol priestor. V Taliansku po páde nacistického režimu scéna, naopak, prekvitala.

Kostoly v článku sú iba jedny z mnohých skvelých príkladov, ktoré vznikli po celom Taliansku. Architektom sa podarilo vymaniť z historickej dogmy. Sebavedomým architektonickým jazykom nastavili trend sakrálnych stavieb, ktorý pokračuje dodnes.

Objavovanie modernistických kostolov Talianska je veľmi jednoduché, keďže sú prístupné verejnosti aj mimo bohoslužieb. Ak máte záujem objavovať tieto výnimočné stavby, mapu s vyznačenými polohami a popisom nájdete na linku How I Met My Architect.

Prečítajte si aj autorove zápisky z Milána.