Múzeum digitálneho umenia v Pekingu – mimozemské miesto pre introvertov

Všedné mestské interiéry dokážu vhodne nastavené intervencie obohatiť o nový level zážitku. Z časovo obmedzených zásahov sa najmä pre ich následnú obľúbenosť stávajú zásahy dlhodobé. Dočasný objekt múzea digitálneho umenia má potenciál tento scenár nasledovať.

Uprostred centra Pekingu vyrástla biela skulptúra – mimozemšťan v hustom urbanizme jedného z najväčších miest sveta. Interiér však ponúka diametrálne odlišnú skúsenosť, ktorá nastoľuje introvertnú atmosféru izolovanosti.

Sen alebo realita?

Vonkajšia kompozícia pripomína snový labyrint – stupňovité schodiská prekvapujú návštevníkov perspektívnymi ilúziami a podnecujú k fyzickej interakcii s objektom. Fasády sú v spodnej časti doplnené o zrkadliace plochy, ktoré v obkolesení kameňov tvoria odkaz na skalnatý horizont hory Namča Barva v tibetských Himalájach. Spolu s ich reflexiou vytvárajú levitujúci efekt vesmírneho telesa.

Dočasná budova zastrešujúca výstavu digitálneho umenia reaguje na scenár v interiéri. Navrhnutý s ohľadom na špecifickosť témy – kultúra a umenie Himalájí – pracuje so vzťahom medzi ľuďmi a priestorom tak, aby sa ponorili do zážitku.

Prísne zásady osvetľovania výstavy a jednotlivých inštalácií boli významným determinantom v práci s mierkami a perforáciami fasády. Žiadne okná a dvojplášťový vstup tak zamedzujú nežiaducemu osvetleniu a uchovávajú tajomstvo len pre návštevníka – v absolútnej tme sa spolieha len na meniace sa svetlá a tiene.

Architektúra alebo socha?

Bez okien je ťažké posúdiť mierku objektu. Okoloidúci nevedia posúdiť, koľko poschodí budova má a akú výšku dosahuje. Existuje preto na pomedzí medzi skulptúrou a budovou, spájajúc tak interpretáciu s empíriou. Jednotlivé objemy sa dajú rozdeliť a reorganizovať na „dKyil-‘khor“ (ríša Budhu v čínskom budhizme, preložené ako „mandala“ v angličtine).

Podobne ako súbor blokov, ktoré je možné reorganizovať mnohými spôsobmi, šesť zlatých rohových elementov je možné usporiadať do objemu celistvej kocky.

Vonkajšie usporiadanie je zámerne založené na objemoch v rôznych veľkostiach, o ktoré je možné sa oprieť, sedieť na nich alebo sa dokonca na ne vyšplhať. Hoci neposkytujú referenčný bod v mierke budovy, robia ho zaujímavejším a vytvárajú ostrý kontrast k serióznemu a vágnemu mestskému priestoru.