Múzeum výtvarného umenia v Lausanne: kombinácia pátosu a vzdušnosti

Najnovší stavebný prírastok štvrtého najväčšieho mesta Švajčiarska je kombináciou pátosu múzea so svetlou vzdušnosťou galérie. Kultúrna inštitúcia je prvou lastovičkou v plánovanej umeleckej štvrti, ktorá ozvláštni a dotvorí urbanistický kolorit.

V roku 2011 zvíťazil barcelonský architektonický ateliér Barozzi Veiga v medzinárodnej súťaži návrhov „masterplanu“ novej umeleckej štvrte vo švajčiarskom meste Lausanne, príznačne pomenovanej Plateforme 10 (Nástupište 10, pozn. red.) podľa susediacej železničnej stanice. Následne v jej bezprostrednej blízkosti navrhli a postavili Kantonálne múzeum výtvarného umenia.

„Od začiatku sme uvažovali nad návrhom nie ako nad detašovaným objektom uprostred mesta, ale ako nad spúšťačom redevelompmentu brownfieldu pri železnici,“ približuje navrhovací proces spoluzakladateľ ateliéru Fabrizio Barozzi. „Cieľom nášho prístupu bolo transformovať a prinavrátiť mestu centrálny verejný priestor, aký v tom čase prakticky neexistoval.“

Ústredným prvkom urbanistického návrhu na takmer dvojhektárovom pozdĺžnom pozemku je námestie, ktoré bude v budúcnosti združovať všetky pribúdajúce kultúrne inštitúcie. Tiahla kompozícia sa napája na existujúce predstaničné námestie a vytvára tak kontinuálny mestský interiér. Pribúdajúca architektúra sa stane verejným centrom umenia a súčasťou kultúrneho života mesta Lausanne.

Pamäť miesta a dialóg

Objekt Kantonálneho múzea výtvarného umenia v Lausanne stojí rovnobežne s koľajami a pôsobí tak ako prirodzená bariéra chrániaca pred ruchom železničnej dopravy. Na parcele stávala železničná stanica z 19. storočia. Pohltil ju objem novostavby, no fragment časti pôvodnej haly návrh zachoval a transformuje ju ako ústredný prvok projektu.

Autori na pamiatku na jednu z fasád umiestnili odtlačok siluety asanovanej stavby. Pôvodné poloblúkové okno sa stáva ústredným motívom fasády budovy v pohľade od železnice, po vstupe do objektu sa odhalí vo svojej plnej kráse. Foyer sa týči naprieč tromi poschodiami objektu, čím kontinuálne prepája jednotlivé funkčné celky.

Prízemie je rozšírením námestia a je tam kaviareň, kníhkupectvo, auditórium. Fragmentovaná fasáda posilňuje dialóg medzi interiérom a exteriérom. Na vyšších poschodiach sú po oboch stranách foyer umiestnené výstavné priestory. Stála expozícia sa nachádza na východnom konci, zatiaľ čo tematické výstavy sa konajú na západnom.

Vertikálne rozdelenie „programových celkov“ umožňuje návštevníkovi absolvovať „tour de musee“ alebo jednu konkrétnu vernisáž bez blúdenia. Kurátorovi to zas umožňuje ako veľké, tak aj komorné výstavy. Miestnosti na horných poschodiach zásobujú prirodzeným svetlom svetlíky, ktorých jednosmerná orientácia a systém žalúzií umožňujú výbornú kontrolu nad svetelnými podmienkami – kľúčový element úspechu výstavy.

Déjà vu z Benátok

Hermeticky pôsobiaci obvodový plášť je pragmatický – chráni zbierky pred nežiaducimi exteriérovými vplyvmi. Dynamickejšia tektonika sa objavuje na strane orientovanej do verejného priestoru. Elegantné sivé tehlové fasády sú odkazom na priemyselné dedičstvo lokality, rozsiahle neprerušené plochy sú tak zjemnené jemnou textúrou škárovania.

Vertikálne svetlolamy lemujúce hlavné priečelie budovy rozbíjajú monolitickú mohutnosť objektu a pri príchode návštevníkovi postupne odhaľujú okenné otvory. V noci sa menia na závesy rozptyľujúce svetlo z interiéru prenikajúce na námestie. V nadnesenom zmysle slova sú vzdialenou spomienkou na Severský pavilón z benátskeho Bienále architektúry z roku 1962.

Stavba bola odovzdaná do rúk kantónu Vaud v apríli 2019, prvú expozíciu sprístupnili v októbri. Momentálne prebieha výstava Kiki Smith Hearing You with My Eyes, ktorá je oslavou synestézie vlastnej aj architektúre.